Po veľmi ťažkom období druhej vlny pandémie koronavírusu sa do záhrady Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave vracia život. Vo štvrtok 10. júna 2021 tu zažili malý sviatok mnohí milovníci poézie a hudby. Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Slovenské centrum PEN, Klub nezávislých spisovateľov a Odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave usporiadali podujatie Poézia v záhrade, ktoré bolo pokračovaním cyklu stretnutí fanúšikov poézie Trnavská poetika. Tentoraz bol literárnym hosťom básnik a odborník na umenie Juraj Žembera. Úlohy moderátorov sa zhostili Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma. Poéziu a rozprávanie dopĺňali hudba a spev bluesmana Petra „Bonza“ Radványiho. Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Trnavská poetika sa, ako je zvykom, začala o 17.00 hod. Obecenstvo v záhrade knižnice srdečne privítal Pavol Tomašovič. Na začiatku pripomenul neslávne známu alkoholovú kauzu v Čechách, počas ktorej získala zvláštny význam veta: „Som rád, že ťa vidím.“ Metanol obsiahnutý v alkohole mohol totiž po vypití spôsobiť slepotu. Pavol Tomašovič potom zdôraznil, že je skutočne rád, že nás vidí, a nemyslí to vôbec sarkasticky.
Štefan Kuzma dodal, že v dobe pandémie sa nám zdalo, že dni sa dlhšie ako rok doslova vliekli. No pravda je taká, že čas rýchlo beží. Dávno je už preč október 2017, keď bol na podujatí Trnavská poetika a Trnavská univerzita jedným z hostí básnik Juraj Žembera, rodák z Trnavy. Teraz, v júni 2021, sme ho konečne mohli ako hosťa privítať potleskom aj v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Štefan Kuzma v krátkosti porozprával o živote Juraja Žemberu. Dozvedeli sme sa napríklad, že sa narodil v roku 1970. Vo svojom rodnom meste vyštudoval Gymnázium J. Hollého a ďalej pokračoval na Strojársko-technologickej fakulte SVŠT v Trnave. V tomto štúdiu sa však nenašiel a nedokončil ho. Následne sa zameral úplne iným smerom, čo sa ukázalo ako správny krok. Vyštudoval odbor filozofia-história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a odbor veda o výtvarnom umení tamtiež. Neskôr bol doktorandom na Katedre archeológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, kde si urobil doktorát z etruskológie (etruského umenia). Juraj Žembera pôsobil vo viacerých inštitúciách ako odborník na umenie (napríklad v Galérii Jána Koniarka či v Slovenskom pamiatkovom ústave v Trnave). Tiež pracoval ako učiteľ dejín umenia. Okrem toho, že je historik umenia, je aj básnik a fanúšik rockovej hudby. História je prítomná aj v jeho poetickej tvorbe, kde zohráva dôležitú úlohu prelínanie času a básnických obrazov.
Štefan Kuzma sa Juraja Žemberu opýtal, ako vo svojom veku vníma plynutie času a svoju odbornosť a kde teraz pracuje. Odpoveďou básnika bolo, že plynutie času si uvedomil deň predtým, keď sa dozvedel o úmrtí herečky Libuše Šafránkovej. Navyše, plynutie času vraj vidí každé ráno v zrkadle, keď sa holí – bez vlasov si pripadá ako Majakovskij. Ako povedal Juraj Žembera, plynutie jeho básnického času sa začalo počas štúdia na gymnáziu. Plynutie jeho profesijného života malo vlastne tiež začiatok už v škole, ale tak akosi naopak: neznášal totiž slovenský jazyk a literatúru a tiež hudobnú a výtvarnú výchovu. Napokon však zo strojariny presedlal na filozofiu a históriu a o rok neskôr k tomu pridal aj vedu o výtvarnom umení. V súčasnosti pôsobí ako kurátor umeleckej zbierky v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici.
Štefan Kuzma ocenil úprimné slová Juraja Žemberu, v ktorých, ako doložil, nechýbali ani „zamlčané slabosti“. Juraj Žembera nato pripomenul legendu o Einsteinových problémoch s matematikou v škole.
Na požiadanie Štefana Kuzmu Juraj Žembera prečítal svoju báseň Augustová noc po trnavskej rovine cvála z básnickej zbierky V rukavičkách z vlastnej kože. Je to jediná báseň z tejto knihy, ktorá nie je o láske k žene, ale k rodnému mestu. Jej autor sa pochválil, že bude zaradená aj do jeho novej knihy, spojenej s audioknihou. Básne do tejto audioknihy načítal Vladimír Jedľovský.
Peter „Bonzo“ Radványi, „vyzbrojený“ celokovovou rezofonickou gitarou a bottleneckom, skonštatoval, že aj on nás všetkých po roku rád vidí. Ako prvú zahral a zaspieval pesničku Stop Drinking That Wine. Akustické blues mi po dlhšej dobe veľmi dobre padlo, akurát pesnička sa mala volať skôr Stop Drinking That Mineral Water. V záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave sa mohla totiž podávať len minerálka v malých plastových fľaškách.
Ako tvrdí Pavol Tomašovič, debut je pre začínajúceho spisovateľa ako lakmusový papierik, ktorý mu napovie, či ísť touto cestou aj ďalej. Básnik Juraj Žembera sa na slovenskej literárnej scéne zviditeľnil v roku 2005 vydareným debutom Právo každej noci. Nasledovali básnické zbierky V rukavičkách z vlastnej kože (2013) a Rana po štepárskom noži (2016), ktoré sú ako súrodenci po grafickej stránke i čo sa týka ilustrácií. Obe ilustroval Peter Uchnár a zladenie poézie s výtvarnou stránkou sa v nich podarilo na jednotku. Pavla Tomašoviča preto zaujímalo, ako došlo k spolupráci s Petrom Uchnárom a ako je s jeho ilustráciami Juraj Žembera spokojný. Básnik odvetil, že spokojný je aj s ilustráciami vo svojej debutovej knihe, ktorých autormi sú Júlia a Igor Piačkovci. S Petrom Uchnárom Juraja Žemberu zoznámil kamarát. Raz sa ho opýtal, či sa chce zoznámiť s výtvarníkom, ktorý strieľa lukom po púpavách. Peter Uchnár žije, pôsobí a tvorí v Pezinku a jeho manželka je Japonka. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení, okrem iného aj Zlaté jablko na BIB 1999. Juraj Žembera ho obdivuje ako polyhistora s veľkým prehľadom a inteligenciou. Je veľmi spokojný, že mu knihy ilustruje jeden z najlepších slovenských ilustrátorov a grafikov.
Ako poznamenal Štefan Kuzma, názov Rana po štepárskom noži je momentálne aktuálny, pretože pripomína slovo „štepenie“, čiže „očkovanie“. O Jurajovi Žemberovi je známe, že rád prenáša významy. Otázka Štefana Kuzmu znela, či sa líšia staré a nové rany. Básnik odpovedal zovšeobecňujúco, že Homo sapiens sa už veľmi dlhý čas správa stále rovnako a stále robí chyby, a tak sú aj jeho rany stále rovnaké. Niektoré bolesti, zvlášť bolesti duše, sú neprenosné. Časom človek rany horšie znáša, ale najhoršia rana je vždy tá čerstvá. Juraj Žembera potom prečítal úryvok zo svojho pásma juvenílií z básnickej zbierky Rana po štepárskom noži.
Pavol Tomašovič sa zamyslel, že rany možno vznikajú práve preto, že vystupujeme z poézie života. Dôležité je však vystúpiť zo seba a hľadať rezonanciu v druhých ľuďoch. Bol zvedavý, či až vyzretý vek Juraja Žemberu prinútil hľadať rezonanciu s druhými ľuďmi. Na to sa básnik v duchu vrátil do svojej mladosti, keď nemal vzťah ani k slovenskému jazyku, ani k literatúre. Na gymnáziu spustili jeho záujem o poéziu dve veci: nešťastná láska a pochvala od ruštinárky za paródiu na ruskú báseň (hoci on skôr predpokladal, že učiteľka sa bude hnevať). Priznal sa tiež, že na strednej škole mával jednotky zo slohov, pretože mu ich písavala sestra (čo je, chvalabohu, už premlčané). Keď študoval filozofiu, pustil sa už úplne vážne do čítania poézie. Jeho prvá kniha obsahovala básne, ktoré vznikali od gymnaziálnych čias. Na posúdenie ju dal dvom významným básnikom z tzv. Trnavskej skupiny – Jozefovi Mihalkovičovi a Ľubomírovi Feldekovi. Básnik Ján Stacho už vtedy nežil, nič posudzovať nemohol, a tak sa Juraj Žembera vybral so svojou knihou do vydavateľstva.
Štefan Kuzma oslovil Juraja Žemberu s otázkou, či má jasnejšie aj v tom, kam smerujeme, keď je odborník v skúmaní toho, čo zaniklo. Básnik si zaspomínal, že bol kedysi asi jediný na Slovensku, kto si robil doktorát z etruskológie. Nechcel však byť „fachidiot“, chcel poznať aj Picassa a iné dôležité fakty z oblasti umenia. Doložil, že keď človek nepozná minulosť, musí ju prežiť znova, ale naopak to neplatí. Vlastne si nie je istý, či má jasnejšie vo svojom smerovaní.
Podľa názoru Pavla Tomašoviča je to tak, že väčšinou tí, ktorí majú jasno vo svojom smerovaní, sú pesimisti. Básnici sú na tom lepšie, pretože ustavične hľadajú. Prezradil, že jeho osobne ovplyvnili hlavne pesničkári ako Karel Kryl alebo Jaromír Nohavica. Juraja Žemberu sa opýtal, prečo ho ovplyvnili predovšetkým beatnici, či zavážilo to, že chceli vrátiť do sveta harmóniu. Juraj Žembera si je istý: socialistická poézia ho veľmi neoslovila. No keď začal študovať na vysokej škole, vyšla kniha Kvílení – preklad básnickej zbierky Allena Ginsberga. Tá ho zaujala. Vnímal ju ako protestsong, učaroval mu v nej jazzový a rockový rytmus i forma pásma. Ďalšou zaujímavou knihou bol pre neho výber z americkej modernej poézie Dítě na skleníku. Tiež má veľmi rád tvorbu francúzskych prekliatych básnikov. A napokon, napríklad aj Miroslav Válek, Josef Kainar či Vladimír Holan sú pre neho tak trochu „beatnici“.
K slovu sa dostal opäť Peter „Bonzo“ Radványi. Poprosil vopred o prepáčenie, keďže všetci robíme stále tie isté chyby. Už keď si vygooglil informácie o Jurajovi Žemberovi, povedal si, že tento básnik má rád starú históriu, a tak bude mať snáď pozitívny vzťah aj k nemu. Rockerovi Jurajovi Žemberovi venoval skladbu, ktorú už dávno nehral: If You Gotta Go, Go Now od Boba Dylana. Ku gitare pridal aj ústnu harmoniku a pesničkou urobil radosť nielen literárnemu hosťovi, ale aj všetkým ostatným poslucháčom v záhrade.
Štefan Kuzma ohlásil ďalší básnický vstup, tentoraz úryvok Bas na dne fistuly, bolesť mliečnych zubov. Týchto svojich šesť sonetov o láske k žene venoval Juraj Žembera Petrovi „Bonzovi“ Radványimu za jeho pesničku. Keď ich dočítal, Pavol Tomašovič vyhlásil, že básne Juraja Žemberu sú dôkazom, že i láska často bolí, hlavne tá, ktorá chce šľachtiť iného. Spolu so Štefanom Kuzmom sa vraj zhodli na tom, že málokto sa drží umenia a aj sa v ňom nájde, robí to, čím žije, tak ako Juraj Žembera. Aj umenie druhých ho inšpiruje a ustavične hľadá nové podnety. Juraj Žembera vysvetlil, že si nestanovil normu, ako napríklad Honoré de Balzac, že musí za deň napísať určitý počet strán. K tvorbe potrebuje silné impulzy, múzy, ktorými môžu byť v duchovnom význame aj muži (napríklad básnici či výtvarníci). Mnohé jeho básne sú teda ovplyvnené a niektoré aj venované. Napríklad antike, Taliansku, Prahe, ľuďom, s ktorými sa stretol v pražských kaviarňach a podobne. Veľmi rád si spomína na profesora Jana Buriana, klasického filológa a historika. Juraj Žembera tiež rád chodí do Chrámu sv. Víta na latinské omše. Silným zážitkom pre neho bolo, keď tam raz organista preludoval a bol to rock, znelo to, akoby hral Marián Varga. Bol to silný impulz, ktorý sa pretavil do básne.
Štefan Kuzma položil Jurajovi Žemberovi obligátnu otázku, čo nové pre svojich čitateľov pripravuje. Odpoveďou bolo, že sa pripravuje už spomínaná nová kniha, ktorej súčasťou bude audiokniha. Ňou sa uzavrie trilógia s Petrom Uchnárom. Kniha vyjde, ako aj predošlé dve, vo vydavateľstve Perfekt a bude sa volať Latrína magica (názov vylúdil úsmevy na tvárach obecenstva). Juraj Žembera sa na ňu veľmi teší. Bude to uzavretie kapitoly, obdobia. Pevne dúfa, že sa zadarí. Okrem toho, Peter Uchnár má práve výstavu svojich ilustrácií v bratislavskej Galérii Danubiana a Juraj Žembera je jej kurátorom. Na výstavu, ktorá trvá celé leto, nás všetkých srdečne pozval. Zavtipkoval, že kurátor je Jekyll a básnik Hyde.
Štefan Kuzma prečítal posledné verše z básne Juraja Žemberu Samozrejmosť je vo hviezdach. Zaznel i verš: „Ach, ako ten čas rýchlo letí.“ Štefan Kuzma k tomu dodal, že čas naozaj letí a že básnik nám potvrdil, že je všetko v poriadku.
Peter „Bonzo“ Radványi zdôraznil, že poézia a vtáčí spev v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave sa k sebe výborne hodia. A keďže umenie lieči, všetci budeme zdravší. Pretože Juraj Žembera sa netají svojou záľubou v rockovej hudbe, zaznela pesnička Travelling Blues. Veď na začiatku rocku bolo blues.
Pavol Tomašovič poďakoval všetkým účinkujúcim i obecenstvu za spoločne vytvorené pekné podujatie. Tiež podčiarkol, aké dôležité je objaviť poéziu v sebe. Poézia v nás sa vie stretnúť a vytvorí prostredie, ktoré lieči. Doložil, že s Jurajom Žemberom sa možno stretneme na jeseň v čitárni.
Prvý tohtoročný diel Trnavskej poetiky zakončila pesnička No Expectations (pôvodne od The Rolling Stones) v podaní Petra „Bonza“ Radványiho. Pevne však dúfam, že napriek názvu tejto pesničky sa aspoň nejaké naše očakávania splnia, predovšetkým to, že si už budeme užívať viac literatúry a hudby a že budeme musieť vytrpieť čo najmenej výčinov pandémie. Aby náš život nebola len smutná báseň alebo smutné blues.
