Ľudia na Slovensku sa už niekoľko týždňov musia pravidelne podrobovať testovaniu antigénovými testami. U väčšiny obyvateľov je testovanie prijímané s veľkou nevôľou a mnohí v ňom nevidia zmysel. Či už s testovaním niekto súhlasí alebo nie, isté je, že ľudia potrebujú do práce certifikát o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID nie starším ako sedem dní. A samozrejme je tu druhá skupina ľudí, ktorá prišla do kontaktu s nakazeným alebo má určité príznaky ochorenia a potrebuje sa presvedčiť o negativite alebo pozitivite.
Krízový štáb mesta Sereď testovanie perfektne riadi a zabezpečuje z úzadia, členovia odberných tímov sú zase s Vami v priamom kontakte. Skrývajú sa za rúškami, sú trpezliví a aj keď to nevidíte často sa na Vás usmievajú.
Kým ľudia vďaka objednávkovému systému strávia na testovacom mieste iba niekoľko minút, odberné tímy vykonávajú testovanie celý deň už sedem sobôt za sebou. A už teraz vieme, že všetkých čaká ďalšia pracovná sobota s ôsmym kolom. Oslovili sme zdravotníkov aj dobrovoľníkov z odberných tímov zriadených mestom, aby nám porozprávali, prečo sa na túto činnosť prihlásili, aký je ich pracovný deň, čo všetko zažili ale aj to, či by sa na túto prácu podujali opäť. Odpovedali nám Stanka, Michaela, Veronika, Monika, Kristína a Peter.
Na začiatku to bola výzva mesta Sereď, ktoré prosilo ľudí prihlásiť sa do odberných tímov a pomôcť pri testovaní občanov. Čo Vás viedlo k tomu, že ste sa prihlásili?
Stanka: Tak prvý krát to bolo viac menej zo zvedavosti. Ale teraz sa už aj teším na ľudí z tímov, s ktorými sa stretávame. Už je to taká moja sobotná rutina. Aj keď všetci by sme boli radšej, keby to bolo za iných okolnosti ako pri testovaní.
Michaela: Mňa k prihláseniu určite neviedli financie ako si o niektorých z nás ľudia myslia. V začiatkoch som bola ochotná ísť dokonca testovať zdarma, keďže som ako SZČO nevedela, či budem mať nárok na odmenu. Jednoducho som si povedala, že idem do toho, lebo chcem pomôcť. Aj za cenu rizika.
Veronika: Ja som rada vždy pri niečom čo sa deje, som akčný človek a rada pomáham tam kde to má zmysel. Situácia je zlá a ak svojou malou pomocou niekoho ochránim pred nákazou, tak naša práca stojí zato.
Monika: pracujem mimo SR a z dôvodu Covid 19 som nemohla nastúpiť do zamestnania a počas tohto domáceho obdobia som sa dozvedela o možnostiach prihlásiť sa ako dobrovoľník neváhala som ani minútu. Chcela som podať pomocnú ruku a absolútne neľutujem moje rozhodnutie.
Kristína: Neprihlasovala som sa tentokrát ja sama, oslovili ma z mestského úradu, že ma mali v evidencii ako zdravotníka, či by som mohla prísť vypomôcť na testovanie. No a nebolo o čom váhať. Som lekárka a je to moja povinnosť.
Pracujete v testovacom tíme, denne prichádzate do styku so stovkami ľudí. Nikdy dopredu neviete, kto bude mať pozitívny výsledok. Nebojíte sa nákazy?
Peter: Samozrejme, každý má strach. Prichádzame do kontaktu so stovkami ľudí každú sobotu. Okrem toho máme svoje zamestnanie, chodíme do obchodu a to sú ďalší ľudia s ktorými sa stretávame. Žiaľ neexistuje sto percentná ochrana a je naozaj iba náhoda, či sa nakazíme alebo nie.
Michaela: Síce sme dostatočne chránení, no obavy máme. Strach je prirodzený, lebo hoci dezinfikujeme priestory, stoly, stoličky, seba, máme rúška, obleky, vždy je tu riziko. Či na odbernom mieste alebo inde.
Veronika: Myslím, že je to aj o imunite človeka. Jedna je tá prirodzená a druhú si budujeme sami. Nehovorím, že teraz nás zachránia vitamíny ale my napríklad doma dbáme na zvýšený prísun ovocia a zeleniny. To je to najmenej čo môžeme robiť. Na odbernom mieste sme síce dostatočne chránení ale zoberte si, že aj lekári majú ochranné obleky či respirátory aj tak sa niektorí nakazia.
Monika: Súhlasím s mojimi kolegami, určite sa nedá povedať, že nemám obavu. Mám rešpekt pred týmto ochorením, ale verím , že sa dostatočne chránime, aby sme neohrozili seba ako i rodinných príslušníkov.
Čo hovorili Vaši rodinní príslušníci, keď sa dozvedeli, že ste sa prihlásili do odberných tímov?
Veronika: Manžel najprv na mňa pozrel, že prečo a načo ( smiech ) . On totiž musí byť doma s dvoma malými deťmi, kým som ja na odbernom mieste. Ale kto ma pozná vie, že čo si zaumienim to aj dosiahnem.
Stanka: Dcéra s priateľom sú s tým v pohode, ale stále mám obavy hlavne kvôli mojim rodičom. Takže sa navštevujeme veľmi málo, čo mi je najviac ľúto. No kvôli ochrane to musíme vydržať.
Peter: My sme s manželkou išli do toho spolu, takže si navzájom nemôžeme nič vyčítať ( opäť smiech ) Moji rodičia majú strach, to je normálne, ale vedia že sme zodpovední a chránime sa. Ono nakaziť sa môžete hocikde.
Monika: Mamina ma strašne odhovárala, ale ja keď sa pre niečo rozhodnem nič a nikto mi v tom nezabráni.
Členovia odberných tímov, policajti a v podstate všetci čo pri skríningu pomáhajú majú vykonané testy ešte pred samotným sobotňajším testovaním. O tomto úkone málokto vie. Pre informáciu uvádzame, že mesto testuje aj opatrovateľky, úradníkov, údržbu mesta, zamestnancov Našej domovej správy a Správy majetku mesta, zberného dvora, nocľahárne, domu kultúry, aj zamestnancov zo služieb cintorína.
Peter: Áno, to je pravda. Ale ešte deň-dva predtým všetkých členov odberných tímov telefonicky obvolajú a zadelia na jednotlivé odberné miesta. Vopred sme otestovaní, aby sme boli v stopercentnom zdravotnom stave.
Michaela: Na mestskom úrade si vždy povieme pripomienky, napríklad čo na odbernom mieste chýba alebo či niečo nepotrebujeme. Vždy je nám maximálne vyhovené.
Veronika: V piatky ideme vždy s malou dušičkou na testy. Človek nikdy nevie, či nie je pozitívny aj napriek tomu, že nemá žiadne príznaky. Keď vyjdú testy negatívne, tak sa nám uľaví. Koniec koncov to pozná každý človek. A vďaka tým piatkom som spoznala už dokonca mnoho zamestnancov úradu. ( smiech ) Inokedy by sa mi to asi nestalo.
Koľko ľudí za jeden deň otestujete?
Michaela: V úvodnom kole minulý rok sme nevedeli koľko ľudí stihneme. Vtedy ešte nebol objednávkový systém, v sobotu sa tvorili dlhé rady ale v nedeľu už bolo podstatne menej ľudí. Už tam sme zistili, že sa dá za sobotu otestovať aj okolo 600 ľudí na jednom odbernom mieste.
Monika: Na začiatku nikto nevedel presne ako všetko bude prebiehať a koľko ľudí za zúčastní testovania. Na moje prekvapenie sa ľudia testujú v priemere 500-600 na jednom odbernom mieste.
Ako sa tvária ľudia, keď im vyjde pozitívny výsledok testu?
Kristína: Vyrovnane, bez emócií. Dokonca aj pozitívni berú výsledok s pokorou. Väčšina z nich v podstate ten výsledok aj očakáva, nakoľko boli buď s niekým pozitívnym v jednej domácnosti alebo mali príznaky respiračnej infekcie a boli si vedomí, že to môže byť aj covid.
Veronika: Samozrejme, že pozitívny výsledok nie je nič príjemne. Obavy má asi každý, najmä ak vidíte počet denných úmrtí. Ale ja osobne som už pri posledných kolách nevidela žiadny plač alebo stres.
Peter: Zo začiatku veru boli aj slzy v očiach. Dnes je už Covid súčasť života a tak to musíme brať. Skôr by som rozdelil ľudí čo chodia na testovanie na dve skupiny: 90% nevie aký bude mať výsledok ale 10% s pozitívnym výsledkom počíta, lebo vedia, že s nakazeným prišli do kontaktu.
Monika: Tak boli to aj slzy, plač, stres, zdesenie, prekvapenie… Ale časom je to už lepšie, nakoľko mnoho ľudí už toto ochorenie prekonalo.
Stanka: Ja som odovzdávala tuto zlú správu len raz aj to mi skoro vynadali. Ale sú ľudia čo sú s tým v pohode, zmierení alebo to aj očakávali. Na druhej strane sú ľudia čo tomu neveria, lebo sa necítia zle.
Stretli ste sa s niekým alebo niečím čo Vás prekvapilo?
Michaela: Mňa prekvapil jeden človek, ktorý si pýtal čistý certifikát. Je to nezodpovedné, ak si niekto myslí, že mu dovolíme sfalšovať výsledky. Okrem toho sú certifikáty zrátané a musia sedieť s počtom otestovaných ľudí. Na podvod by sa veľmi rýchlo prišlo.
Monika: Ako už bolo spomenuté, vždy sa niekto alebo niečo nájde kto prekvapí pozitívne či negatívne. Ja si vážim ľudí, ktorí sa snažia pochopiť túto situáciu a i keď ten úsmev spod rúška nevidím, usmejú sa na nás a dokonca i pridajú vtip.
Veronika: Mňa prekvapuje, že v úvodnom kole boli ľudia súdržnejší, milší, pomáhali si, dávali napríklad prednosť seniorom. Teraz sme všetci akýsi mrzutí a vytráca sa ľudskosť. Stáva sa, že ľudia frflú aj na nás, ale my sme si testovanie nevymysleli. Sme tu preto, aby človek dostal certifikát, ktorý potrebuje.
Stanka: Neprekvapilo ma nič. Bola som pripravená na všetko. Skôr ma vždy poteší, keď sú ľudia milí a zaželajú nám pekný deň. A som smutná, keď sú ľudia nepríjemní. My za testovanie naozaj nemôžeme. Ale to už k tomu asi patrí.
Kristína: Prekvapila ma ta organizovanosť, bolo to fakt na úrovni, pekne zorganizované. Nikde sa nečakalo, každý mal svoju zadelenú úlohu, všetko šlo veľmi hladko. Ľudia boli trpezliví, pri našom odbernom mieste nikto nebol agresívni. Milo ma prekvapilo, aký súcit mali niektorí so mnou, keď som vytierala vonku pri – 6 stupňoch.
Priblížte nám ako vyzerá jedna testovacia sobota:
Na odbernom mieste sa spoločne všetci stretávame zvyčajne 45 minút pred otvorením, to znamená o 06:45 hod. Nasleduje príprava miestnosti, umiestnenie kontajnerov, dezinfekcie a iných vecí potrebných na plynulý priebeh testovania. Väčšinou je na jednom mieste každý týždeň ten istý tím a už presne vieme, kto má čo robiť. Sme proste zohraní. Každé odberné miesto má svoje špecifiká a tak sme si nastavili aj vlastné postupy, ako testovať čo najefektívnejšie. Od 7:30 hodiny začína testovanie. Keď testovanie trvalo do 20:00 hodiny mali sme dve prestávky , v súčasnosti keď sa odbery robia do 17:00 hodiny, je naplánovaná len jedna obedňajšia prestávka. No ani tá nie je určená iba na jedenie. Všetci si musia aj oddýchnuť, vyzliecť si overal, ktorý je nepriedušný a prevetrať sa. Ochranný odev sa po každom vyzlečení vyhadzuje a oblieka nový. Aj preto chodíme na toaletu iba ráno, na obed a potom až večer. Po obedňajšej prestávke opäť všetko dezinfikujeme, doplníme pomôcky a pokračujeme ďalej až do večera.
Ak by ste si mali vybrať znovu, išli by ste do odberných tímov?
Peter: Určite áno. Je to skúsenosť, sme súčasťou niečoho výnimočného. Rešpektujem, že sa ľuďom nechce chodiť na testovanie, že majú toho plné zuby. Ale žiaľ pravidlá sú tak nastavené a my ich len dodržiavame. Ide o veľké riziko, ktoré podstupujeme, no ak eliminujeme pozitívnych a tí nebudú ďalej šíriť nákazu, možno to má zmysel.
Michaela: Jednoznačne by som do toho išla znovu. Stretla som veľa skvelých ľudí, nadviazali sme priateľstvá. Keď sa nad tým v konečnom dôsledku zamyslím, všetci sme na „jednej lodi“. My za rúškami a overalmi aj tí ľudia pred nami. Každý máme strach o seba aj o svojich blízkych. Každý pozitívny človek je potencionálny prenášač nákazy. Ak ich odhalíme, znížime možnosť nakazenia napríklad aj našich rodičov.
Veronika: Jasne, žeby som išla znovu. Preto som v odbernom tíme, aby som vyšla ľuďom v ústrety pri zistení negativity a získania certifikátu. Nezamýšľam sa nad tým, či testovanie má zmysel alebo nie. Jednoducho som tam a pomáham. A všetci sme skvelá partia, čo je veľké plus.
Monika: Ja za seba určite áno. Spoznala som úžasných ľudí, s ktorými som i teraz v kontakte. Stretla som sa i so zamestnancami mesta, ktorí vynakladajú neskutočne veľa úsilia zabezpečiť všetko tak, aby testovanie prebehlo v úplnom poriadku. V prípade potreby nám doručia všetko čo potrebujeme začo im chcem poďakovať.
Stanka: Samozrejme, bez váhania. Ale ako všetci dúfam, že to raz skončí a budeme sa môcť normálne stretávať bez rúšok , nebáť sa podať si ruku a objať sa s kamarátmi a rodinou, tak ako to bolo predtým .
Posledná odpoveď je perfektnou bodkou na záver. Veď želaním aj nás všetkých je, aby bol náš život taký, aký sme ho poznali predtým.
Všetkým osloveným ďakujem za rozhovor, za priblíženie ich práce aj pocitov. Ste skvelí a patrí Vám veľká VĎAKA !
