Druhá letná Trnavská poetika (Literatúra je ako olympiáda)

Prešiel týždeň a prišla ďalšia letná Trnavská poetika. Vo štvrtok 2. júla 2020 sme si v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave vychutnali pokračovanie cyklu pre milovníkov literatúry. Tentoraz bol literárnym hosťom Igor Válek. Hudbu mali na starosti Pavel Opatovský a Jozef „Laci“ Pagáč (Duo Live Guitars), ktorí hrajú hlavne hity zo 60. a 70. rokov 20. storočia. Moderovania sa zhostili Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma. Toto podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Slovenské centrum PEN, Klub nezávislých spisovateľov a Odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave. Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Počasie sa opäť vydarilo, v záhrade bolo príjemne. Zrelé višne sa červeneli a holuby poletovali.

Júlová Trnavská poetika sa začala v tradičnom čase o 17.00 hod. Štefan Kuzma zdôraznil, že na jar nám síce koronavírus urobil škrt cez rozpočet, ale začiatok júla nám to chce vynahradiť. Tiež vyjadril nádej, že dnešný obyčajný deň sa nám vďaka literatúre zmení na nevšedný. Ako prezradil moderátor, Igor Válek je Martinčan. Je spisovateľom, básnikom a publicistom. K hudobným hosťom Štefan Kuzma povedal, že patria k Trnave ako mestská veža, na rozdiel od Igora Váleka, ktorý sa len menom „maskuje“ za rodeného Trnavčana. Pavla Opatovského prirovnanie k mestskej veži potešilo, obzvlášť preto, že kedysi neďaleko nej býval.  Prvá pesnička, ktorou Duo Live Guitars (Pavel Opatovský – spev, dvanásťstrunová akustická gitara, ústne harmoniky, perkusie a Jozef „Laci“ Pagáč – elektrická gitara, sprievodné vokály) obohatilo literárny večer, bola klasika od kapely The Beatles – Let It Be. Hudba Dua Live Guitars sa, ako vždy, u trnavského publika stretla so srdečným prijatím.

Štefan Kuzma potom prešiel späť k literatúre: krajiny, mestá či ulice, v ktorých žijeme, sú dôležité pre naše formovanie, pre utváranie našich názorov, našej životnej filozofie. Igor Válek má považsko-pohronské korene (otec je Lipták a mama pochádza z Ostrého Grúňa) a inklinuje k rozprávkam. Má veľmi široké pole pôsobnosti. Okrem rozprávok sa venuje aj povestiam, zostavil rôzne literárne lexikóny a antológie. Je tiež propagátor literatúry, recenzent, moderátor atď. Štefan Kuzma sa ho opýtal, kde nechal svoju manželku Moniku. Igor Válek vysvetlil, že jeho manželka, absolventka Trnavskej univerzity, ostala v práci v múzeu, ktoré sa rekonštruuje. Je totiž kunsthistorička. Pavol Tomašovič zavtipkoval, že Igor Válek mal priniesť aspoň fotku svojej manželky, aby pre nás nebola ako žena poručíka Colomba, ktorú nikto nikdy nevidel. Potom si zaspomínal: hoci v Trnave si ľudia väčšinou spájajú priezvisko Válek s poéziou, pred dvoma rokmi bol v tomto meste aj kandidát na primátora menom Igor Válek. Básnik Igor Válek prikývol. Niektorí ľudia si veru aj mysleli, že je to on, ale nie je. Okrem iného je autorom básnickej zbierky Korene a úlomky (2007).  Pavol Tomašovič sa obrátil na neho s otázkou, ako je zviazaný s poéziou Miroslava Váleka. Odpoveďou bolo: „Čo s takým priezviskom, ak nie písať poéziu?“ Igor Válek dodal, že s Miroslavom Válekom sú len menovci, čo mu je ľúto. Miroslav Válek bol podľa neho jeden z najoriginálnejších básnikov na Slovensku v 2. polovici 20. storočia.  Igor Válek s ním mal len nepriamu skúsenosť: bol študentom žurnalistiky v čase, keď bol Miroslav Válek ministrom kultúry. Štúdium vraj nebral veľmi vážne, namiesto učenia sa by bol radšej písal články. Raz sa prihlásil na predtermín skúšky u skúšajúceho, ku ktorému nechodil na prednášky. Skúšajúci ho podľa priezviska považoval za príbuzného Miroslava Váleka a opatrne sa ho opýtal, ako sa má jeho strýko. Igor Válek sa nepredvídavo priznal, že sú len menovci a zo skúšky bol vyhodený. Neskôr, po rokoch, napísal knihu o Jaroslavovi Haškovi na Slovensku. Keby totiž nebolo Slovenska, nebolo by Haška ako spisovateľa. Keď Igor Válek prišiel túto knihu prezentovať do Prahy, stretol sa tam s Miroslavou Vallovou, dcérou Miroslava Váleka, ktorá bola tiež jeho priezviskom zmätená.

Štefan Kuzma k básnickej zbierke Korene a úlomky povedal, že je dobre vidno, k čomu sa umelecky utiekal Igor Válek v roku 2007 (bola to napríklad téma národa či rodiny). Opýtal sa ho na umelcov a miesta, ktorým venoval básne. Igor Válek prikývol, že sa cíti byť tradicionalistom. Je pre neho dôležité, odkiaľ pochádzame, kde pramenia naše vody, kam smerujeme. Preto vo svojej básnickej zbierke vzdal hold básnikom ako Miroslav Válek, Milan Rúfus či Jozef Urban. Prezradil, že už má rozpísaný ďalší diel, pokračovanie, no v tomto uponáhľanom svete je poetická výpoveď podľa neho iba obsahom okamihu. Poézia svedčí okamihu napísania, okamihu vnímania, a preto sa Igor Válek venuje aj povestiam. Čím je starší, tým má väčší pocit, že v próze je viac zažitého a toho, čo chcú ľudia odovzdať ďalej. Veľmi dôležitá je tvorba pre mládež, aby mladí ľudia vedeli, odkiaľ smerujú a kam.

Štefan Kuzma pripomenul, že poézia je písaná pre niečo, čo nás presahuje a Pavol Tomašovič dodal, že aj život je vlastne len okamih. Poézia je vlastne neskorumpovateľná, pretože sa na nej nedá zbohatnúť. Treba však z niečoho žiť. Otázka pre Igora Váleka znela, aká bola jeho spisovateľská cesta a kde všade sa dá publikovať. Literárny hosť si, samozrejme, uvedomuje výhody internetu a sociálnych sietí. Ako tradicionalista však verí v možnosti tlačeného slova. Dôležité sú i mantinely, napríklad osobné či vizionárske. Starší ľudia by mali vedieť, čo chcú povedať ostatným ľuďom a prečo. Igor Válek potom prečítal dve svoje básne: Čakanie na leto a Z takej duše. Obecenstvo ho odmenilo veľkým potleskom. Nasledovala pesnička Petra Nováka Náhrobní kámen v podaní Dua Live Guitars.

Ako skonštatoval Štefan Kuzma, Igor Válek patrí k tým ľuďom, ktorí pobudli na drienčanskej fare na Gemeri. Prerozprával totiž rozprávky Pavla Dobšinského a tie potom vyšli v troch knihách: Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského o zlate (2004), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského (2009) a Nebojsa! a iné HORORozprávky (2013). Igor Válek sa najskôr vyjadril k skladbám, znejúcim na podujatí. Povedal, že sú dobré, ale že aj na Slovensku máme veľa výborných textárov. Žiaľ, jeden z najlepších, Jozef Urban, ktorý otextoval mnohé excelentné hity, tragicky zahynul v roku 1999. Ďalšími majstrami textárskeho remesla sú napríklad Kamil Peteraj a Boris Filan. Potom už Igor Válek porozprával o tom, čo si, ako povedal, „dovolil urobiť s literárnym odkazom Pavla Dobšinského.“ Je toho názoru, že aj Pavol Dobšinský si dovolil urobiť veľa s literárnym odkazom. Pred viac ako 150 rokmi chodil so svojimi spolupracovníkmi po budúcom Slovensku a zbierali príbehy, ktoré nazývali povesti, ale boli to vlastne rozprávky. Pavol Dobšinský ich upravoval, zbavoval ich erotickosti, vďaka čomu sa stali vhodnými pre deti. V televíznej ankete Moja naj kniha v roku 2010 zvíťazila kniha Slovenské rozprávky od Pavla Dobšinského. Ako s humorom podotkol Štefan Kuzma, tí, čo hlasovali, si možno nepamätali nič viac ako rozprávky. Je však pravda, že jazyk sa vyvíja ako človek. Preto Igor Válek rozprávky pre súčasných detských čitateľov znova upravil, urobil ich zrozumiteľnejšie a niektoré ich časti zdynamizoval. V súvislosti s rozprávkami o zlate prišla Štefanovi Kuzmovi na um aféra so zlatými tehlami, ktorá práve rezonovala v slovenskej politike. Pavol Tomašovič je toho názoru, že na rozprávkach je najdôležitejšie to, že nimi uvádzame do rozprávania tých najmenších. Na ďalšiu tému prešiel slovami: „Voda je najdôležitejšia pre život, aj keď Trnavčania majú radi víno.“

Igor Válek totiž vytvoril aj knihy povestí o riekach, kúpeľoch a liečivých prameňoch, studniach a studničkách. Nevyhol sa preto otázke, či sú podľa neho povesti pokračovaním rozprávok. Odpoveďou bolo, že rozprávka je podľa neho ako povesť. Na povestiach ho priťahuje archetypálnosť, ktorá oslovovala Slovákov v 15. storočí, v 18. storočí a oslovuje ich aj v 21. storočí. Povesti v knihách bývajú často „zviazané“ regionálne, no  v roku 2004 vyšli napríklad Povesti o slovenských hradoch od Štefana Moravčíka. Preto sa Igor Válek rozhodol vytvoriť knihu povestí o slovenskej vode. A tak uzrela svetlo sveta kniha Povesti o slovenských riekach (2013). Autora zaujala rieka ako živel, voda, ktorá niekam plynie. Hneď nato si však uvedomil, že voda sa netýka iba riek. Nasledovali teda Povesti o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch (2015) a potom ešte Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách (2017).  Igor Válek chcel, aby sa téma vody v jeho povestiach pekne uzatvorila, ako keď hodíme kameň do studničky a na hladine vznikne kruh.  No pochválil sa, že práve v deň júlovej Trnavskej poetiky poslal už ráno vydavateľovi štvrtý diel – Povesti o slovenských vodopádoch. Štefan Kuzma na túto informáciu zareagoval slovami, že Igor Válek už odpovedal aj na ďalšiu otázku, ktorú mu ani nestihol položiť. Literárny hosť potom prečítal ukážku zo svojej knihy o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch, týkajúcu sa kúpeľov Lúčky. Voda tam údajne prinavrátila plodnosť sučke, ktorá dlhé roky nemohla mať šteniatka. No neostalo len pri psíkoch. Napokon na tom mieste vznikli kúpele, úspešne liečiace ženské choroby. Úryvok z knihy publikum zaujal a pobavil.

Reč prišla aj na knihu Igora Váleka Haškovi v pätách s podtitulom Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska i spisovateľa (2003). Ako povedal Štefan Kuzma, Jaroslav Hašek bol svetovo uznávaný spisovateľ a mystifikátor. Na ilustráciu tohto tvrdenia zaznela aj ukážka z jeho tvorby. Štefan Kuzma sa Igora Váleka opýtal, prečo si vybral ako tému knihy práve Haška a či prišiel pri jej tvorbe aj na niečo, čo sa o tomto spisovateľovi dovtedy nevedelo. Autor odvetil, že má rád Haškovu tvorbu i život. Už ako dieťaťu sa mu dostala do rúk Haškova zbierka krátkych próz o Slovensku. Hašek totiž už ako stredoškolský študent Slovensko trikrát prešiel, rád tam chodil. Keď Igorovi Válekovi vyšla kniha o Jaroslavovi Haškovi, jeden kus zaslal na posúdenie do Čiech docentovi Pytlíkovi, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho haškológa. Asi po troch týždňoch sa mu docent ozval a pozval ho prezentovať knihu do Prahy  na Mezinárodní knižní veletrh Svět knihy. Igor Válek v Trnave prišiel so zaujímavou informáciou: počas pobytu na Spiši Jaroslav Hašek stretol človeka, ktorého zakomponoval do postavy Josefa Švejka. Igor Válek sa zúčastnil aj konferencie o Haškovi. Konala sa v Čechách a kde inde, ako v „hospode“. Tam vraj Igor Válek vyhlásil, že dobrý vojak Švejk bol pôvodom Slovák. V krčme sa strhla búrka nevôle, ale prežil to… Štefan Kuzma doložil, že v Čechách je tiež dosť predobrazov Švejka. Zatiaľ čo prebiehala táto debata, záhradu knižnice pokropil letný dáždik, no priebeh Trnavskej poetiky neohrozil. Konečne prišlo k slovu Duo Live Guitars a vhodne zahralo pesničku spoza rieky Moravy – Hvězdičko blýskavá od Petra Nováka.

Po hudobnom vstupe položil Štefan Kuzma Igorovi Válekovi otázku o literárnych plánoch. Igor Válek zdôraznil, že také stretnutia ako napríklad tu, na Trnavskej poetike, sú pre neho odpočinkom. Na odpočinok sa však nechystá a tiež nemieni rezignovať na písanie. Veď literatúra je ako olympiáda, dôležité je zúčastniť sa. Nie je to však až také jednoduché. Začína sa to myšlienkou v hlave autora, no potom ju musí doviesť do konca: presvedčiť vydavateľa, zohnať sponzorov… Doložil, že žijeme vo zvláštnej dobe, víziách-nevíziách. Nastal zlomový bod, spoločnosť sa bude lámať. Igor Válek vraj pracuje na novele Slovenský koronadekameron. Je o tom, kam sa spoločnosť uberá. Je to symbolické, veď  aj Dekameron Giovanniho Boccaccia bol napísaný v čase moru.

Blížil sa záver júlovej Trnavskej poetiky. Preto Pavol Tomašovič povedal, že tečie nielen voda, ale i čas. S časom sa treba vysporiadať, pochopiť ho. Skôr než prišla k slovu iná tečúca voda (minerálka na občerstvenie), poďakoval Igorovi Válekovi i ostatným zúčastneným a vyjadril presvedčenie, že voda v knižnici bude živou vodou. Literárny hosť tiež poďakoval za pozvanie a zaželal organizátorom Trnavskej poetiky zdarné pokračovanie. Veď Trnavská poetika sa už stáva významnou aj v konkurencii „kamenných“ literárnych podujatí.

Po pesničke Ob-La-Di, Ob-La-Da od The Beatles prišla neformálna časť podujatia, počas ktorej Duo Live Guitars ešte hralo všetkým prítomným pre dobrú náladu.  Tešili sme sa, že počasie vydržalo a že po rozhovoroch o vode nenasledovala „rozprávka o slovenskom daždi“. Literárna i hudobná duševná „potrava“ nám všetkým dobre padla. A už sa teším aj na svoju vlastnú ďalšiu tvorbu. Veď je to jediná olympiáda, ktorej sa mám šancu zúčastniť.