Ani sme sa nenazdali a január sa s nami rozlúčil. Je ťažké uveriť, že k nám prišiel ešte len február, pretože počasie vonku už dlhší čas pripomína začiatok jari. Takéto počasie bolo aj 30. januára 2020, keď sme s mamou opäť navštívili čitáreň Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Uskutočnila sa tam prezentácia novej knihy spisovateľky Margity Kánikovej s názvom Smrť v prvý deň mieru. Toto podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave a konalo sa v rámci cyklu Trnavské kontexty. Umelecký prednes ukážok z knihy mala na starosti herečka Daniela Gudabová. Prezentáciu moderoval Pavol Tomašovič.
Podujatie prilákalo do čitárne knižnice mnoho milovníkov literatúry, všetky stoličky boli obsadené a bolo treba pridať ďalšie.
O 17.00 hod. privítal moderátor Pavol Tomašovič, riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, autorku prezentovanej knihy Margitu Kánikovú. Je známa nielen ako spisovateľka, ale aj ako dlhoročná publicistka a rada odkrýva zákutia a zabudnuté príbehy.
Atmosféru podujatia dotvárala premietaná prezentácia historických fotografií, známych aj z kníh múzejníčky Simony Jurčovej o Trnave, ako napríklad Trnava a Trnavčania.
Ako prezradil Pavol Tomašovič, dej knihy Smrť v prvý deň mieru sa odohráva pred, počas a tesne po 2. svetovej vojne. Čo sa týka miesta tohto diela v kontexte tvorby Margity Kánikovej, dejovo je, ako i predošlých sedem kníh tejto autorky, nerozlučne späté s Trnavou.
Moderátor sa opýtal Margity Kánikovej, či je pre ňu Trnava stále inšpirujúca. Spisovateľka pripomenula, že minulý rok bola Trnava vyhlásená za najkrajšie mesto Slovenska, a ona ju za najkrajšiu považovala už aj predtým. Je jej však ľúto, že miznú mnohé historické budovy. Nejde však len o budovy, ale aj o ľudí. Trnavčania sú veľkí lokálpatrioti. Toto mesto si zaslúži byť zvečnené, lebo pamätníci postupne vymierajú. Ona sama ľutuje, že sa nestihla opýtať niektorých ľudí mnohé zaujímavé a dôležité veci. Ako povedal Pavol Tomašovič, aj tak sa jej ešte podarilo chytiť vlak. Autori sa vždy svojou tvorbou snažia niečo povedať čitateľom. Margita Kániková je autorkou ôsmich kníh a kritici sa nesústredia len na posolstvo jednotlivých literárnych diel, ale zvyknú knihy porovnávať. Moderátora zaujímalo, či je medzi knihami Margity Kánikovej nejaká jej srdcu najbližšia, bez ktorej by jej tvorba nebola taká, aká je. Spisovateľka spomenula svoju prvú knihu V znamení púpavy (2001) o slovenskom básnikovi, prekladateľovi a lekárovi – patológovi Andrejovi Žarnovovi, vlastným menom prof. MUDr. Františkovi Šubíkovi. V roku 1943 sa musel podieľať na medzinárodnom vyšetrovaní masových hrobov poľských dôstojníkov a iných zajatcov v Katyňskom lese. Po roku 1989 sa začalo písať o Katyňskom masakri, no, žiaľ, často nepravdy a výmysly. Margita Kániková sa preto snažila poskytnúť pravdivý pohľad na tieto udalosti. Keď kniha vyšla, autorke sa ozývali mnohí ľudia s vlastnými cennými informáciami, čo napokon viedlo k doplnenému a rozšírenému vydaniu v roku 2010. A je možné, že bude aj tretie. Pavol Tomašovič vyzdvihol, že Margita Kániková je bojovníčkou proti hoaxom, zameranou na pravdivé príbehy a súvislosti. Dodal, že prvú knihu považujú za svoju najdôležitejšiu mnohí autori.
Nasledovala ukážka z prezentovanej knihy v podaní Daniely Gudabovej. Bola o prvom stretnutí dvoch hlavných postáv – Gregora a Alice – a o iskrení medzi nimi. V knihách Margity Kánikovej, ako povedal moderátor, sa nestretneme len s iskrením, ale aj s búrkami. Príbehy sú vsadené do reálnych kulís. Pavol Tomašovič bol zvedavý, či je príbeh, opísaný v knihe, skutočný. Autorka odpovedala, že áno, aj. V knihe sú na 50 % opísané skutočné udalosti, skutočné osudy. Sú to skutočné príbehy skutočných Trnavčanov. Nosný príbeh sa naozaj stal, len mená sú zmenené. Margita Kániková dúfa, že tak, ako odkryla príbeh Andreja Žarnova, odkryla aj príbehy iných vzácnych trnavských osobností. O viacerých z nich sa možno dočítať v knihe Smrť v prvý deň mieru, napríklad o Celestínovi Radványim či o saleziánovi Jánovi Hlubíkovi. Žiaľ, namiesto vďaky sa často dočkali prenasledovania a väznenia.
Druhá ukážka z knihy bola o prípravách na najsledovanejší ples v Trnave – na ples v divadle v sieni Panónia. Moderátor skonštatoval, že v roku 2019 bola v Trnave obnovená tradícia plesu v divadle. Na spisovateľku sa obrátil s otázkou, odkiaľ čerpala informácie do knihy o tejto spoločenskej udalosti. Margita Kániková si zaspomínala, že v Zrkadlovej sieni Panónia mali v roku 1948 alebo 1949 pohostenie po prvom svätom prijímaní, čo bol pre ňu veľký zážitok. Ďalej sme sa dozvedeli napríklad to, že v Zrkadlovej sieni mal svadbu Andrej Žarnov a mnohí ľudia mali krásne spomienky na plesy v divadle.
Pavol Tomašovič prešiel na inú tému: protiváhou kladných postáv Gregora a Alice je v príbehu iná dvojica – záporné postavy Timotej a Agáta. Margity Kánikovej sa spýtal, aký bol jej zámer a či sú tieto dve negatívne postavy skutočné. Autorka podotkla, že jej to pripomína aj súčasnú dobu. Príbeh Timoteja a Agáty si takmer celý vymyslela, ale pozná mnohých ľudí, ktorí sa takto správajú (napríklad, čo sa týka obracania kabátov a privatizácie po roku 1989). Pavol Tomašovič je toho názoru, že to, že sa ľudia prispôsobia, je do istej miery pochopiteľné, pokiaľ neubližujú iným. Zlá nie je doba, to ľudia sú buď dobrí alebo zlí.
V ďalšej ukážke z prezentovanej knihy Smrť v prvý deň mieru sa nečakane vyriešilo, kde budú mladomanželia Gregor a Alica bývať. Svoj dom na nich prepísal zubár
Dr. Wilhelm, Žid, ktorý so svojou rodinou odišiel do Ameriky pred hrozbou fašizmu. Moderátor sa opýtal Margity Kánikovej, či počula o podobnom prípade ochrany majetku, alebo je to autorská licencia. Podľa jej slov je to síce autorská licencia, ale počula mnoho takých príbehov. Pavol Tomašovič prikývol, že v každej vyhrotenej dobe sa ukazujú charaktery ľudí. Ocenil, že v príbehu vystupujú rôzne trnavské postavičky a osobnosti. Viacerým osobnostiam je venovaný aj Epilóg na konci knihy. Bol to napríklad Ján Hlubík, predstavený trnavských saleziánov. Saleziáni sa vo vtedy najchudobnejšej časti Trnavy, Kopánke, venovali mládeži. Chodili tam mladí ľudia aj z iných častí Trnavy. Napríklad Miroslav Válek tam ako chlapec chodieval hrať pingpong. Zaujímavosťou je, že tzv. saleziánsky dom sa postavil veľmi rýchlo, za jeden rok. Keď prišlo nové spoločenské zriadenie, saleziáni boli vyhostení z Trnavy a mnohí aj väznení. Kožušník Jozef Konečný zase s veľkou nádejou očakával príchod Sovietskej armády, pretože nenávidel nacizmus. Rusi a neskôr aj slovenskí súdruhovia ho však veľmi sklamali. Sklenár Marek Hajach po 2. svetovej vojne tiež pocítil nepriazeň vládnej moci. Imrich Ikrényi bol člen Demokratickej strany a prvý demokraticky zvolený predseda Národného výboru v Trnave po voľbách v roku 1946. Mal dve dcéry, ktoré boli kamarátkami Margity Kánikovej. V roku 1949 bol zatknutý a nespravodlivo odsúdený. Vo väzení v Jáchymove ochorel a neskôr mal úraz. Jeho život nebol ľahký ani po návrate domov.
Daniela Gudabová prečítala štvrtú ukážku z knihy, v ktorej sa objavili postavičky ako žobrák Puja, kolportér Fero Čas, obchodník – dobrodruh Franta Oudes či majiteľ obchodu s hračkami Žigmund Mokoš.
Ako pripomenul Pavol Tomašovič, Margita Kániková v snahe, aby jej neušli vlaky informácií, vyhľadáva pamätníkov udalostí. Zaujímal sa, či hovorila aj s Celestínom Radványim a ak áno, čo sa od neho dozvedela. Spisovateľka odpovedala, že Celestín Radványi, všestranne nadaný človek s veľmi bohatou publicistickou činnosťou, žiaľ, zomrel mladý a ona sa s ním osobne nestretla. Veľa sa však rozprávala s Petrom „Bonzom“ Radványim, jeho synom.
Pavol Tomašovič zdôraznil, že je potrebné poznať ľudí v celkovom kontexte doby. V knihe Smrť v prvý deň mieru ho zaujali aj informácie o kultúrnom živote v Trnave. Piata ukážka z prezentovanej knihy hovorila o postavení kultúrneho domu na Coburgovej ulici. Pavol Tomašovič sa priznal, že bol presvedčený, že tento kultúrny dom bol otvorený až v 50. rokoch 20. storočia. Z knihy sa však dozvedel, že to bolo v 40. rokoch. Margite Kánikovej položil otázku, ako si na tento kultúrny dom spomína. Spisovateľka podčiarkla, že bol postavený za krátku dobu. Konali sa v ňom napríklad koncerty, divadelné predstavenia, výstavy či „té o péci“ (čaje o piatej), bolo tam kino, neskôr bolo v blízkosti postavené kúpalisko. Moderátor naň spomína s radosťou, pretože tam bola teplejšia voda ako na inom trnavskom kúpalisku – Slávia.
Margita Kániková vo svojej knihe spomenula aj Halmeš (Jablonec), svoje rodisko. Pavol Tomašovič sa pozastavil nad postavou – tetou Justínou – z Halmeša. Autorky sa opýtal, či je to vymyslená postava. Margita Kániková pochválila Halmeš, že už v dobe, keď sa odohráva príbeh knihy Smrť v prvý deň mieru, to bola krásna dedinka. Teta Justína je podľa jej slov sumár všetkých múdrych a pracovitých halmešských tetušiek. Spisovateľka spomenula humornú príhodu, keď ju samu tetušky chválili, ako vyrástla (mala vtedy okolo 50 rokov). Pravda je však taká, že keď mala jeden rok, stala sa z nej Trnavčanka.
V knihe sa hovorí i o majeri Bolmuth a o poľovníckom revíri. Margita Kániková si zaspomínala, že v záhrade na Bolmuthe rástol nádherný orgován. Bolmuth bol statok, ktorý patril biskupskému úradu, advokáti tam chodili na poľovačky. Dnes je Bolmuth zrovnaný so zemou a je tam skládka odpadu. Margita Kániková by rada mala nejaké historické fotografie tohto statku – vlastní len jediný záber z jeho záhrady.
Pavla Tomašoviča zaujímali aj informácie o knihe Smrť v prvý deň mieru, ako je grafika, tlač či sponzori. Od autorky sme sa dozvedeli, že ďakuje Ivanovi Pekarovičovi, Janke Pekarovičovej (redakčné spracovanie) a Radovanovi Kukuľovi (grafické spracovanie) z vydavateľstva Tripsoft Trnava, v ktorom kniha vyšla. Tiež poďakovala Literárnemu fondu za finančnú podporu a Nadácii Jána Korca za peňažný dar, vďaka ktorým vznikol rukopis tohto diela. Margita Kániková poďakovala i ľuďom, ktorí jej poskytli fotografie do knihy, napríklad Jozefovi Benkovi a Jurajovi Hlobenovi.
Pavol Tomašovič sa ešte vrátil k prvej knihe Margity Kánikovej. Vďaka tomuto jej dielu začali mať záujem o Andreja Žarnova aj iní ľudia, napríklad aj v Poľsku. Autorka prikývla, že už v roku 2014 Poliaci natočili film Svedkovia doby o svedkoch z Katyňského lesa. Poliaci si veľmi vážia Andreja Žarnova ako lekára i prekladateľa z poľského jazyka. Definitívne je už hotový aj dokumentárny film RTVS Ťaživosť pravdy, ktorý je tiež o Andrejovi Žarnovovi. Pri tvorbe tohto filmu sa veľa natáčalo v Trnave. Teraz sú tieto filmy aktuálne, pretože na jar si pripomenieme 80. výročie Katyňského masakra.
Na záver podujatia vyslovil moderátor myšlienku, že ak raz niekto niečo napíše, príbeh akoby pokračoval. Na to je však nevyhnutne potrebné porozumenie a prerozprávanie príbehov. Pavol Tomašovič verí, že v našich hlavách a životoch vznikne film, ktorý bude pre nás nosný. Napokon poďakoval všetkým účinkujúcim (vrátane Simony Jurčovej za prezentáciu historických fotografií). Margita Kániková poďakovala Daniele Gudabovej, ktorá si na podujatie do Knižnice Juraja Fándlyho „odskočila“ medzi dvoma divadelnými predstaveniami, a tiež obecenstvu, že dalo prednosť prezentácii jej knihy pred sociálnymi sieťami. Bol to skutočne veľmi príjemne strávený večer.
Všetci sme radi prijali pozvanie na malé občerstvenie a milé rozhovory s priateľmi a známymi. Máme to šťastie, že naše príbehy pokračujú ďalej. A patrí do nich aj Malý Rím – Trnava – s bohatou históriou.
