Prvá letná Trnavská poetika (Dobrá poézia nás robí ľudskejšími)

Po postupnom uvoľňovaní protiepidemických opatrení sme sa konečne dočkali. Vo štvrtok 25. júna 2020 sa v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnila prvá Trnavská poetika po dlhom čase.  O jej konanie sa zaslúžili Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Slovenské centrum PEN, Klub nezávislých spisovateľov a Odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave. Toto literárno-hudobné podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu. Literárnym hosťom prvej letnej Trnavskej poetiky v roku 2020 bol básnik, dramatik, prekladateľ, publicista a vydavateľ Milan Richter. Úlohy moderátorov sa zhostili spisovateľ, publicista a riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave Pavol Tomašovič a básnik a spisovateľ Štefan Kuzma. Hudobnými hosťami boli dvaja členovia kapely Family Friend: gitarista a vokalista Martin Molnár a speváčka Lenka Molnárová. Na júnovej Trnavskej poetike sa teda snúbila pôsobivá poézia so zaujímavým rozprávaním a s lahodnou hudbou a spevom.  V príjemnom prostredí záhrady sa stretli skalní milovníci poézie. Bolo sparno, no hoci sa obloha občas zatiahla, nezapršalo.

Na začiatku podujatia Milan Richter prezradil, že jeho najnovšia kniha Storočie, kruté stoočie (Príbehy zo súkromných dejín 20. storočia), ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar v roku 2019, je ťažká, pretože poézia v nej je ťažká. Keďže do Trnavy priniesol niekoľko kusov, nechcel ich už niesť naspäť domov a oznámil, že sú na predaj za výhodnú cenu.  Potom všetkých prítomných privítal Pavol Tomašovič. Ako povedal, na začiatku roku mali, čo sa týka podujatí v knižnici, mnohé plány, no tieto plány dostali úplne iné kontúry pre pandémiu koronavírusu. Našu situáciu na tomto podujatí prirovnal k situácii dvoch ľudí, ktorí sa stretli v Čechách po afére s metanolom v alkoholických nápojoch a privítali sa zvolaním: „Ako som rád, že ťa vidím!“ Na hudobných hostí sa obrátil s otázkou, ako prežívali karanténu. On sám sa priznal, že v tých dňoch, keď platili prísne protiepidemické opatrenia, nemal veľmi tvorivé obdobie. Lenka Molnárová odvetila, že členovia kapely Family Friend boli dlhý čas v kontakte len online, no nezaháľali. V deň, keď sa konala táto Trnavská poetika, práve dokončovali novú skladbu. Prvým hudobným vstupom v podaní Lenky a Martina bola vlastná skladba kapely Family Friend June. Hudba a spev plynuli veselo a prirodzene, rozdávali dobrú náladu.

Štefan Kuzma pripomenul citát, že minulosť je jedna, budúcností viacero. No dodal, že to nie je až také jednoduché, pretože minulosť má veľa interpretácií. Predstavil Milana Richtera a zdôraznil, že tohto autora výrazným spôsobom tvárnila história. Vo svojej tvorbe vystihol jej chute, pachute, pády i vzkriesenia. Básňami vyhmatal celé storočie. Prvá otázka Štefana Kuzmu smerovala k básni Šachmat červeným bohom, ktorá je venovaná udalostiam v roku 1953, keď Milan Richter, ešte ako malý chlapec, ovplyvnil otcovho kamaráta Imra a jeho šachové sebavedomie. Autor sa rád o tejto básni rozhovoril. Keďže vyrastal na Záhorí, v Uníne, všetci mu tam, keď bol dieťaťom, hovorili „Milánek“. V roku 1953 sa jeho rodine stala okrem iného nepríjemná príhoda: jeho mame prišla odpoveď na žiadosť o potravinové lístky a šatenky od Krajského národného výboru v Bratislave. Žiadosť jej zamietli, lebo jej manžel bol Leo Richter, ktorého označili ako „dedinského špekulanta“ pre údajné machinácie s koňmi. Okrem toho ho považovali aj za kulaka. Milan Richter poznamenal, že keď hral šach so strýcom Imrom, mal štyri a pol roka. Dnes hráva šach väčšinou proti počítaču s rôznymi stupňami obťažnosti. Štefan Kuzma zažartoval, že našťastie nie s rôznymi stupňami Richterovej stupnice. Autor potom prečítal báseň Šachmat červeným bohom, v ktorej sa, ako aj v mnohých iných básňach v knihe Storočie, kruté stoočie, spájali historické udalosti s osobnými. Pavol Tomašovič potom podotkol, že kone sú čistotné zvieratá. Oveľa horšie je žiť so sviňami. Milan Richter odvetil, že aj svine boli – nielen v chlievoch, ale aj v jeho okolí a v okolí jeho rodiny.

Vo svojej knihe v zhruba šesťdesiatich básňach ponúka reflexiu 20. storočia. Pavol Tomašovič sa na neho obrátil s otázkou, či si myslí, že poézia nás drží nad hladinou rezignácie i zúfalstva. Milan Richter je toho názoru, že dobrá poézia nás určite robí ľudskejšími. Dokonca aj tie básne, ktoré napísali neveľmi dobrí ľudia. V každom prípade, poézia je výborná medicína.

V podaní autora sme si vypočuli i báseň Leo, Frida a rozťatá doba. Jej dej je situovaný do roku 1929. Okrem niektorých členov rodiny Milana Richtera sa v nej objavujú aj Frida Kahlo, Diego Rivera a Lev Trockij. Je to zložitý príbeh. Básnikovi sa v básňach prepájajú rôzne osudy, jeho i cudzie. Takmer všetky jeho básne sú príbehmi. Niektoré z nich sú celé pravdivé, niektoré spolovice pravdivé. Paradoxne, tie spolovice pravdivé pôsobia vraj pravdivejšie. Pavol Tomašovič podčiarkol, že nad zložitou dobou nás drží nielen poézia, ale aj hudba.  Duo Family Friend odľahčilo atmosféru známou pesničkou Čerešne z repertoáru Hany Hegerovej. O zábavnú vsuvku sa postaral Pavol Tomašovič, ktorý počas pesničky speváčke priniesol dve višne (čerešne v knižničnej záhrade nerastú) a ona si ich zavesila na ucho ako náušnicu.

Štefan Kuzma skonštatoval, že sú mnohé pointy historické i osobné a na mnohé z nich sa dopláca. Žiť sa však musí. Milan Richter zanechal v poézii o svojom živote veľa stôp, v priateľstve i v láske. Obsiahol celé storočie i dvadsať rokov navyše. Ako zdôraznil Štefan Kuzma, láska patrí k prírode. Požiadal Milana Richtera, aby zarecitoval báseň aj z láskavého storočia. On prikývol, že zažil zamračené aj pekné chvíle. Prečítal báseň o svojej osudovej láske, Češke Nine, po takmer štyridsiatich rokoch. S touto ženou sa však Milan Richter stretol niekoľkokrát aj v staršom veku na poetických podujatiach. Je to totiž recitátorka. Báseň o nej sa nazýva Čas drobné nevracia.

Pavol Tomašovič to zhrnul, že čas drobné nevracia, ale láska nás vracia do života. Literárnemu hosťovi položil otázku, či je dať láske šancu spôsob, ako zvrátiť krutosť. Milan Richter vysvetlil, že láska má dnes pre neho väčší význam ako kedysi. Chlapci a mladí muži väčšinou prežívajú lásku fyzicky, no v neskoršom veku nachádzajú zmysel v láske ako v cite. Milan Richter potom prečítal svoju novšiu báseň, ktorá nie je v knihe Storočie, kruté stoočie. Jej názov je Ty, prapohorie slasti. Toto slovné spojenie vlastne vymyslel básnik Rainer Maria Rilke a báseň je, samozrejme, o láske.

Obecenstvo počas celého podujatia pozorne počúvalo a na prečítané básne i na hudbu reagovalo potleskom.

Štefan Kuzma podotkol, že téma lásky sa ťažko opúšťa. Vlastne sa to ani celkom nedá. No predsa prešiel na inú tému: Milan Richter je významným propagátorom slovenskej literatúry v zahraničí a zahraničnej literatúry na Slovensku. Otázka znela, či ho k tejto životnej ceste inšpirovala návšteva Zlatka Gorjana v Uníne. Milan Richter prikývol. Ešte trochu odbočil, že jeho mama mala dvoch bratancov, ktorí prežili väznenie v koncentračnom tábore Osvienčim-Brezinka. Zažívali tam príšerné zážitky, strýko Hansi bol napríklad nosičom mŕtvol, ktoré musel odnášať do krematória. Mamina sesternica, teta Kitty, žila v Záhrebe. Jej druhý manžel Zlatko Gorjan bol významný chorvátsky básnik a prekladateľ. V 60. rokoch 20. storočia  bol prezidentom celosvetovej Medzinárodnej federácie prekladateľov (FIT) a tajomníkom Chorvátskeho centra PEN. V júni 1968, teda nie dlho pred okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy, pricestovali Zlatko a Kitty Gorjanovci na Slovensko. V Uníne si Zlatko pozrel básne vtedy devätnásťročného Milana Richtera a vzal ho so sebou do kaštieľa v Budmericiach. Bol to prvý Milanov vstup medzi básnikov. Neskôr sa jeho sestra vydala za Juhoslovana a vždy, keď išli k nej, navštívili aj tetu Kitty a strýka Zlatka. Milan Richter si spomína na úžasnú knižnicu v ich byte. V Záhrebe tiež hojne navštevoval cudzojazyčné kníhkupectvá, pretože študoval angličtinu a nemčinu. Zlatko Gorjan ho takpovediac uviedol do zahraničnej literatúry. Po týchto slovách Milan Richter prečítal svoju báseň Zlatko a Kitty, v ktorej zazneli aj slová: „… dali mi nádej a vieru v silu mojich krídel.“  Podľa slov Pavla Tomašoviča je jedným krídlom poézia a druhým hudba. Gitaristu Martina Molnára zaujalo, ako riaditeľ knižnice dokáže témy pekne premostiť. Pavol Tomašovič zavtipkoval, že premostenie je dôležité, aby človek nespadol do riečky Trnávky…  Family Friend nás potom potešili pesničkou od islandskej kapely Of Monsters and Men s názvom Little Talks, v ktorej si zaspievala nielen Lenka, ale aj Martin.

Pavol Tomašovič zacitoval vetu z prvej básne v najnovšej knihe Milana Richtera (Súmrak a úsvit): „Je Leo naozaj pripravený do života?“ Podľa Pavla Tomašoviča bolo problémom minulého storočia hlavne to, že ľudia opustili tradíciu a prázdno po nej nahrádzali ideológiami. Milana Richtera sa opýtal, či si myslí, že sme po týchto skúsenostiach z minulosti pripravení do života v 21. storočí. Básnik odpovedal, že pripravení nie sme asi nikdy. Spomenul, ako Jan Werich hrajúci postavu vodníka Čochtana rozprával, ako stiahol do vody človeka za opasok, na ktorého pracke bolo napísané Vždy pripravený… Milan Richter ešte doložil, že ľudia sa boja atómových zbraní a je to tak dobre. Bez toho by už určite došlo k nejakej ďalšej vojne. Podlosť sa nás vždy dotkne a ďalšia vec, na ktorú nie sme pripravení, sú truľovia. Tí sa, žiaľ, nájdu napríklad aj v politike. Básnik či spisovateľ je však neustále pripravený tvoriť. Stačí malý podnet a vznikne krásna báseň či román.

Milan Richter k svojej básni Spojenie s milou iba cez Boha povedal, že je o dievčati zo sekty a podobný príbeh má aj Štefan Kuzma v jednom svojom románe. Možno išlo o tú istú dievčinu, ktovie…

Milan Richter vo svojom živote pochodil veľa krajín, stretol mnoho ľudí. S úsmevom spomína, ako (keď mal 6-7 rokov) mal strach vo vtedajšom pionierskom paláci v Bratislave podať ruku černochom, lebo sa bál očernenia. Dnes mu jeho vtedajší strach pripadá úplne absurdný. Moderátori na to reagovali slovami, že v dnešnej dobe panuje strach z podávania rúk kvôli koronavírusu. A dezinfekčné prostriedky (víno) sú zatiaľ na kultúrnych podujatiach zakázané…

Milan Richter je zdatný v cudzích jazykoch, no napriek tomu je radšej, keď jeho preložené básne čítajú ľudia, pre ktorých je daný jazyk materinským. Raz totiž čítal v Nórsku svoju báseň v novonórčine a nebol si úplne istý výslovnosťou, čo si všimol aj autor článku, ktorý neskôr vyšiel v tlači. Dodal, že pravda je aj to, že sa nedá vyhovieť všetkým, každého niekto nemá rád. Štefan Kuzma sa zamyslel, že o celom tomto novom storočí už určite písať nebudeme. No môžeme písať napríklad o slobode, dekrétoch, zneužití strachu. Na Milana Richtera sa obrátil s otázkou, ako vníma túto dobu – samotu a perspektívu verejnej poézie. Odpoveďou bolo, že každý básnik má dnes šancu svoje texty publikovať, vydať, ak nie inak, tak vo vlastnom náklade. A aký bude mať poézia význam? Zo všetkých literárnych žánrov je najviac marginalizovaná. Veľmi ťažko sa prekladá, on sám sa pri mnohých prekladoch básní veľmi zapotil. Báseň potrebuje svoj čas i svoj priestor. Dobrú báseň človek prijme aj o sedemsto rokov.

Na rad prišla báseň Tri slovenské hlavy s vavrínovými vencami.  Je zároveň aj hádankou, mohli sme rozmýšľať, o ktorých troch významných slovenských básnikoch je v nej reč. Štefan Kuzma potom poprosil Milana Richtera, aby na záver prečítal nejakú báseň, ktorá nie je smutná. Veď nikto si smutný záver nezaslúži. Navyše, Milan Richter sa snaží odčiniť prešľapy iných dobrým slovom a dáva nádej. A tak prečítal svoju novšiu báseň. Vznikla v „koronavírusovom“ období. Volá sa Všetko je pomýlené a jej názov je inšpirovaný slovami bývalej manželky Milana Richtera, s ktorou chodieval počas tohto zvláštneho obdobia na prechádzky. Na záver sa v tejto básni píše o „obrovskej včele s kvapkou medu“. Pavol Tomašovič to okomentoval, že z hygienických dôvodov mohla byť v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho na občerstvenie len minerálka, a tak máme namiesto koláčov aspoň med. Už s väčšou vážnosťou vyslovil upozornenie, aby sme sa vyvarovali zjednodušovania v úsudkoch, pretože to často vedie aj k zotieraniu hranice medzi dobrom a zlom. Vyjadril potešenie, že na Trnavskej poetike sme načerpali energiu do života. Pozval nás na občerstvenie minerálkou a na ďalšiu Trnavskú poetiku už o týždeň. Poďakoval účinkujúcim, obecenstvu a tiež peknému počasiu v mene Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Milan Richter zložil Pavlovi Tomašovičovi poklonu, že riaditeľ knižnice je pre neho Fándlym s otvoreným náručím a otvorenou mysľou. Hudobní hostia sa rozlúčili pesničkou Pokoj v duši, známou v podaní Jany Kirschner. Počas tejto pesničky vykuklo spoza konárov stromov slniečko. Štefan Kuzma ešte raz všetkým poďakoval, že sa nebáli korony, dažďa ani minerálky na stolíku. Podujatie uzavrel mierne pozmenenými slovami pesničky, že čo život rozdelí, život aj spojí.

A tak sme sa po dlhšom čase znova dočkali priateľských stretnutí a poézie naživo, ktorá síce, ako povedal jej autor, bola miestami ťažká, no možno práve preto priniesla silný zážitok a podnety na zamyslenie. Viacerí z nás si doniesli domov podpísanú knihu. Tešíme sa už na ďalšie podujatia Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Myslím si, že po tom, čo sme zažili vystrájanie korony, si ich budeme oveľa viac vážiť.