Pplk. v. v. Ing. Ondrej Urban, Zväz vojakov SR – klub Sereď / 29. augusta uplynie už 76. rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Pre mnohých ľudí sa stalo už iba stránkou v učebnici dejepisu, štátny sviatok na konci prázdnin, kedy sa koná ceremoniál, na ktorý chodí stále menej účastníkov. Dnes odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja tvrdia, že Slovensko dovtedy prosperovalo, SNP bolo zbytočné a prinieslo Slovensku iba utrpenie a škody, ako keby vojna mohla Slovensko z nejakého dôvodu obísť, hoci sa na nej aktívne podieľalo na strane fašistického Nemecka. Mlčia však o tom, že mnohí ľudia na Slovensku sa nezmierili s rozbitím Československej republiky, nesúhlasili s vytváraním systému vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), vznikom polovojenskej Hlinkovej gardy (HG), represívnymi opatreniami proti Židom, Rómom a ďalším skupinám obyvateľstva, vrátane ich odsunu do vyhladzovacích táborov, orientáciou na fašistické štáty, vrátane nasadenia slovenských vojakov po boku ich armád na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu a v Taliansku proti západným spojencom. Hoci mohli v relatívnom pokoji vyčkať koniec vojny, postavili sa proti fašizmu so zbraňou v ruke a ďalšie tisícky civilných obyvateľov vojakom a partizánom pomáhali, zásobovali a ukrývali ich, pričom neriskovali svoje životy a životy svojich blízkych o nič menej ako tí, ktorí bojovali priamo na fronte. Urobili tak preto, že vyznávali hodnoty, ktoré sú platné doteraz a rozhodli sa, že im stoja za to.
Povstalci sa prihlásili k cieľom protifašistickej koalície a povstalecké jednotky boli organizované ako 1. československá armáda na Slovensku. Slováci v ozbrojenom povstaní ukázali svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka, čo malo veľký význam z hľadiska povojnového usporiadania. Vďaka tomu Slovensko neskončilo na konci vojny medzi porazenými ako spojenec fašistického Nemecka, ale ako súčasť Československa sa zaradilo medzi víťazov vojny.
Sereď bola už pred povstaním jedným zo stredísk ilegálnej činnosti. František Kubač tu s Jakubom Obuchom vydával ilegálny časopis Hlas dediny. V hostinci u Jozefa Horvátha sa schádzali miestni komunisti Rudolf Chmelár, František Dúbravský, N. Sloboda, Jozef Ivinger a nechávali si hrať ruské piesne ako prejav sympatií k Sovietskemu zväzu. V Seredi sídlila vysielačka, ktorou udržiavali predstavitelia komunistickej strany na Slovensku spojenie s vedením v Moskve. Trom z nich, Karolovi Šmidkemu, Karolovi Bacílekovi a Gustávovi Husákovi udelilo mesto Sereď v roku 1946 čestné občianstvo. Cez Sereď viedla prevodová cesta pripravená odbojovou organizáciou Obrana národa pre vojenské osoby z Čiech a Moravy, ktoré chceli vstúpiť do česko-slovenských zahraničných vojenských jednotiek. Pobyt utečencov v Seredi zabezpečovala trafikantka Ružena Urbánková s dcérou Martou. Do Galanty ich prevážal jej manžel Ján Urbánek v nákladných vlakoch, alebo prechádzali pešo v sprievode Terézie Šípošovej, Jána Fuzeka, Jana Repku, Vlastislava Rambouseka a jeho manželky Ľudmily Rambousekovej a ďalších. Vlastislav Rambousek previedol do Maďarska napríklad poručíka jazdectva JUDr. Rudolfa Hojtaša a nadporučíka let. Jindřicha Křepela, ktorý 24.4.1943 zahynul ako príslušník 6. operačnej výcvikovej jednotky RAF pri havárii bombardovacieho lietadla Wellington. U pekára Vojtecha Stoklasa sa v Seredi ukrývali francúzski vojnoví zajatci po úteku z tábora pri Balatone, aby sa pod velením kapitána Georgesa Barazèra de Lannurien mohli pripojiť k francúzskemu partizánskemu oddielu v Kantorskej doliny vo Veľkej Fatre. Do ich prepravy z Maďarska na Slovensko boli od mája 1944 zapojení manželia Rambousekovci, Rudolf Áč, Štefan Štibrányi a Štefan Zavadil v spolupráci s Ľudmilou Zajícovou z Trnavy a „Bielou pani“ Františkou Hrubiškovou z Bratislavy. Po vypuknutí povstania sa seredskí antifašisti pokúsili zburcovať Seredčanov. Okresné žandárske veliteľstvo v Trnave prikázalo otvoriť brány pracovného tábora pre Židov v Seredi, žandársky veliteľ tábora Jozef Juraj Matuščín dal bojaschopným Židom k dispozícii zbrane a časť z nich, ktorá bol organizovaná v odbojových bunkách pod názvom Kolektív odišla do povstania a pripojila sa k partizánskemu oddielu kapitána Belova. Spolu s okresným a oblastným žandárskym veliteľom odišli 30. augusta do povstania aj žandári zo Serede. Popoludní 30. augusta vyhlásila skupina miestnych antifašistov na čele s Vlastislavom Rambousekom, Františkom Remenárom, Vojtechom Stoklasom a žandárskym strážmajstrom Štefanom Kunštekom v miestnom rozhlase v mene ilegálneho národného výboru mobilizačnú výzvu, na ktorú reagovalo asi 200 mužov a vyzvali vojenského veliteľa v Seredi, veliteľa cyklistickej eskadróny jazdeckého priezvedného oddielu 1 nadporučíka Ladislava Donovala, aby im vydal zbrane. Ten bol ako príslušník jazdeckého priezvedného oddielu zaisťovacej divízie v Bielorusku svedkom vraždenia civilných obyvateľov v obci Maloduš slovenskými vojakmi pod velením nadporučíka Kleinerta, vystúpil proti nemu a podal o tom hlásenie. Vedel, že zločin v Maloduši nikdy nevyšetrovali, Kleinerta nepotrestali, naopak vyznamenali ho. Napriek tomu sa rozhodol zachoval vernosť ľudáckemu režimu, odmietol vydať zbrane a vyhlásil, že počká na „vyššie“ rozkazy a vojsko poriadok v Seredi udrží. To v miestnom rozhlase vyhlásil aj nadporučík Ladislav Smolenský. Seredská posádka bola na základe Donovalovej žiadosti 31. augusta posilnená 160 člennou rotou vojenských akademikov z Bratislavy. Vojenské jednotky nemeckej bojovej skupiny „Schill“ zamierili 2. septembra okolo 14:00 hod. z Trnavy do Serede, miestnu vojenskú posádku bez boja odzbrojili a nechali v Seredi čatu „Hradischko“ pod velením sturmführera Polleho, aby strážila materiál v doplňovacom sklade jazdeckého priezvedného oddielu I. Nemci bez meškania obnovili činnosť tábora. Vznikol zberný tábor, kde fašisti sústreďovali židov pred odsunom do koncentračných táborov, ale aj účastníkov odboja a SNP. 12. septembra 1944 prišlo do Serede 33 príslušníkov SS z Einsatzgruppe H, ktorí boli ubytovaní v kaštieli a koncom septembra bol veliteľom tábora menovaný SS-hauptsturmführer Alojz Brunner. S jeho príchodom sa začal masový odsun väzňov do koncentračných táborov. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo zberného tábora v Seredi vypravených 11 transportov a odtransportovaných 11 532 osôb. 20. decembra 1944 vznikla Seredi poľná rota HG „Fábri“ pod velením stotníka Ľ. Fábriho, od 13. marca 1945 velil nadzbrojník Július Thomas a 27. februára 1945 bola premenovaná na rotu „Pribina“. Vykonávala pravdepodobne len opevňovacie práce, podobne ako pionierska stavebná rota 23 Pracovného zboru, ktorá vznikla v Seredi v októbri 1944.
Pamätná tabuľa na budove Mestského úradu v Seredi, odhalená v roku 1964, uvádza mená 17 Seredčanov, ktorí počas SNP obetovali životy. Ďalších 10 mien pripomína pomník padlým hrdinom SNP v Šintave, postavený v roku 1946. Minulý rok sme uverejnili príbehy niektorých z nich. Teraz uvádzame tieto príbehy znova, doplnené o ďalších bojovníkov proti fašizmu, ktorých mená sa spájajú so Sereďou.
Jozef Bojnanský po mobilizačnej výzve narukoval do Trnavy. S trnavskou posádkou odišiel do SNP, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze a ako príslušník II. práporu 1. československej armády padol 17.9.1944 v Banskej pri obci Veľká Čausa, kde bol pôvodne aj pochovaný, ale po vojne bol prevezený do Serede.
Matúš Bulej sa narodil 27.8.1910 vo Vysokej nad Kysucou, ale vyrástol v Dolnej Strede. Do SNP sa zapojil 30.8.1944 a zahynul 17.4.1945.
Štefan Doboš, narodený 14.10.1922 v Šintave, padol ako partizán v boji 13.2.1945 v Čičmanoch.
Pavel Dodoň, narodený v roku 1922 v Šintave, padol 8.12.1944 (13.10.1944) pri Skýcove, bol členom partizánskeho zväzku Alexander Nevský pod velením V. A. Karasjova – Stepanova.
Štefan Dúbrava, narodený 19.7.1926 v Seredi, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho.
Mikuláš Dym, narodený v Seredi, bol členom partizánskej skupiny Dolina pod velením Jozefa Pristacha a popravený v Kremničke.
Ľudovít Halán, narodený 21.2.1914, do povstania sa zapojil ako príslušník pešieho pluku I v Trnave, bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, dožil sa oslobodenia a chcel sa dostať na Slovensko čo najkratšou cestou cez Rakúsko, ale domov sa nevrátil.
Jozef Holček, narodený 26.6.1924 v Seredi, bojoval v partizánskom zväzku Kriváň ako člen partizánskej skupiny Sergej, po jednom z bojov zostal nezvestný.
Ľudovít Holička, narodený 14.9.1905 v Šintave, 12.4.1945 bol zastrelený príslušníkmi SS v Nimnici.
Štefan Javor narodený 5.7.1922 v Šintave, bol príslušníkom Československej partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho, padol 11.2.1945.
Vojtech Koza bojoval s Jozefom Bojnanským proti nemeckým vojskám pri Prievidzi ako príslušník pešieho pluku I v Trnave a padol 17.9.1944 na tom istom mieste v Banskej pri obci Veľká Čausa.
Jozef Pecár, narodený 27.8.1923 v Strednom Čepeni, zahynul 14.9.1944 pri obci Priekopa, kde nemecké jednotky v lokalite na Rúbani zavraždili 11 ranených povstalcov. Je pochovaný na Partizánskom cintoríne v Priekope.
Jozef Poláš narodený 5.2.1909 v Strednom Čepeni bol od 21.8.1944 príslušníkom pešieho pluku 1 v Trnave, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, padol v boji 26.9.1944.
Ján Ridzi narodený 26.3.1896 v Dolnej Strede, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho, padol 9.9.1944 pri Šimonovanoch neďaleko Partizánskeho.
Ján Rybanič, narodený 8.11.1907 v Seredi, bojoval v partizánskej brigáde Jána Nálepku, zostal nezvestný a pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Vojtech Stoklas s manželkou Štefániou ukrýval až do vypuknutia povstania francúzskych vojnových zajatcov. Po obsadení Serede okupačnými vojskami ho spolu s manželkou na základe udania zatkli a zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Michal Strapek (Strapko), narodený 29.8.1919 (1921) v Seredi, padol 29.8.1944, bojov sa zúčastnil ako príslušník pešieho pluku 1 v Trnave.
Jozef Szücz vo veku 25 rokov padol pri Orovnici neďaleko Hronského Beňadiku počas prechodu Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945.
Teodor Ševeček sa narodil v Seredi 13.1.1913, pôsobil ako učiteľ v Šintave a počas pobytu francúzskych vojakov v Seredi im tlmočil. Zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen v jednej skupine so Stoklasovcami. Jeho pamiatku donedávna pripomínal Memoriál Dr. Teodora Ševečka v atletike.
František Šiška, narodený 11.8.1914 v Seredi, zostal nezvestný.
Rudolf Šiška, narodený 25.12.1916 v Seredi, vykonával vojenskú službu v Novom Meste nad Váhom a v povstaní bojoval ako príslušník 1. československej armády, zostal nezvestný.
Jozef Štefunko zahynul 21.10.1944 v Stratenej pri Dobšinej.
Štefan Štibrányi, narodený v Seredi 28.4.1914, zahynul počas pochodu smrti do koncentračného tábora.
Vojtech Vajdík narukoval do Trnavy, s trnavskou posádkou odišiel na povstalecké územie a 6.9.1944 zahynul.
Augustín Žák zo Šintavy sa narodil 17.5.1907 a zahynul 19.9.1944. Pracoval ako železničiar, čo pripomína pamätná tabuľa s jeho menom na železničnej stanici v Seredi.
Dalimír Žarnovický pochádzal z Uhrovca, jeho meno uvedené medzi obeťami SNP na pamätnej tabuli pri vchode do tamojšieho evanjelického kostola, vo veku 21 rokov podľahol mučeniu a v Seredi má spoločný hrob spolu s neznámym 15-ročným partizánom. Obaja podľahli 17. 12. 1944 mučeniu.
Žiaľ už medzi nami nie sú ani mnohí z tých, ktorí sa dožili konca vojny a donedávna nám mohli odovzdávať posolstvo o hrdinskom boji proti fašizmu, čerpajúc z vlastných spomienok.
Karol Bucko sa zapojil do povstania ako príslušník slovenskej armády, po zničení jeho jednotky sa pešo vrátil do Serede, ale na základe udania ho zatkla Hlinkova garda a bol uväznený v koncentračnom tábore Mauthausen. Podarilo sa mu prežiť, ale vrátil sa trvalo podlomeným zdravím.
Anton Debnár sa narodil 25.10.1924 v Župkove, pôsobil v partizánskej brigáde M. R. Štefánika velením Petra Alexejeviča Velička a po 2. svetovej vojne sa usadil v Seredi, kde nás navždy opustil v roku 2010.
Florian Čambál sa narodil 16. júla 1913 v Abraháme, pred vypuknutím povstania bol predsedom ilegálneho okresného vedenia KSS v Seredi. 20. júla 1944 odišiel k partizánom a stal sa komisárom v partizánskej brigáde Alexander Nevský pod velením podplukovníka Karasova – Stepanova. Po vojne zastával v rokoch 1948 – 1962 funkciu veliteľa 11. bratislavskej brigády Pohraničnej stráže.
Jozef Holček narodený v Seredi 16. apríla 1915 sa zúčastnil SNP ako príslušník trnavskej posádky, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
Ladislav Holík sa narodil v roku 1922. Vypuknutie SNP ho zastihlo vo vojenskom väzení, kde si odpykával disciplinárny trest. Po vypuknutí povstania ho partizáni prepustili a pridal k povstalcom. Prvýkrát sa do bojov zapojil v okolí Zlatých Moraviec, po potlačení SNP do hôr bol členom partizánskej brigády pod velením nadporučíka Ernesta Bielika. ňňV roku 2015 bol vyznamenaný pamätnou medailou ministra obrany SR k 70. výročiu oslobodenia. Navždy nás opustil v roku 2016.
Jozef Hvizd narodený v roku 1922 bol členom partizánskej brigády Klement Gottwald pod velením kapitána V. A. Kvitinského. Rozlúčili sme sa s ním v novembri 2012.
MUDr. Viliam Kratochvíla pôsobil v Seredi ako lekár, po vypuknutí SNP bol lekárom odvodovej komisie 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Po oslobodení ošetroval zranených sovietskych vojakov v občianskej nemocnici v Seredi, za čo mu verejne poďakoval gardový staršina Michail Teodosjevič Močalov (Pravda z 5.5.1945) a starší seržant E. Anikin (Pravda 27.4.1945).
František Kubač sa narodil v Seredi 3.12.1887. V roku 1919 založil v Seredi organizáciu Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a v roku 1921 vstúpil do komunistickej strany. Bol vydavateľom časopisov Brázda, DAV, po prechode do ilegality od roku 1939 Boľševická zástava a od roku 1941 redigoval Hlas dediny. Po vypuknutí SNP sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jej povereníkom pre sociálnu starostlivosť. Bol príslušníkom partizánskeho oddielu Petrov, včleneného do partizánskej brigády Smrť fašizmu. Po oslobodení pôsobil ako predseda Okresného národného výboru v Galante, neskôr bol ako inštruktor poverený organizovaním národných výborov na juhozápadnom Slovensku a od roku 1950 do svojej smrti v roku 1958 bol predsedom Slovenskej národnej rady.
Štefánia Lehká, narodená v roku 1924, sa ako mladé dievča podieľala na zabezpečovaní partizánskych jednotiek v okolí Martina, nosila im potraviny a lieky. Jej manžel zahynul v koncentračnom tábore. Rozlúčili sme sa s ňou v novembri 2012.
Jozef Miškeje sa narodil v roku 1913 v Klátovej Novej Vsi. Už pred 2. svetovou vojnou slúžil v Československej armáde v ženijnom pluku 4 v Bratislave. Slovenské národné povstanie ho zastihlo u pionierskeho práporu 11 v Novom Meste nad Váhom, kde 1.9.1944 zorganizoval 30 vojakov a s tromi nákladnými automobilmi s materiálom odišiel na povstalecké územie a zapojil sa do bojov proti nemeckým vojskám v okolí Bánoviec nad Bebravou. Po potlačení SNP do hôr pokračoval v boji ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova až do spojenia s Červenou armádou. Po oslobodení slúžil ako vojak z povolania v 4. ženijnom pluku v Seredi a neskôr a do dôchodku odišiel s hodnosťou podplukovníka. V Seredi sa oženil, usadil a zostal jej verný až do svojej smrti v roku 1984. 30.11.1946 bol vyznamenaný československým vojnovým krížom z roku 1939.
Jozef Mitrík sa do povstania zapojil ako 12-ročný chlapec. Vtedy bola jeho domovom Kojšovská Hoľa a jeho otec Štefan po ňom posielal správy partizánskym jednotkám. Po skončení vojny sa stal vojakom z povolania a strávil väčšinu svojej vojenskej kariéry v Seredi a Galante. Dosiahol hodnosť podplukovníka. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2018.
Jozef Mrva bol členom Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva. Zúčastnil sa jej prechodu cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945 a pri príležitosti 30. výročia tejto bojovej akcie bol 13.2.1975 vyznamenaný Medailou Nitrianskej partizánskej brigády.
Ľudovít Németh sa narodil 25. marca 1911 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
Anton Pančík sa narodil v roku 1922 v Čiernom Balogu, 1. októbra 1943 nastúpil na základnú vojenskú službu v Brezne a po vypuknutí povstania bojoval ako delostrelec v okolí Turčianskeho Svätého Martina (dnes Martin) a na úseku Svätý Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Po potlačení SNP pokračoval v boji v lesoch v okolí Čierneho Balogu až do jeho oslobodenia 29. januára 1945. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2009.
Pavol Pavlis, narodený v roku 1920 v Uhrovci, sa zúčastnil po vypuknutí povstania bojov v okolí Bánoviec nad Bebravou, po jeho potlačení bol členom partizánskej brigády Jana Žižku pod velením Teodora Polu, po skončení vojny slúžil v Seredi u 64. ženijného pluku ako vojak z povolania a dosiahol hodnosť nadpráporčíka. Zomrel v Seredi v auguste 1984.
Boleslav Polaš, narodený v Seredi 20.8.1929, pôsobil v oblasti Vtáčnika v partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho a 12.4.1945 vstúpil v Poprade do náhradného pluku 1. československého armádneho zboru.
František Remenár sa narodil v Seredi 5.12.1899, už v roku 1939 sa zapojil do komunistického protifašistického odboja. Bol jedným z iniciátorov vyhlásenia SNP v Seredi, po jeho neúspechu odišiel na povstalecké územie, po oslobodení sa vrátil do Serede a 1. mája 1945 bol zvolený za predsedu Miestneho národného výboru v Seredi, 19.2.1946 nahradil Františka Kubača na funkcii predsedu Okresného národného výboru v Galante.
Anton Štrbo bojoval na území stredného Slovenska, v roku 2008 mu bola Trnavským samosprávnym krajom za jeho zásluhy udelená pamätná medaila.
Jozef Štrpka, sa narodil 17. marca 1922 v Liptovskej Lužnej, pôsobil sa zúčastnil oslobodzovania Slovenska ako príslušník 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu a od apríla 1945 pod velením generála Karla Klapálka. Po vojne sa usadil v Seredi a navždy sme sa s ním rozlúčili v roku 2014.
Adam Štyrák prešiel na stranu Červenej armády ako príslušník 1. pešej divízie počas ťaženia Slovenskej armády v Sovietskom zväze, vstúpil do 1. československého armádneho zboru a ako príslušník 2. paradesantnej brigády bol vysadený na územie Slovenska na pomoc SNP.
Viktor Šušlík, narodený 12. júla 1923 v Hrabovom, narukoval do Slovenskej armády v roku 1943 do Martina k spojovaciemu práporu 11, po výcviku bol prevelený do Vrútok. Po dohode so štábom Petra Alexejeviča Velička sa presunul pod velením nadporučíka Beneša do Sklabiny, kde každý večer zapaľovali malé vatry pre orientáciu sovietskych lietadiel, ktoré zhadzovali parašutistov, zbrane, muníciu a protitankové zbrane. Zúčastnil sa spolu s francúzskymi partizánmi obrany pri Strečne, neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením majora Alexeja Semionoviča Jegorova a neskôr vstúpil do 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu. Rozlúčili sme sa sním v Seredi v roku 2014.
Mária Tončevová sa narodila 2. decembra 1929 v bývalom Sovietskom zväze. Ako 15-ročnú ju odvliekli do koncentračného tábora Dachau. Po jeho zbombardovaní sa jej podarilo spolu s dvoma Slovákmi ujsť a pešo prišla až do Serede, kde sa usadila až do októbra 2017, kedy nás navždy opustila.
Alžbeta Vargová sa narodila v auguste 1929 v Seredi, s rodičmi bývala v domčeku na židovskom cintoríne v Seredi. Po vzniku pracovného tábora pre Židov v roku 1941 viedla s otcom zoznam pochovaných Židov, ktorí v ňom zahynuli a pochovávali ich do neoznačených hrobov, čo pozostalým umožnilo po vojne identifikovať miesta ich posledného odpočinku, neskôr s bratom pomohla ujsť jednému z väzňov tábora, ten sa pridal k partizánskej jednotke v Kozárovciach a dočkal sa konca vojny. Za svoju činnosť bola ocenená štátom Izrael udelením titulu Spravodlivý medzi národmi, v roku 2009 čestným občianstvom mesta Sereď a v roku 2011 pamätnou medailou Trnavského samosprávneho kraja.
Michal Volek sa narodil v roku 6. februára 1908, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, zúčastnil sa bojov v okolí Banskej Bystrice, na Donovaloch a Starých Horách. Po zajatí 1. novembra 1944 ho väznili v zajateckom tábore v Gorlitzi, odkiaľ sa mu 5. mája 1945 podarilo ujsť v sude na odpadky a cez Tachov v Čechách sa vrátil do Serede. Za svoju aktívnu účasť v SNP bol vyznamenaný pamätnými medailami k 20. a 30. výročiu SNP a pamätnou medailou Radu slovenského národného povstania. Zomrel v roku 1986 vo veku nedožitých 79 rokov.
František Zungovský sa narodil 16. apríla 1910 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť v SNP navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
SNP malo odozvu aj v ďalekom Taliansku, kde od 16. októbra 1943 pôsobila slovenská 2. technická divízia s úlohou budovať opevnenia pre nemecké vojská. Vo februári 1945 bola divízia doplnená novými príslušníkmi zo Slovenska, medzi ktorými boli priami účastníci SNP a informovali o nemilosrdnom správaní Nemcov počas neho. Jednotky divízie postupne prechádzali na stranu spojencov. Jedným z nich bol čatár František Šušla, narodený 9.10.1920 v Dolnej Strede. V noci 18. apríla 1945 s 5. rotou 2. práporu 101. pluku pod velením kapitána Michala Bačka prešiel pri dedine Pieve Porto Morone k talianskym partizánom. Po prekonaní rieky Pád sa vyznamenal v bojoch o dedinu Ganaghello. Hoci utrpel poranenie boka, dožil sa konca vojny a návratu domov.
Okrem spomenutých si našu úctu zaslúžia aj ďalší účastníci protifašistického odboja, ktorých príbehy sa zatiaľ nepodarilo zistiť, ako boli Ján Gál, Vlastimil Horehled a desiatky nemenovaných priamych účastníkov odboja.
Pramene:
Dr. Jozef Petráš – Zoznam občanov Československej republiky a zahraničných bojovníkov, ktorí položili životy v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, Vojenský historický archív Trnava, 2005
Historie a vojenství č. 6 – 12-1993 Obrana národa na Slovensku – Češi v čs. demokratickém odboji na Slovensku v rokoch 1939-1941
Katarína Petrašovičová, Bc. – Odboj v Trnavskom okrese v rokoch 1939-1945, Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra Histórie, Trnava 2015
PhDr. Martin Hetényi, PhD. – Slovensko-maďarské pomedzie v rokoch 1938 – 1945, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2008
Bohuslav Chňoupek – Lámanie pečatí, Smena, 1984
Zlatica Zudová – Lešková – Obrana národa na Slovensku, Historie a vojenství číslo 6, Vojenský historický ústav Praha, 1993
PhDr. Eva Vrabcová a Mgr. arch. Rastislav Petrovič – Sereď dejiny mesta, Mesto Sereď 2002
Pavel Vimmer – Partizáni Sečanského, história partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku, Múzeum SNP, 2016
Ján Stanislav, Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ – Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, Grafické štúdio – Peter Juriga, Banská Bystrica, 2003
PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. – Povstanie bez legiend. Dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania, Obzor, Bratislava, 1990
Ľubomír Morbacher – 11. bratislavská brigáda Pohraničnej stráže a výnimočná „osobnosť“ jej prvého veliteľa Floriana Čambála (1948–1962), https://www.abscr.cz/data/pdf/sbornik/sbornik7-2009
https://www.memoryofnations.eu/sk/vargova-alzbeta
Bojovník č. 12/2011 z 26. 5. 2011
Seredské novinky, apríl 2009
Seredské novinky, december 2009
Seredské novinky, jún 2010
Seredské novinky, december 2011
https://www.facebook.com/pg/Čspartizánska-brigáda-Jána-Žižku-veliteľ-Teodor-Pola
https://www.pametnaroda.cz/sk/vargova-alzbeta-1929
Václav Štefanský – Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945, Ministerstvo obrany SR, 2000
