Baku/Jerevan/Stepanakert/ Určitým spôsobom krkolomnú cestu do najväčších krajín Kaukazu sme podnikli v roku 2016, ale hlavne následne v roku 2017. Prvé dve cesty smerovali do gruzínskeho Tbilisi a arménskeho Jerevanu, kde sme sa takpovediac oťukali. Druhú z nich absolvoval aj vtedy 8 ročný syn Denis. Mnohými ľuďmi zaznávaný a podceňovaný Kaukaz sme vnímali ako bývalé postsovietske socialistické republiky, ktoré si už 30 rokov budujú vlastnú cestu a rozvíjajú sa podstatne intenzívnejšie ako východné krajiny súčasnej ruskej federácie. Konkrétne gruzínske hlavné mesto Tbilisi a arménske Jerevan môžeme akurát tak obdivovať a tíško im závidieť. V 2017 roku absolvovaná cesta bola krkolomná preto, lebo sme navzájom spojili niečo z pohľadu ľudí znalých situácie nespojiteľné – jednoducho bláznovstvo. Počas jednej cesty som naplánoval návštevu Azerbajdžanu, Gruzínska, Arménska a Náhorného Karabachu. Azerbajdžan s Arménskom je totiž viac ako štvrťstoročie vo vojnovom stave a z času na čas medzi týmito krajina hlavne v oblasti samotného Náhorného Karabachu dochádzalo k streľbe a k vzájomným provokáciám.
Obavy zo situácie a možnej reakcie azerbajdžanských pohraničníkov a ostreľovačov majúcich zbrane namierené smerom na hlavnú cestu spájajúcu Jerevan s hranicou Gruzínska síce naplnené neboli – zastaviť v niekoľko kilometrovom úseku kopírujúcom hraničnú čiaru asi 100 m od Azerbajdžanu, považujú za mimoriadne nebezpečné a sami s úplne vážnou tvárou hovoria, že je veľmi pravdepodobné spustenie streľby Azerbajdžancov na auto stojace na ceste aj pre poruchu.
Pravdupovediac veľmi sme tomu neverili, no posledné udalosti ku ktorým došlo a ktoré opätovne Kaukaz dostali na prvé stránky svetových, ale aj našich médií napovedajú, že mier medzi Azerbajdžanom a Arménskom bol skutočne zavesený na „veľmi tenkom povraze“.
V nedeľu došlo k vážnym ozbrojeným stretom Azerbajdžanských vojakov proti vojakom dislokovaným v Náhornom Karabachu a k ostreľovaniu aj samotného hlavného mesta Náhorného Karabachu Stepanakert. Obidve strany hlásia mŕtvych. Čo je najhoršie, nielen vojakov ale aj civilov.
Ťažko sa vysvetľuje tým, ktorí nepoznajú krajiny na východ od Slovenskej republiky ako sa v nich žije, aká je infraštruktúra, príjmy obyčajných ľudí a špeciálne v Náhornom Karabachu ako náročné je z Jerevanu do Stepanakertu sa dostať. Viac môžete zistiť z reportáže, ktorú si môžete prečítať tu:
Zopár vybraných fotografií z expedície v Náhornom Karabachu:
Ďalšie reportáže z expedícií po Kaukaze – Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan a Náhorný Karabach, nájdete tu:
http://www.naexpediciu.sk/expedicia-nahorny-karabach-2018/
Majko je zčítaný a má precestovaný svet. Sledujem dlho jeho články aj z cestovania a tíško závidím.Ten sereďský mafián čo rozkráda mesto sa môže hanbou prepadnúť. Dokáže len vyciciavať a srať na hlavu podnikateľom čo sa mu nestrkajú do riti. Majko má jednoducho nad ním na vrch a tlsté prasa má štístko že na neho vlastne serie
Ked vidim toho falosneho skorika tak mi je zle
Prievoz aké vlastnosti máš ty. Ktovie čo by napísal o tebe Škorík.
Kto ho pozna tak vie…
p Majko chcem sa len spýtať či v azerbajdžane sa nenosia rúška, prípadne ako tam vnímajú pandemiu?
Vojna je tam, kde vyhrá ľudská blbosť.
pre Majka 4. októbra 2020, 11:05 – pozerajte spravy, odporucam Al Jazeeru. Na obrazkoch zistite.
Je to paradox, ale mier sa nastoľuje zbraňami.
Aj genocida sa nastoluje zbranami.
Na Stepanakert prave dopadli nejake tie rakety. Turkom to dobre jebe, tlacia sa do tretej konfliktnej zony…
len som chcel vediet ci aj tam sú také opatrenia ako tu
Pre 99% ludi na Slovensku je vacsim problemom povinnost dat si rusko v kaviarni, ako fakt, ze na hlavne mesto Nahorneho Karabachu dopadaju rakety a zomieraju uplne bezni ludia, ako sme my.
Rovnako tomu je z pohladu nas na Donbase, Blizkom vychode, ci v Bielorusku.
Sebeckost a amoralna spolocnost prevlada – kazdy riesi len to, co boli jeho konkretne.
Nasledne sa budeme cudovat, ked nebude nik riesit krivdy pachane na nas…