SNM-MŽK-Múzeum holokaustu v Seredi / Presne pred 79. rokmi prijala vláda slovenského štátu Nariadenie č. 198/1941 Slovenského zákonníka o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Prijatie tohto zákona bolo vyvrcholením protižidovskej legislatívy slovenského štátu. Podľa kódexu boli Židia posudzovaní na základe rasového princípu.
Začiatkom septembra 1941 zostávalo židovskej komunite na Slovensku iba niekoľko mesiacov, predtým než ich vlastný štát deportoval do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Medzi deportovanými sa ocitli aj rodičia preživšej holokaust Lýdie Piovarcsyovej, ktorá si spomína na tieto tragické udalosti nasledovne: „Moji rodičia sa v roku 1942 dostali do Auschwitz. Ako zahynuli som sa dozvedela až v deväťdesiatych rokoch. Do toho času som nevedela, čo sa stalo a ako to bolo. Moju mamu podľa rozprávania svedkyne roztrhali psy. Môj otec išiel v ten istý deň, ako mamu zabili, do plynu.“ Takto skončili spolumajitelia známeho antikvariátu Steiner v Bratislave.
Židovský kódex čerpal inšpiráciu z norimberských rasových zákonoch prijatých v nacistickom Nemecku ešte v roku 1935. Historik Múzea holokaustu v Seredi Matej Beránek priblížil protižidovské opatrenia slovenského štátu. „Slovenský štát systematicky a cielene prijímal protižidovské zákony už od jeho vzniku v roku 1939. Postupne ich prijatím vylučoval Židov z hospodárskeho, kultúrneho, športového a verejného života. Za vrchol protižidovskej legislatívy je považovaný práve Židovský kódex, ktorý obsahoval 270 paragrafov. Toto nariadenie zahŕňalo takmer všetky dovtedy prijaté opatrenia a Židia sa v ňom definovali na základe príslušnosti k rase.“
Rok 1941 bol zlomovým rokom aj pre históriu bývalého pracovného a koncentračného tábora v Seredi, ktorý vznikol koncom septembra. Židia zo Slovenska boli do neho presúvaní na základe § 22 Židovského kódexu, ktorý nariaďoval pracovnú povinnosť pre Židov vo veku od 16 do 60 rokov. Dlhé obdobie v tábore prežila Eva Hod Kohnová, ktorá počas vojny prišla o oboch svojich rodičov. Aj po vojne dúfala, že sa jej rodičia ešte vrátia: „Mne bolo veľmi, veľmi ťažko. Ja som aj mesiac každý deň o šiestej stála na vlakovej stanici a čakala. Snáď sa moji rodičia vrátia. V jeden deň ma chytil výpravca a povedal mi: dievčatko nechoď už sem, už sa nevracajú ľudia z táborov. Tvoji rodičia sa nevrátili, tak sa už nevrátia. Vtedy som prestala chodiť na stanicu.“
V súčasnosti si 9. septembra pripomíname pamiatku na obete holokaustu a rasového násilia. Mnohí ľudia pred a počas druhej svetovej vojny postupne prišli o zamestnania, slobodu a nakoniec aj o svoje životy. Jozef Cipin pripomína dôležitosť slobody: „Sloboda je niečo, čo si ľudia nevedia uvedomiť, keď ju majú. Sloboda je ako vzduch, keď ho máme menej, si uvedomíme, čo to je nedostatok vzduchu. Rovnako je to so slobodou. Ja si slobodu veľmi vážim, keďže som prežil holokaust.“
Podľa slov Martina Korčoka, vedúceho Múzea holokaustu v Seredi: „Ľudia majú tendenciu pamätať si dobré a zo spomienok vytesňovať zlé. Lenže protižidovské zákony, ktoré boli prijaté dňa 9. septembra 1941 priniesli pre Židov na území Slovenska takú tragédiu, že trauma z nej prechádza na ďalšie generácie. Pripomínaním si týchto udalostí vzdávame hold ľuďom, ktorí museli zomrieť len preto, že sa narodili ako Židia a zároveň upozorňovať širokú verejnosť na nebezpečenstvo nenávistných prejavov proti členom akejkoľvek minority. História ukázala, ako môžu skončiť.“
včera vraveli že zapalil šašo sedem sviečok,že šest za šest milionov usmrtených židov,to ako nikdo iný tam nezahynul či ako to je teda vlastne.
nemám nič proti židom , nič mi v živote zlého nespravili. A niesom ani rasista, ale cigáňov nemám rád. Sú medzi nami aj slušný cigáni, ktorý aj poctivo robia, žial ale vždy to ostane pritom , že akonáhle ma kvapku krvy cigánsku, je to celý cigán. Nejde o to ani či sa narodil ako žid alebo cigán, ide o to kde sa narodil. Ak žije na slovensku a má tu občianstvo tak by sa mal chovať ako slovák a nie ako turek. Trauma z tragédie už dávno pominula a čoraz viac ľudí iba mávne rukou. Stále oživujete len starú vec, ktorú už nikoho nezaujíma. Vzdávate hold mrtvej veci.
Tiež sa tomu nerozumiem nejako.
Sedemramenný svietnik menora je najstarším židovským symbolom, napriek všeobecne rozšírenej mienke, že je ním židovská hviezda, Magen David. Svietnik tohto tvaru bol používaný v chráme a návod na jeho zhotovenie je presne popísaný v Tóre (Ex. 25:31-40). Kohanim (kňazi) zapaľovali svietnik každý večer a vyčistil ho každé ráno, keď doliali aj potrebné množstvo olivového oleja na svietenie. Menora, ako symbol židovského národa, je aj symbolom svetla, ktoré má Izrael priniesť všetkým národom. V dnešnej dobe nahradzuje menoru v synagógach ner tamid– večné svetlo.
2. svetová vojne…zahynulo asi 32 milionov Slovanov..
Človek bol hovädo pred Kristom, a vôbec sa nezmenil, žiaden spasiteľ sa nenarodil, hovädo zostalo hovädom.