Videli sme Kaukaz osobne. Svet musí vedieť, že aj v Azerbajdžane znovu zomierajú nevinní ľudia

Asi 20 minút pred odchodom vlaku vstupujeme do kupé, v ktorom strávime noc na ceste ku Kaspickému moru do hlavného mesta Azerbajdžanu Baku. Netušíme (čo je nepochybne v danom momente dobre), čo nás v noci čaká, no v čase nástupu do vozňa veríme, že sa nám podarí dospať noc strávenú cestou lietadlom do Gruzínska.

Nie je sezóna a tak sú vozne nočného vlaku z gruzínskeho Tbilisi do Azerbajdzžanského Baku viac ako poloprázdne. Odkladáme si ruksaky s vecami v našom kupé a ašte vybiehame pred železničnú stanicu do bufetov zohnať niečo „pod zub“. Noc bude dlhá a reštauračný vozeň nevidíme. 😉

Na nástupišti sa ešte fotografujeme pri vlaku s kladením dôrazu na tabuľku BAKU-TBILISI. Návrat totiž plánujeme maršrutkou alebo autobusom, takže fotografie pri vlaku majú svoju cestovateľskú hodnotu.

Pre uplnosť dodávam, že rovnako, ako v ďalších krajinách bývalého ZSSR, aj v Gruzínsku sú cestovné lístky predávané výlučne na meno cestujúceho a po predložení jeho cestovného pasu. Údaje na cestovnom lístku s údajmi v dokladoch porovnáva aj dežurna a to pri nástupe do vlaku. Dežurna sa nachádza v každom vozni a má na starosti nielen poriadok, ale aj servis (postelné prádlo, uvarí čaj či kávu a pod.)

Pár minút pred odhodom vlaku sa zbavujeme babušky predávajúcej pri vozni uplne všetko na čo si spomenieme a nastupujeme do vozňa. Usádzame sa v kupé a obratom si u dežurnej pýtame návliečky a uteráčik. Nie že by sme sa chceli ísť sprchovať, to len dobre padne opláchnuť si tvár ešte pokým záchod a umývadlo nie sú aspoň 100 krát použité, čo je už neskôr z pravidla aj cítiť.

Vlak sa pohol smerom ku Kaspickému moru. Opúšťame Tbilisi a dvaja kolegovci si užívajú cestu popíjajúc z domácej 55% pálenky nakúpenej niekde v centre mesta. Akosi cítim, že to nie je dobrý nápad, no sme dospelí a tak za seba v konečnom dôsledku zodpovedáme samostatne. Peter sa s dežurnou dohaduje na možnosti fajčenia medzi vozňami, o oktoré prejavil vážny záujem Ľudo. Za 2O Euro Petrovi dokonca do kupé priniesla večeru.

V tom momente to Peter síce netušil, no keďže vo vlaku tento servis neposkytujú, dežurna mu za mimoriadne výhodnú cenu (pre ňu) predala vlastnú večeru. Hlavne, že mu chutilo a tak boli spokojné obidve strany.

Po asi hodine jazdy prichádzame na hranice Azerbajdžanu. A tu sa začína ten správny príbeh. Kto nezažil – neuverí…

Náš azerbajdžanský príbeh pri ceste do Náhorného Karabachu sa vyvíjal obdobne ako plánovanie samotnej trasy dávno pred odchodom. V jednom aj v druhom prípade sme sa spoliehali hlavne na cestovateľské skúsenosti, vlastný vek (minimálne ja), nenápadnosť pri cestovaní s pasmi EÚ v rukách, ale aj na potrebnú dávku šťastia.

Už naplánovanie trasy do Náhorného Karabachu s predchádzajúcou návštevou Azerbajdžanu vzhľadom na stále pretrvávajúci vojnový stav Azerbajdžanu a Arménska práve pre územie Náhorného Karabachu, sa mi pri plánovaní javilo ako odvážne no v samotnom vlaku na už priamo na hraniciach s dvomi spolucestujúcimi podguráženými 55%-ným alkoholom, sa mi javilo skôr ako hlúposť. Teda za normálnych okolností by bolo všetko v poriadku, to len tie samolepky …

Ako je už určite známe, minimálne s tradičným spolucestovateľom portálu naExpediciu.sk tak určite aj čitateľom, na každú expedíciu máme vďaka grafikovi Dušanovi Ščepkovi vyhotovené unikátne logo obsahujúce dominanty navštívených krajín a miest, ktoré aplikujeme vždy minimálne na samolepky, odznaky a v prípade väčšieho počtu členov expedície dokonca aj na tričká. Rovnako tomu bolo aj teraz. Pud sebazáchovy ma zabrzdil a na samolepku s hlavným motívom Náhorného Karabachu a jeho hlavného mesta Stepanakertu sme nemiešali azerbajdžanskú vlajku.

Ak chcete minimálne niekoľko dní zaručene stráviť v azerbajdžanskej base a máte menej cestovateľských skúseností a šťastia dohromady ako sme mali my, pri takejto kombinácii cesty tam nepochybne skončíte.

V slabej chvíľke alkoholového opojenia jeden z účastníkov expedície jednu zo samolepiek rozdelil na niekoľko kúskov a čo čert nechcel azerbajdžanskí pasováci jej fragment práve s vyobrazením vlajky Náhorného Karabachu našli na zemi. Samozrejme s jej vlastníctva logicky neupodozrievali nikoho z domácich cestujúcich, ale prehľadávanie ruksakov a ostatnej batožiny sa konalo práve v našom kupé. Za ten svet nechceli pochopiť, že v Náhornom Karabachu sme ešte neboli (neklamali sme, na to či ideme sa nás nepýtali) a že vlastnenie dvoch cestovných dokladov – pasov je pre občana Slovenskej republiky (minimálne cestovateľa) nielen právom, ale aj nevyhnutnosťou.

Pravdepodobne naozaj len skúsenosti a kľud na základe faktu, že o návšteve Náhorného Karabachu neklamem, ale aj umiestnenie asi šesťdesiatich novučičkých samolepiek s insigniami úhlavného vojenského nepriateľa Azerbajdžanu schovaných v brašničke, na ktorej som vytrvalo po celú dobu kontroly sedel spôsobilo opadnutie záujmu policajtov o umiestnenie našich štyroch telesných schránok do miestneho väzenia a po asi trištvrte hodine svoj zápas o hľadanie karabašských vlajok na samolepkách policajti so cťou vzdali. Keďže jeden z policajtov vo vlaku zostal a nejavil chuť vystúpiť ani na najbližšej stanici, rozhodol som sa balíčka samolepiek pripravených do karabachu zbaviť cez jediné pootvorené okienko vo vlaku, ktoré sa nachádzalo ako inak ako na toalete. Následne som po celú noc rozmýšľal, či sa samolepky nepoprichytávajú na vozne za nami a po príchode do Baku neopadnú na nástupište. Privítanie, ktoré by nás v hlavnom meste tejto krajiny čakalo by sme si nepochybne zapamätali na dlhé roky dopredu. Našťastie vlak počas noci prešiel celý Azerbajdžan a tak samolepky možno ešte aj teraz nosia deti domov nechápajúcim rodičom. Jedine čo ma na tomto dnes štve je logo portálu svietiace v spodnej časti samolepky. Keď však nemali toľko rozumu a nenačítali stránku, na ktorej svietil banner s termínom expedície do Náhorného Karabachu samotní policajti už vo vlaku, verím, že rovnako aktívny budú aj ich prípadní ďalší nálezcovia. Koniec koncov do Azerbajdžanu sa v najbližších mesiacoch nechystám a nateraz budem dúfať, že do mojej najbližšej cesty do Baku sa asi štvrťstoročie trvajúci vojnový konflikt urovná.

Zážitok si netrúfam hodnoverne a autenticky popísať touto formou, preto viac sa záujemcovia môžu dozvedieť na prednáškach, ktoré z tejto expedície budú v najbližšom období.

Po nie zrovna kľudnej noci ráno vystupujeme na železničnej stanici v Baku. Nenápadne chodím okolo vozňov pripravení náhodnú samolepku nalepenú na vozni alebo spadnutú na nástupišti operatívne zlikvidovať. Keď nič nenachádzam vyhotovujeme zopár fotografií vo viere bezproblémový odchod zo stanice ideme do odbavovacej haly.

Železničná stanica v Baku je naozaj moderná a priestranná. Presne, ako má vstupná brána do veľkomesta vyzerať. Schádzajúc po eskalátoroch smerom k východu zo stanice registrujem dvoch mladých pánov v rovnakých oblekoch pripomínajúcich agentov tajnej služby z amerických filmov. Provokačne sa okolo nich prejdem a keď sa ani tu nekoná zatýkanie a následný výsluch odchádzame do centra mesta. Máme celé doobedie na nájdenie zabookovaného hostelu.

Čo najskôr sa snažíme nájsť nejakú kaviareň – reštauráciu alebo aspoň výžerku, kde si dáme teplé raňajky. Máme jedinú podmienku. Musí byť k dispozícii voľná wifi, nakoľko z preventívnych dôvodov na dobu pobytu v Azerbajdžane z cestovateľského portálu ale aj ostatných médií chcem dočasne stiahnuť bannery Náhorného Karabachu.

Toto sa mi darí bez väčších problémov pri raňajkovej porcii pečeného kuraťa. Meníme ďalšie eurá a taxíkom sa necháme odviesť pred hostel. Zadarilo sa. Baku Yard Hostel je úplne v centre mesta asi 30 m od pešej zóny a hlavného námestia.

Noc tu stojí pár eur a prítomný majiteľ si nás evidentne považuje za výborných hostí nakoľko nám štyrom dáva päťposteľovú izbu s príslušenstvom, sprchou a toaletami a prísľubom, že piateho nocľažníka nedostaneme. Na recepčnom stolíku je niekoľko vlajok – Slovensko chýba. Sľubujeme, že pri najbližšej návšteve prinesieme.

Majiteľ mnou darovanú samolepku s logom naEXpediciu ihneď lepí na chladničku v kuchyni. Všimnete si ju pri svojej návsšteve Baku a tohto hostela?

Po rýchlom vybalení sa okamžite smerujeme do mesta, kupujeme magnetky, samozrejme že aj telefónnu kartu s dostatočným kreditom na internet a následne už len nasávame atmosféru tohto veľkomesta označovaného aj ako „Dubaj pri Kaspickom mori“.

Za nutné považujem uviesť, že nielen centrum mesta, ale aj širšie okolie je mimoriadne upravené, chodníky sú vydláždené zámkovou dlažbou a to o rozlohách, ktoré si našinec vie predstaviť len ťažko. V parku neďaleko Kaspického mora je množstvo kaviarní a po promenáde sa počas dňa i noci prechádzajú desiatky turistov ale aj domácich.

Niekoľko fotografií na pamiatku s pozadím typickým pre Baku a už si to taxíkom smerujeme na televíznu vežu, ktorá je dominantou mesta rovnako ako atypické mrakodrapy iba neďaleko pod ňou.

Na televíznej veži nás prekvapuje vstupný interiér pomaly 100 metrová naozaj exkluzívne vyzerajúca chodba výťahom, ale aj spôsob vstupného. Buď zaplatíme necelých 20 Euro vstupné na rozhľadňu, alebo v tejto výške budeme konzumovať nápoje a jedlá v reštauráci.

Prirodzene okamžite volíme konzumáciu plného taniera pečeného kuraťa, ktorá nám spríjemňuje naozaj exkluzívny výhľad na mesto a Kaspické more.

Som prekvapený z umiestnenia ťažných veží na ropu či plyn – sú nielen mimoriadne blízko pobrežia, ale dokonca aj priamo v meste, takpovediac medzi domami.

Asi po dvoch hodinách kedy sa náš stôl v reštaurácii dva razy otočil ponad celým mestom sa taxíkom, ktorý nás čakal na parkovisku vraciame do mesta a opätovne si užívame atmosféru hlavného mesta Azerbajdžanu.

Zastavujeme sa v kaviarni na predvečerné kafe a maškrtíme v Nutellalande palacinky, ktorých cena síce nie je najnižšia, no úspešne ju vyvažuje ich chuť.

Večer sa opätovne vraciame na nábrežie Kaspického mora a po ceste znovu obdivujeme betónové zátarasy na uliciach pripravené na veľkú cenu Formule 1, ale hlavne atmosféru vysvieteného mesta, parku a promenády. Bratislava je dnes už aj pri hlavných mestách krajín bývalého Sovietskeho zväzu jedine ak chudobnou príbuznou ak nie rovno žobrákom.

Ráno krátko po piatej hodine nás od hostela odváža taxík a z hlavnej autobusovej stanice asi o dve hodiny odchádzame k tzv. Červeného mostu na hraniciach s Gruzínskom.

ň

Autobusom prechádzame prakticky celým Azerbajdžanom, čo nám umožňuje na vlastné oči vidieť nielen bohatstvo hlavného mesta ale aj reálnu chudobu tejto kaukazkej krajiny.

Popoludní vystupujeme z autobusu na azerbajdžansko-gruzínskej hranici, robíme posledné fotografie na pozadí s majestátnymi portálmi s nápismi Republika of Azerbajdžan.

Keďže pasová kontrola po krátkom štúdiu našich cestovných dokladov nenachádza na naše mená blokáciu na hraniciach (samolepky vyhodené cez záchodové okienko z vlaku zatiaľ teda nikto nenašiel) dostávame výstupnú pečiatku a po dočkaní sa kolegu, ktorý svoje víza zabudol v nočnom vlaku prechádzame cez Červený most (v reále je sivý ako väčšina odstatných) a prichádzame na gruzínsku colnicu. Tu je prechod taktiež úplne bez problémov.

Hneď za čiarou berieme taxíka a smerujeme na hranicu s Arménskom. Týmto rozhodnutím šetríme cestu maršrutkou do Tbilisi a predpokladáme, že do hlavného mesta Arménska Jerevanu dorazíme namiesto ráno už v neskorých nočných hodinách. Ale o tom inokedy, v ďalšej časti cestopisu o expedícii Kaukaz 2018.

– – –

Ďalšie stovky fotografií nájdete v galérii pod článkom.

Ceny, časy odchodov vlakov a pod. sú aktuálne k termínu uverejneniu článku, resp. termínu vykonanej cesty, čo bolo koniec marca a začiatok apríla 2018.

Ak máte záujem o rady, pomoc s organizovaním cesty, či konzultáciami týkajúcimi sa cenovo zaujímavého cestovania do netradičných destinácií, neváhajte nás kontaktovat e-mailom na: chcemist@naexpediciu.sk, alebo telefonicky na 0907 277 777.