Počasie evokuje jar, hoci sa ešte neskončili februárové dni. Jarná atmosféra prebúdza a podporuje básnické predstavy, toto ročné obdobie je na tvorbu ako stvorené.
Poézia má samozrejme zelenú aj v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. 20. februára 2020 sa v jej čitárni uskutočnila prezentácia knihy Gabriely Spustovej Izakovičovej s názvom Erby brehov. Kniha je výberom takmer zo všetkých básnických zbierok autorky, okrem jej debutu nazvaného Hlbiny (2005). Podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave. Konalo sa v rámci cyklu Trnavské kontexty a z verejných zdrojov ho podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu. Úlohy moderátora podujatia sa zhostil Pavol Tomašovič, riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave.
Mnoho milovníkov poézie si túto prezentáciu nenechalo ujsť a čitáreň knižnice sa zaplnila vnímavým obecenstvom.
O 17.00 hod. všetkých prítomných srdečne privítal moderátor a poetický podvečer príznačne otvoril básňou od Gabriely Spustovej Izakovičovej Knižnica. Potom privítal autorku, ktorá tiež kľúčom slov odomyká múdrosť, jej zdroje. Je matkou šiestich detí. Najprv pracovala ako zdravotná sestra, neskôr sa stala magistrou pedagogičkou, doktorkou prírodných vied, redaktorkou, novinárkou, vydavateľkou, poetkou a autorkou románov a kníh pre deti. Za svoju tvorbu dostala viaceré ocenenia. Založila Občianske združenie LOGOS ART KLUB a tiež vydavateľstvo RUAH. Toto vlastné vydavateľstvo aj redakčne vedie. Jej rodným mestom je Trnava, no žije v Suchej nad Parnou. Pavol Tomašovič skonštatoval, že hoci sa v Trnave narodila, študovala tu i pracovala, má od Trnavy určitý odstup. Zaujímal ho teda jej vzťah k tomuto mestu. Podľa slov autorky je jej vzťah k Trnave možno trochu patetický. Pôsobí na ňu spirit tohto mesta, jeho starobylosť i novosť. Rada si tu posedí s priateľmi na káve. Do Trnavy si chodí oddýchnuť, načerpať sily na pešej zóne, vsať duch mesta. Je to, ako sa hovorí, jej „srdcovka“. Pavol Tomašovič pripomenul, že báseň o knižnici je z básnickej zbierky Gabriely Spustovej Izakovičovej Tŕňové mesto (2012), ktorá je plná dojmov, vnemov, vôní Trnavy. Prečítal úryvky z básní o jari, lete, jeseni i zime. Ich autorky sa spýtal, či bolo jej zámerom zachytiť mesto v rôznych ročných obdobiach. Odpoveďou bolo, že keď pracovala ako redaktorka v knižnom vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave, intenzívne vnímala cyklus ročných období. Ten tvoril akoby rám, do ktorého ona veršami maľovala dojmy. Zo zbierky Tŕňové mesto prečítala ešte báseň Ráno.
Pavol Tomašovič poznamenal, že pešia zóna Gabriely Spustovej Izakovičovej je všade, kade táto poetka chodí. Prešiel potom na inú tému: na jej vzťah k Suchej nad Parnou. Opýtal sa, či platí to, čo napísala v oslavnej básni o tejto obci s jednoduchým názvom Suchej nad Parnou. Autorka prikývla, že jednoznačne áno a pripomenula, ako Viliam Turčány, básnik, vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a prekladateľ, ktorý je rodákom zo Suchej nad Parnou, vo svojich recenziách označil svoje rodisko ako slovenské Toskánsko a Parnas. Pre ňu samu má tiež táto obec osobité svetlo: s vinicami, šípkovými kríčkami a náručou Karpát. Z detstva si pamätá napríklad meandre riečky Parná, nádhernú vôňu trávy a úžasné chvíle s rodičmi. Spomienky sú v nej zakódované.
Ako povedal moderátor, Gabriela Spustová Izakovičová je poetická duša, pozitívna výnimka v dnešnej dobe. Opýtal sa jej, ako sa jej podarilo skĺbiť štúdium, vedenie domácnosti a výchovu detí. Autorka odvetila, že odjakživa bola rebelantka, málokedy sa prispôsobila spoločnosti a vždy si išla svojou cestou. Jej deti sú pre ňu neuveriteľným šťastím, priniesli jej radosť a naplnenie. Sú vzdelané, šikovné a svojej mame nezištne pomáhajú. Prezradila, že študovala preto, aby mohla byť s deťmi, čo najviac sa im venovať. Túžila stať sa učiteľkou.
Pavol Tomašovič prešiel na tému, ktorú našiel v básnickej zbierke Gabriely Spustovej Izakovičovej Sonety (2015). Sonet času sa začína veršom: „Je doba príliš hlučná na môj vkus.“ Autorka prisvedčila. Dnešnú dobu vníma ako dekadentnú a prirýchlu. V čase, keď napísala tieto verše, plynul jej život veľmi rýchlo. Naopak, posledné tri roky má pocit, akoby sa jej čas zastavil. To je však v poriadku. Veď človek má aj potrebu otočiť sa, analyzovať, zápasiť s vlastnými prešľapmi, odpustiť sebe aj iným a potom proste kráčať ďalej. Gabriela Spustová Izakovičová prečítala báseň Môj stred.
Moderátor na to nadviazal: hľadanie stredu je charakteristické aj pre hľadanie povolania. Na autorku, ktorá vystriedala rôzne profesie, sa obrátil s otázkou, či to bolo v jej prípade naozaj o hľadaní stredu alebo skôr o hľadaní symbiózy s tým, čo si myslí a čo robí. Odpoveďou bolo, že šla za svojimi snami, a viaceré veľké zmeny jej povolania si vyžiadala rodina. Dozvedeli sme sa napríklad, že najskôr pracovala v Trnave v detských jasliach, potom bola osem rokov na materskej dovolenke. Následne sa stala dokumentačnou sestrou na internom oddelení a röntgenologickou asistentkou. Nasledovalo štúdium odboru Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov a vyučovanie na Základnej škole v Suchej nad Parnou. Pôsobila tam ako učiteľka desať rokov. Školu mala podľa vlastných slov 30-40 metrov od domu a mala dobre zosúladené učenie a starostlivosť o vlastné deti. Svoje deti dokonca učila štyri predmety. Sebakriticky priznala, že možno niekedy jednala viac matersky než učiteľsky a jej deťom to bolo občas až nepríjemné (napríklad, keď raz doniesla svojej nachladnutej dcére do triedy čaj a teplomer). Zaujímavá bola práca redaktorky v knižnom vydavateľstve Dobrá kniha. Toto obdobie trvalo osem rokov. Gabrielu Spustovú Izakovičovú bavilo byť od rána do večera „v knižkách“. Vládol tam pokoj a ticho a v tichu sa najviac rodia básne. Jej ďalšou túžbou bolo učiť dospelých, a preto si spravila doktorát. Stala sa doktorkou prírodných vied. Momentálne sa jej život vyvíja tak, že v školstve nepracuje.
Pavol Tomašovič spomenul báseň – francúzsku baladu – Tisíc životov, ktorá sa tiež nachádza v knihe Erby brehov a je akoby o autorke samotnej: podarilo sa jej žiť aj literárny život. Na otázku, kedy ju oslovila literatúra a kedy začala tvoriť, Gabriela Spustová Izakovičová odpovedala, že už na základnej škole začala písať básničky a rozprávky. Jej tvorba sa dostala napríklad do zborníka Poklady Zorničky. Na strednej škole písala ešte viac, predovšetkým lyrické básne. Tiež sa rada zúčastňovala recitačných súťaží, recitovala napríklad básne od Alexandra Sergejeviča Puškina či Milana Rúfusa. Gabriela Spustová Izakovičová sa v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave priznala, že občas si nejaké verše v básňach, ktoré recitovala, dotvorila podľa seba. Porota na recitačných súťažiach na to vraj zrejme nikdy neprišla, pretože neboli žiadne námietky.
Moderátor bol zvedavý, kedy sa autorke lepšie píše poézia, kedy próza, kedy pre dospelých a kedy pre deti. Ako povedala Gabriela Spustová Izakovičová, básne píše od svojich trinástich alebo štrnástich rokov a viac sa cíti poetkou. Písať pre deti začala pri svojich deťoch, teraz píše pre vnúčatá. Na otázku, koho je ľahšie svojou tvorbou osloviť, autorka odvetila, že pre ňu je ľahšie osloviť deti. Deti sú vraj veľmi citlivé na pravdu a úprimnosť, no nikdy vás neodsúdia. Pavol Tomašovič podotkol, že si asi nechceme priznať, že sme stále deťmi. Gabriela Spustová Izakovičová doložila, že keby sme boli pripravení žasnúť ako deti, na svete by bolo lepšie. V čitárni Knižnice Juraja Fándlyho zaznel spontánny potlesk publika.
Potom sme sa vrátili k výberovej básnickej zbierke Erby brehov, ktorú vydalo vydavateľstvo RUAH Suchá nad Parnou a OZ LOGOS ART KLUB, Suchá nad Parnou, v roku 2019. Moderátor sa autorky opýtal, či jej vydavateľstvo chce dať priestor slovu, ktoré obohacuje. Gabriela Spustová Izakovičová pritakala. Ide jej o to, aby sa slovo dostalo na svet. Následne prišla otázka, či autorka loví slová medzi brehmi. Odvetila, že breh symbolizuje rozhranie, no i kráčanie smerom nahor. Jej básne tiež možno chápať ako hľadanie brehov, pevnej zeme pod nohami. Erb je zase súbor podstatných znakov, atribútov, vyjadruje podstatné črty či ráz. Po týchto slovách prečítala báseň Múzy a duch.
Moderátor pripomenul debut Gabriely Spustovej Izakovičovej Hlbiny. Táto kniha obsahuje jej básne od štrnástich rokov až po rok 2005. Literárny vedec Jozef Brunclík opisuje jej básne slovami ako pátos, hlboké vzrušenie, úcta či katarzné prežívanie skutočnosti. Pavla Tomašoviča zaujímalo, či sa zmenil či prehĺbil autorkin vzťah k poézii od začiatkov jej tvorby v čase dospievania. Gabriela Spustová Izakovičová zdôraznila, že verše sú pre ňu v prvom rade liekom. V čase dospievania je človek zraniteľný a často i zranený. Dnes autorka číta básne s pochopením, skúsenosť mení prežívanie poézie, no stále je pre ňu liekom. Podľa moderátora by nám mali ostať z detstva úcta k životu a bezstarostnosť. Prišla reč aj na rok 2011, ktorý bol pre autorku naozaj literárne plodný. Gabriela Spustová Izakovičová vysvetlila, že v ten rok jej síce vyšlo viac zbierok básní, no básne vznikali asi päť rokov a istý čas ich nechala „odležať“. Nevie vraj písať na povel. Má obdobia, keď nepíše skoro nič. V súčasnej dobe píše hlavne pre deti.
Pavol Tomašovič zažartoval, že občas príde takzvané „špongiové obdobie“ (keď človek zo seba vyžmýka to, čo predtým absorboval). Vždy je to však podľa neho lepšie ako angažované písanie o všetkom naokolo. Duchovný básnik píše o tom, čo presahuje realitu. Na otázku, či má pocit, že duchovný pohľad naráža na nepochopenie, autorka prisvedčila, no doložila, že mnoho ľudí našlo v duchovnej tvorbe liek na dušu. Gabriela Spustová Izakovičová má k duchovnu odjakživa blízko, pretože už ako deväťročnú ju jej teta – rehoľná sestra – zasvätila do premonštrátskeho rádu a neskôr študovala teológiu.
Moderátor sa zamyslel, že súčasná povrchná doba oveľa viac potrebuje ísť na hlbočinu. Veľmi dôležitá je pokora. Autorka roky pozoruje človeka v čase, jeho trápenia i radosti na životnej púti. Nestačí jej len zabezpečenie základného života (hoci ním nepohŕda), nepestuje skepsu ani sťažovanie, ale potvrdzuje, že poézia, tak ako modlitba, vyviera z prameňov duše. Gabriela Spustová Izakovičová prečítala zopár svojich básní ako Márne sentencie, Aureoly či Keď to vzdáme. Pavol Tomašovič vyzdvihol, že ona to nevzdala a nenechala to ani na márnosť. Časť jej tvorby vyšla len ako e-knihy, no v rokoch 2012-2017 jej vyšlo viacero kníh v papierovej forme. I profesorka Eva Fordinálová, literárna historička a poetka, je toho názoru, že treba prebúdzať našu vnútornú energiu každodennou prácou na sebe. Odpútať sa od sveta, kde vládne konzum, a ponoriť sa do tichosti večného bytia nám môžu pomôcť aj básne Gabriely Spustovej Izakovičovej.
Ako povedal Pavol Tomašovič, Gabriela Spustová Izakovičová používa vo svojej poetickej tvorbe voľný i viazaný verš. Využíva strofické útvary ako tercína, ritornel, Spenserova stanca, sestína, rispet a pod. Nie je jej cudzí ani sonetový veniec. Témy, o ktorých píše, sú časové i nadčasové. Položil jej otázku, či k nej spontánne prichádza nielen inšpirácia, ale aj témy. Odpovedala, že impulz sa musí načítať z prežitého – z rôznych „výkrikov“, reflexií, ba aj z banálnych tém. Keď písala poetické pásmo s názvom Poéma o Cyrilovi a Metodovi (2013), musela si načítať veľa faktov o týchto osobnostiach, ktoré si nesmierne váži. Pri uchopení niektorých tém je zase veľmi dôležitá empíria – skúsenosť. Odovzdávanie svojej tvorby ďalej berie autorka ako službu.
Moderátor sa Gabriely Spustovej Izakovičovej spýtal, ktorá z jej vlastných básní jej najviac prirástla k srdcu. Autorka menovala už spomínanú Poému o Cyrilovi a Metodovi, ale tiež zbierku básní Elégie o Sedembolestnej (2016) (ukrýva sa v nej archetyp každej ženy) a pásmo meditačnej poézie Talitha kum, Dievča, vstaň! (2017). Vzápätí prečítala úryvok z poémy i z elégií.
V súvislosti s názvom výberovej básnickej zbierky Erby brehov Pavol Tomašovič upozornil na to, že na jej titulnom liste sa nachádza erb. Autorka vysvetlila, že sa jedná o erb Izakovičovcov. V roku 1652 dostal jej predok Juraj Izakovič od panovníka Ferdinanda II. šľachtický titul za to, že bol na tú dobu výnimočne vzdelaný (bol magister slobodných umení a filozofie).
Pavol Tomašovič zhrnul posolstvo knihy Erby brehov tak, že toto dielo zachytáva myšlienkové zrenie, podelenie sa o vlastné kľúčové skúsenosti, úsilie naplniť každé slovo živým obsahom. Gabriela Spustová Izakovičová prečítala poslednú báseň tohto poetického podvečera: Odhaliť podstatu (ktorá je i poslednou básňou v prezentovanej básnickej zbierke). Keď báseň doznela, obecenstvo zatlieskalo.
Moderátor na záver doložil, že človek je sýty nielen poéziou, ale aj niečím dobrým pod zub a na pitie, a pozval všetkých prítomných na malé občerstvenie a neformálne rozhovory. Nezabudol poďakovať Gabriele Spustovej Izakovičovej. Ona ešte poďakovala Trnavskému samosprávnemu kraju, obci Suchá nad Parnou a cestovej agentúre Prima Tour, s. r. o., Trnava, ktorí finančne podporili vydanie básnickej zbierky Erby brehov. Tiež poďakovala aspoň na diaľku Viliamovi Turčánymu a zablahoželala mu ku krásnym 92. narodeninám.
Na podujatí bola možnosť zakúpiť si prezentovanú knihu, a tak si mnohí z nás odniesli poriadnu dávku povznášajúcej poézie (navyše s podpisom autorky) aj domov. Počasie vystrája, no pravda je zrejme to, že svoju jar si nosí v sebe každý z nás. A ako píše Gabriela Spustová Izakovičová v básnickej zbierke Dumy (2011): „Jar máva tisíc tónov, tvárí, šiat.“
