Jozef Bakša / Vodič, ktorého zastavujú policajti si často kladie otázku : „Zastavuje ma policajt alebo darebák?“ Taký obraz má o policajtoch z médií. Malá skupinka policajtov, dajme tomu niekoľko sto krivých a skorumpovaných kazí meno ostatným. Bude trvať možno desaťročie, kým si polícia pošramotenú povesť napraví a získa dôveru ľudí späť. Ako to vlastne v polícii naozaj (ne)funguje ?
Ako sa hľadá pravda a kto ju má ?
Na rozdiel od súkromnej sféry spôsob riadenia v ozbrojených zložkách sa za tridsať rokov prakticky nezmenil a nevenovala sa mu primeraná pozornosť. Rovnako ako problematike motivácie ľudí, asertivite či komunikácie s ľuďmi pre radových príslušníkov týchto zložiek. Po ukončení policajnej školy sa policajt so vzdelávaním v tejto oblasti často nestretne desiatky rokov. Potom sa čudujeme, že v kritickom okamihu zareaguje neadekvátne a skratovo. Mnohí sa následne pozastavujú nad takýmto skratovým konaním policajta. Málokto sa ale zamyslí nad tým, čoho dôsledkom je takéto skratové konanie policajta.
Bezpečnostný aparát je dnes zväčša riadený direktívne, byrokraticky, na základe prežitých modelov z minulosti. Modelov založených na direktívach, demonštrácii sily ( funkcie ), požadovanie rešpektu z pozície moci, grafoch a tabuľkách, ktoré sa každý rok kopírujú a napĺňajú cieľmi podľa potreby. Potom sa stáva, že existencia pravdy je naviazaná na zastávanú funkciu. Ak takýmto ľuďom dôjdu argumenty rozhovor končia vetou : „Ja som veliteľ a tak mám pravdu.“ Takúto vetu v rôznych modifikáciách som počul za 28 rokov služby od nejedného nadriadeného.
Takéto správanie riadiacich sa následne prejavuje na ich podriadených, ktorí si to ventilujú na občanoch. Cítiac krivdu zo strany nadriadených vystupujú potom takýto ľudia voči občanom v pozícii ľudí vlastniacich patent na pravdu. Bohužiaľ.
Aj tieto veci je potrebné začať riešiť…
Kto v regióne pôjde proti systému ?
Na riadiacich postoch v regiónoch, pravdepodobne, nie sú ľudia, ktorí by boli vydierateľní, skorumpovaní a nečestní. Často ale majú schopnosť nehasiť to čo ich nepáli, prípadne dať nepriamo pokyn čomu sa venovať alebo nevenovať aktívne. Bohužiaľ je charakteristickou črtou úradníka v štátne správe ( policajta nevynímajúc) tváriť sa, že vlastne neexistuje. Existenia v štýle : „Dáš pokoj, máš pokoj.“ Tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď vidí chyby a deformácie systému. Napriek tomu, že by ich vedel odstrániť, v obave, že sa jeho „ mudrovanie“ nebude páčiť vedeniu a príde o teplé miesto v závetrí, zostane ticho.
A tak si väčšina nominantov tohto typu sedí na teplom mieste a ich hlavnou úlohou je, aby si ich nikto nevšimol. Myslia hlavne na to, aby čísla, rozumej štatistika ( často nezmyselná ), boli v poriadku. Potrebuje hlavne zabezpečiť čísla a udržať na uzde tých podriadených, ktorí by mali chuť zakričať, že kráľ je nahý. Vtedy si ho žiadny nadriadený nevšimne a on si bude užívať svoje istoty.
Polícia je plná čestných ľudí
Napriek všetkému, čo sa na políciu valí zo všetkých strán od poškodených, cez páchateľov či z médií, nie je to s ňou až také zlé. V polícii je plno čestných poctivých policajtov, ktorí do polície išli s úmyslom pomáhať spravodlivosti a bezpečnosti za nástupný plat, ktorý bol pre iných demotivačný. Išli do polície preto, lebo chceli pomáhať. Na to, aby sa človek stotožnil s povolaním policajta nestačí naplniť zákonom predpísané tabuľky a vyhovieť testom. Človek, ktorý chce vykonávať prácu policajta musí mať schopnosť vcítiť sa do pocitov iných, pomáhať a chrániť v sebe. Ak to v sebe nemá je len otázkou času, kedy vyhorí, deformuje sa alebo prácu policajta vymení za lukratívnejšie zamestnanie, prípadne skĺzne na stranu zločinu.
Byť policajtom neznamená byť príslušníkom Policajného zboru.
Samozrejme za policajta nie je možné považovať každého čo má oblečenú uniformu a je príslušníkom Policajného zboru. Policajtom je človek, ktorý svojou činnosťou, často nad rámec svojich povinností vykonáva činnosti s úmyslom pomôcť bezpečnosti, spravodlivosti a ochraňovať základné ľudské práva. V skutočnosti nie je najdôležitejším policajtom pre občana a spoločnosť ten, kto prezentuje jej prácu v médiách, rozdá najviac pokút či dostane ministerskú odmenu. Pre občana v skutočnosti je najdôležitejšie to množstvo policajtov, ktorí vykonávajú mravenčiu prácu pri v prvom kontakte s občanom, ten čo mu pomôže. Pre ľudí a spoločnosť sú najdôležitejší tí, ktorých mená možno nikdy nespomenú médiá, ale sú to práve oni, ktorí prídu, keď občan zavolá na tiesňovú linku. Ľudí totiž netrápia policajné štatistiky, ktorými sa pýšia policajní funkcionári. Ľudia potrebujú pocit bezpečia, istotu, že sa ich má kto ujať, pomôcť im a ochrániť, keď budú v núdzi. A je jedno či volajú na tiesňovú linku, majú nehodu, sú napadnutí alebo chcú podať trestné oznámenie. A pre tých chlapcov, ktorí sú schopní roky robiť tú mravenčiu prácu v prospech ľudí musí byť práca policajta povolaním a nie zamestnaním.
Darebáci v polícii ju nesmú riadiť.
Policajti si na svoju adresu vypočujú v týchto dňoch mnoho kritiky. Napriek často oprávnenej kritike nemožno v žiadnom prípade hádzať všetkých policajtov do jedného vreca. Áno, tak ako v každom povolaní, je aj medzi policajtmi mnoho tých, ktorí zneužívajú systém, sú kriví, či platení organizovaným zločinom. Predpokladám, bohužiaľ, že takéto skupinky darebákov v polícii, ako v každej oblasti, vždy boli a budú.
Je však potrebné, aby táto skupina v polícii nemala významné, dokonca dominantné postavenie. A už vôbec nie také, aby mohla ovplyvňovať čo bude a čo nebude polícia vyšetrovať.
Aká je situácia dnes ?
(autor je príslušníkom PZ SR)
Takéto sračky čo tu píšete sa nedajú čítať…