Ondrej Urban / 29. augusta uplynie 77. rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Pre mnohých z nás je tento deň iba štátnym sviatkom na konci prázdnin, ktorý si pripomína stále menej priamych žijúcich účastníkov. Odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja dnes tvrdia, že Slovensko prosperovalo, SNP bolo zbytočné, prinieslo Slovensku iba utrpenie a škody, vojna mohla Slovensko obísť. Zabúdajú, že Slovenský štát sa jej zúčastnil aktívnym pôsobením na strane fašistického Nemecka až do posledných dní. Nehovoria o tom, že na Slovensku sa mnohí, najmä medzi dôstojníkmi Slovenskej armády, nezmierili s rozbitím Československej republiky, nesúhlasili so systémom vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), represívnymi opatreniami proti Židom, Rómom a nasadením slovenských vojakov na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu a v Taliansku proti západným spojencom.
Naši dedovia a otcovia mohli v relatívnom pokoji čakať kým víťazstvo vybojujú iní, ale rozhodli sa prispieť k porážke fašizmu so zbraňou v ruke, riskujúc nielen svoje životy, ale aj životy svojich blízkych. Slováci v ozbrojenom povstaní ukázali svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka, čo malo veľký význam z hľadiska povojnového usporiadania. Vďaka tomu Slovensko neskončilo na konci vojny medzi porazenými ako spojenec fašistického Nemecka, ale ako súčasť Československa sa zaradilo medzi víťazov vojny.
SNP vypuklo ako reakcia domáceho odbojového hnutia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenskej republiky. Signálom na začiatok ozbrojeného odporu proti prichádzajúcim nemeckým jednotkám bolo heslo „Začnite s vysťahovaním!“, vyhlásené 29. augusta 1944 krátko po 20:00 hod. V Seredi vyhlásila 30. augusta 1944 skupina miestnych antifašistov, ktorú tvorili Vlastislav Rambousek, František Remenár, Vojtech Stoklas, klobučník Chmelár a technický úradník Bureš so žandárskym strážmajstrom Štefanom Kunštekom v mene ilegálneho národného výboru v miestnom rozhlase mobilizačnú výzvu, na ktorú reagovalo asi 200 mužov. Veliteľ malej, približne 60 člennej, vojenskej posádky v Seredi nadporučík jazdectva Ladislav Donoval však v mestskom rozhlase správu o vyhlásení mobilizácie poprel a trval na tom, že zbrane vydá iba ak dostane písomný rozkaz. Na telefonické výzvy z trnavskej posádky, aby sa s posádkou pridal k povstaniu, odpovedal, že zostáva v Seredi a ak proti nemu pošlú nejakú jednotku, je pripravený začať paľbu. Svojím vojakom nedovolil opustiť posádku, čo neskôr zdôvodňoval tým, že niektorí obyvatelia Serede chceli vyrabovať vojenské sklady a on musel zabezpečiť ich ochranu. A tak činnosť povstalcov v Seredi nepokračovala. Viacerí iniciátori povstania v Seredi, ako Karol Bucko, Teodor Ševeček, Štefan Štibrányi, Ján Sekereš, Vojtech Stoklas, odišli na druhý deň do Trnavy, aby sa pripojili k tamojšej vojenskej posádke. Trnava však už bola obsadená nemeckými vojskami, a tak sa vydali do Banskej bystrice na vlastnú päsť alebo sa vrátili do Serede. Seredská posádka bola 31. augusta na základe žiadosti vedúceho notára posilnená 139 člennou rotou vojenských akademikov z Bratislavy. 2. septembra ju však bez boja odzbrojili jednotky nemeckej bojovej skupiny „Schill“ a zmocnili sa materiálu v doplňovacom sklade jazdeckého priezvedného oddielu I. Hlavné sily skupiny „Schill“ potom pokračovali do Nitry a v Seredi zostala iba čata „Hradischko“ pod velením Sturmführera Polleho. 12. septembra prišlo do Serede 33 príslušníkov SS z Einsatzgruppe H, ktorí boli ubytovaní v kaštieli a koncom septembra bol veliteľom tábora menovaný SS-hauptsturmführer Alojz Brunner. S jeho príchodom sa začal masový odsun väzňov do koncentračných táborov.
Čo sa týka nadporučíka Donovala, treba povedať, že nebol presvedčeným prívržencom ľudáckeho režimu. Ako veliteľ eskadróny jazdeckého priezvedného oddielu zaisťovacej divízie v Bielorusku počas nasadenia v ťažení proti Sovietskemu zväzu sa dostal 2. augusta 1942 do sporu s nadporučíkom Kleinertom zo 102. pešieho pluku, keď chcel zabrániť vraždeniu civilných obyvateľov v obci Maloduš slovenskými vojakmi. Podal o tom hlásenie veliteľovi oddielu majorovi Jaroslavovi Kmicikievičovi, ale Kleinert bol potrestaný až po vojne, kedy bol v decembri 1947 odsúdený za vojnové zločiny a popravený. Ladislav Donoval svoje konanie na začiatku SNP zdôvodňoval po vojne tým, že nebol do príprav povstania zasvätený. Podľa posledného rozkazu, ktorý dovtedy dostal od podplukovníka Jána Goliana, mal zostať v Seredi a trikrát denne hlásiť železničné transporty nemeckých a maďarských vojsk smerom do Galanty. Rozkaz zostať v Seredi mu 30. augusta 1944 telefonicky potvrdil aj nadriadený veliteľ major Marcinka a neskôr ten istý deň dokonca aj sám Ján Golian, ktorý mu nariadil zabezpečiť pokoj v meste, pripraviť sa na odchod a krytie očakávaného presunu bratislavskej posádky smerom na Banskú Bystricu. Ten sa však neuskutočnil, keďže bratislavská posádka bola 1. septembra večer odzbrojená. Neskôr sa snažil svoje rozhodnutie odčiniť a zapojil do protifašistického odboja. Prostredníctvom príbuzných na Kysuciach nadviazal 10. septembra 1944 kontakt so sovietskymi výsadkármi oddielu „Za vlasť“ pod velením Michaila Jakovleviča Savelieva. Dostal úlohu zostať v aktívnej vojenskej službe s cieľom získavať informácie a zbrane. Až do oslobodenia pracoval ako referent na slovenskom Ministerstve národnej obrany a v máji 1945 vstúpil do Československej armády. Až do roku 1948 slúžil v 7. pešom pluku v Nitre a v roku 1946 sa zúčastnil bojov proti Banderovcom. Po odchode z armády pracoval v riadiacich funkciách v drevospracujúcom priemysle.
Seredskí žandári sa na rozdiel od vojenskej posádky k povstaniu pripojili. Pod vedením ich veliteľa Juraja Országha a žandárskeho veliteľa tábora Jozefa Juraja Matuščína odišlo zo Serede na povstalecké územie asi 30 žandárov. Hneď po vypuknutí povstania na rozkaz okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave otvorili žandári brány seredského pracovného tábora a veliteľ tábora vydal bojaschopným Židom zbrane. Časť z nich, ktorá bol organizovaná v odbojových bunkách pod názvom Kolektív, odišla do povstania a pripojila sa k partizánskemu oddielu kapitána Belova.
Na pamätnej tabuli na budove Mestského úradu v Seredi z roku 1964 a pomníku padlým hrdinom SNP v Šintave z roku 1946 sú uvedené mená 27 bojovníkov proti fašizmu, ktorí počas SNP obetovali svoje životy. Pripomeňme si znova ich príbehy.
Jozef Bojnanský po mobilizačnej výzve narukoval do Trnavy. S trnavskou posádkou odišiel do SNP, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze a ako príslušník II. práporu 1. československej armády padol 17.9.1944 v Banskej pri obci Veľká Čausa, kde bol pôvodne aj pochovaný, ale po vojne bol prevezený do Serede.
Matúš Bulej sa narodil 27.8.1910 vo Vysokej nad Kysucou, ale vyrástol v Dolnej Strede. Do SNP sa zapojil 30.8.1944 a zahynul 17.4.1945.
Štefan Doboš, narodený 14.10.1922 v Šintave, povstania sa zúčastnil ako partizán, padol 22.2.1945 v boji v Čičmanoch.
Pavel Dodoň (na pomníku padlým hrdinom SNP v Šintave uvádza priezvisko Dudon), narodený v roku 1922 v Šintave, bol členom partizánskeho zväzku Alexander Nevský pod velením V. A. Karasjova – Stepanova a zahynul 8.12.1944 (podľa iného zdroja 13.10.1944) pri Skýcove.
Štefan Dúbrava, narodený 19.7.1926 v Seredi, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho.
Mikuláš Dym, narodený v Seredi, bol členom partizánskej skupiny Dolina pod velením Jozefa Pristacha a popravený v Kremničke.
Ľudovít Halán, narodený 21.2.1914, do povstania sa zapojil ako príslušník pešieho pluku I v Trnave, bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, dožil sa oslobodenia a chcel sa dostať na Slovensko čo najkratšou cestou cez Rakúsko, domov sa však nevrátil.
Jozef Holček, narodený 26.6.1924 v Seredi, bojoval v partizánskom zväzku Kriváň ako člen partizánskej skupiny Sergej, po jednom z bojov zostal nezvestný.
Ľudovít Holička, narodený 14.9.1905 v Šintave, 12.4.1945 bol zastrelený príslušníkmi SS v Nimnici.
Štefan Javor narodený 5.7.1922 v Šintave, bol príslušníkom Československej partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Michala Sečanského, padol 11.2.1945.
Vojtech Koza bojoval s Jozefom Bojnanským proti nemeckým vojskám pri Prievidzi ako príslušník pešieho pluku I v Trnave a padol 17.9.1944 na tom istom mieste v Banskej pri obci Veľká Čausa.
Jozef Pecár, narodený 27.8.1923 v Strednom Čepeni, zahynul 14.9.1944 pri obci Priekopa, kde nemecké jednotky v lokalite na Rúbani zavraždili 11 ranených povstalcov. Je pochovaný na Partizánskom cintoríne v Priekope.
Jozef Poláš, narodený 5.2.1909 v Strednom Čepeni, bol od 21.8.1944 príslušníkom pešieho pluku 1 v Trnave, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, padol v boji 26.9.1944.
Ján Ridzi narodený 26.3.1896 v Dolnej Strede, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Michala Sečanského, padol 9.9.1944 pri Šimonovanoch neďaleko Partizánskeho.
Ján Rybanič, narodený 8.11.1907 v Seredi, bojoval v partizánskej brigáde Jána Nálepku, zostal nezvestný a pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Vojtech Stoklas s manželkou Štefániou ukrýval až do vypuknutia povstania francúzskych vojnových zajatcov. Nadšení z toho, že vypuklo povstanie, vyšli medzi ľudí a začali spievať francúzsku hymnu Marseillaise, čím sa prezradili. Cez Sereď prešlo k partizánom v Kantorskej doline až 150 Francúzov. Oni odišli, ale Vojtecha Stoklasa spolu s manželkou po obsadení Serede okupačnými vojskami na základe udania zatkli a oni zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Michal Strapek (Strapko), narodený 29.8.1919 v Seredi, padol 29.8.1944, bojov proti nemeckej armáde sa zúčastnil ako príslušník pešieho pluku 1 v Trnave.
Jozef Szücz vo veku 25 rokov padol pri Orovnici neďaleko Hronského Beňadiku počas prechodu Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945.
Jozef Šemelák, narodený 4.6.1921 v Dolnom Čepeni, ako príslušník 1. paradesantného práporu 2. paradesantnej brigáda 1. československého armádneho zboru v ZSSR sa zúčastnil Karpatsko-duklianskej operácie, ktorá bola naplánovaná na pomoc SNP. Padol 13.9.1944 pri poľskej obci Pielnia. V marci 1946 bol in memoriam vyznamenaný československým vojnovým krížom z roku 1939 za boje o Duklu.
Teodor Ševeček sa narodil v Seredi 13.1.1913, pôsobil ako učiteľ v Šintave a počas pobytu francúzskych vojakov v Seredi im tlmočil. Zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen v jednej skupine so Stoklasovcami. Jeho pamiatku donedávna pripomínal Memoriál Dr. Teodora Ševečka v atletike.
František Šiška, narodený 11.8.1914 v Seredi, zostal nezvestný.
Rudolf Šiška, narodený 25.12.1916 v Seredi, vykonával vojenskú službu v Novom Meste nad Váhom a v povstaní bojoval ako príslušník 1. československej armády na Slovensku, zostal nezvestný.
Jozef Štefunko zahynul 21.10.1944 v Stratenej pri Dobšinej.
Štefan Štibrányi, narodený v Seredi 28.4.1914, zahynul počas pochodu smrti do koncentračného tábora.
Vojtech Vajdík narukoval v roku 1943 do Trnavy, po vyhlásení SNP odišiel s trnavskou posádkou na povstalecké územie, v boji utrpel poranenie brucha, ktorému 6.10.1944 podľahol. Po vojne ho jeho rodina v hromadnom hrobe spoznala podľa svetra, ktorý mu mama uplietla a jeho pozostatky preniesli do Serede.
Augustín Žák zo Šintavy sa narodil 17.5.1907 a zahynul 19.9.1944. Pracoval ako železničiar, čo pripomína pamätná tabuľa s jeho menom na železničnej stanici v Seredi.
Dalimír Žarnovický pochádzal z Uhrovca, jeho meno uvedené medzi obeťami SNP na pamätnej tabuli pri vchode do tamojšieho evanjelického kostola, vo veku 21 rokov podľahol mučeniu a v Seredi má spoločný hrob spolu s neznámym 15-ročným partizánom. Obaja podľahli 17. 12. 1944 mučeniu.
Väčšina z tých, ktorí vojnu prežili a donedávna nám mohli odovzdávať posolstvo o boji proti fašizmu z vlastných spomienok nás už tiež opustila.
Karol Bucko sa zapojil do povstania ako príslušník slovenskej armády, po zničení jeho jednotky sa pešo vrátil do Serede, ale na základe udania ho zatkla Hlinkova garda a spolu s Vojtechom Stoklasom bol väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Podarilo sa mu prežiť, ale vrátil sa s trvalo podlomeným zdravím.
Florian Čambál sa narodil 16. júla 1913 v Abraháme, pred vypuknutím povstania bol predsedom ilegálneho okresného vedenia KSS v Seredi. 20. júla 1944 odišiel k partizánom a stal sa komisárom v partizánskej brigáde Alexander Nevský pod velením podplukovníka Karasova – Stepanova. Po vojne zastával v rokoch 1948 – 1962 funkciu veliteľa 11. bratislavskej brigády Pohraničnej stráže.
Anton Debnár sa narodil 25.10.1924 v Župkove, pôsobil v partizánskej brigáde M. R. Štefánika velením Petra Alexejeviča Velička a po 2. svetovej vojne sa usadil v Seredi, kde nás navždy opustil v roku 2010.
Jozef Holček narodený v Seredi 16. apríla 1915 sa zúčastnil SNP ako príslušník trnavskej posádky, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
Ladislav Holík sa narodil v roku 1922. Vypuknutie SNP ho zastihlo vo vojenskom väzení, kde si odpykával disciplinárny trest. Po vypuknutí povstania ho partizáni prepustili a pridal k povstalcom. Prvýkrát sa do bojov zapojil v okolí Zlatých Moraviec, po potlačení SNP do hôr bol členom partizánskej brigády pod velením nadporučíka Ernesta Bielika. V roku 2015 bol vyznamenaný pamätnou medailou ministra obrany SR k 70. výročiu oslobodenia. Navždy nás opustil v roku 2016.
Jozef Hvizd narodený v roku 1922 bol členom partizánskej brigády Klement Gottwald pod velením kapitána V. A. Kvitinského. Rozlúčili sme sa s ním v novembri 2012.
MUDr. Viliam Kratochvíla pôsobil v Seredi ako lekár, po vypuknutí SNP bol lekárom odvodovej komisie 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Po oslobodení ošetroval zranených sovietskych vojakov v občianskej nemocnici v Seredi, za čo mu verejne poďakoval gardový staršina Michail Teodosjevič Močalov (Pravda z 5.5.1945) a starší seržant E. Anikin (Pravda 27.4.1945).
František Kubač sa narodil v Seredi 3.12.1887. V roku 1919 založil v Seredi organizáciu Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a v roku 1921 vstúpil do komunistickej strany. Bol vydavateľom časopisov Brázda, DAV, po prechode do ilegality od roku 1939 Boľševická zástava a od roku 1941 redigoval Hlas dediny. Po vypuknutí SNP sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jej povereníkom pre sociálnu starostlivosť. Bol príslušníkom partizánskeho oddielu Petrov, včleneného do partizánskej brigády Smrť fašizmu. Po oslobodení pôsobil ako predseda Okresného národného výboru v Galante, neskôr bol ako inštruktor poverený organizovaním národných výborov na juhozápadnom Slovensku a od roku 1950 do svojej smrti v roku 1958 bol predsedom Slovenskej národnej rady.
Štefánia Lehká, narodená v roku 1924, sa ako mladé dievča podieľala na zabezpečovaní partizánskych jednotiek v okolí Martina, nosila im potraviny a lieky. Jej manžel zahynul v koncentračnom tábore. Rozlúčili sme sa s ňou v novembri 2012.
Jozef Miškeje sa narodil v roku 1913 v Klátovej Novej Vsi. Už pred 2. svetovou vojnou slúžil v Československej armáde v ženijnom pluku 4 v Bratislave. Slovenské národné povstanie ho zastihlo u pionierskeho práporu 11 v Novom Meste nad Váhom, kde 1.9.1944 zorganizoval 30 vojakov a s tromi nákladnými automobilmi s materiálom odišiel na povstalecké územie a zapojil sa do bojov proti nemeckým vojskám v okolí Bánoviec nad Bebravou. Po potlačení SNP do hôr pokračoval v boji ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova až do spojenia s Červenou armádou. Po oslobodení slúžil ako vojak z povolania v 4. ženijnom pluku v Seredi a neskôr a do dôchodku odišiel s hodnosťou podplukovníka. V Seredi sa oženil, usadil a zostal jej verný až do svojej smrti v roku 1984. 30.11.1946 bol vyznamenaný československým vojnovým krížom z roku 1939.
Jozef Mitrík sa do povstania zapojil ako 12-ročný chlapec. Vtedy bola jeho domovom Kojšovská Hoľa a jeho otec Štefan po ňom posielal správy partizánskym jednotkám. Po skončení vojny sa stal vojakom z povolania a strávil väčšinu svojej vojenskej kariéry v Seredi a Galante. Dosiahol hodnosť podplukovníka. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2018.
Jozef Mrva bol členom Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva. Zúčastnil sa jej prechodu cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945 a pri príležitosti 30. výročia tejto bojovej akcie bol 13.2.1975 vyznamenaný Medailou Nitrianskej partizánskej brigády.
Ľudovít Németh sa narodil 25. marca 1911 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
Anton Pančík sa narodil v roku 1922 v Čiernom Balogu, 1. októbra 1943 nastúpil na základnú vojenskú službu v Brezne, po vypuknutí povstania bojoval ako delostrelec v delostreleckej batérii „KUŠNIR“ v okolí Turčianskeho Svätého Martina na úsekoch Martin, Detva, Vrícko a Svätého Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) na úseku Jalná – Pitelová. Po potlačení SNP a ústupe na Poľanu na začiatku novembra 1944 pokračoval v partizánskom spôsobe boja v lesoch v okolí Čierneho Balogu až do jeho oslobodenia 29. januára 1945. Vo vojenskej službe v delostreleckej jednotke v Martine pokračoval aj po oslobodení až do 30. novembra 1945. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2009.
Pavol Pavlis, narodený v roku 1920 v Uhrovci, sa zúčastnil po vypuknutí povstania bojov v okolí Bánoviec nad Bebravou, po jeho potlačení bol členom partizánskej brigády Jana Žižku pod velením Teodora Polu, po skončení vojny slúžil v Seredi u 64. ženijného pluku ako vojak z povolania a dosiahol hodnosť nadpráporčíka. Zomrel v Seredi v auguste 1984.
Boleslav Polaš, narodený v Seredi 20.8.1929, pôsobil v oblasti Vtáčnika v partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho a 12.4.1945 vstúpil v Poprade do náhradného pluku 1. československého armádneho zboru.
František Remenár sa narodil v Seredi 5.12.1899, už v roku 1939 sa zapojil do komunistického protifašistického odboja. Bol jedným z iniciátorov vyhlásenia SNP v Seredi, po jeho neúspechu odišiel na povstalecké územie, po oslobodení sa vrátil do Serede a 1. mája 1945 bol zvolený za predsedu Miestneho národného výboru v Seredi, 19.2.1946 nahradil Františka Kubača vo funkcii predsedu Okresného národného výboru v Galante.
Anton Štrbo bojoval na území stredného Slovenska, v roku 2008 mu bola Trnavským samosprávnym krajom za jeho zásluhy udelená pamätná medaila.
Jozef Štrpka, sa narodil 17. marca 1922 v Liptovskej Lužnej, pôsobil sa zúčastnil oslobodzovania Slovenska ako príslušník 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu a od apríla 1945 pod velením generála Karla Klapálka. Po vojne sa usadil v Seredi a navždy sme sa s ním rozlúčili v roku 2014.
Adam Štyrák prešiel na stranu Červenej armády ako príslušník 1. pešej divízie počas ťaženia Slovenskej armády v Sovietskom zväze, vstúpil do 1. československého armádneho zboru v ZSSR a ako príslušník 2. paradesantnej brigády bol vysadený na územie Slovenska na pomoc SNP.
Viktor Šušlík, narodený 12. júla 1923 v Hrabovom, narukoval do Slovenskej armády v roku 1943 do Martina k spojovaciemu práporu 11, po výcviku bol prevelený do Vrútok. Po dohode so štábom Petra Alexejeviča Velička sa presunul pod velením nadporučíka Beneša do Sklabiny, kde každý večer zapaľovali malé vatry pre orientáciu sovietskych lietadiel, ktoré zhadzovali parašutistov, zbrane, muníciu a protitankové zbrane. Zúčastnil sa spolu s francúzskymi partizánmi obrany pri Strečne, neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením majora Alexeja Semionoviča Jegorova a neskôr vstúpil do 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu. Rozlúčili sme sa sním v Seredi v roku 2014.
Mária Tončevová sa narodila 2. decembra 1929 v bývalom Sovietskom zväze. Ako 15-ročnú ju odvliekli do koncentračného tábora Dachau. Po jeho zbombardovaní sa jej podarilo spolu s dvoma Slovákmi ujsť a pešo prišla až do Serede, kde sa usadila až do októbra 2017, kedy nás navždy opustila.
Alžbeta Vargová sa narodila v auguste 1929 v Seredi, s rodičmi bývala v domčeku na židovskom cintoríne v Seredi. Po vzniku pracovného tábora pre Židov v roku 1941 viedla s otcom zoznam pochovaných Židov, ktorí v ňom zahynuli a pochovávali ich do neoznačených hrobov, čo pozostalým umožnilo po vojne identifikovať miesta ich posledného odpočinku, neskôr s bratom pomohla ujsť jednému z väzňov tábora, ten sa pridal k partizánskej jednotke v Kozárovciach a dočkal sa konca vojny. Za svoju činnosť bola ocenená štátom Izrael udelením titulu Spravodlivý medzi národmi, v roku 2009 čestným občianstvom mesta Sereď a v roku 2011 pamätnou medailou Trnavského samosprávneho kraja.
Michal Volek sa narodil v roku 6. februára 1908, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, zúčastnil sa bojov v okolí Banskej Bystrice, na Donovaloch a Starých Horách. Po zajatí 1. novembra 1944 ho väznili v zajateckom tábore v Gorlitzi, odkiaľ sa mu 5. mája 1945 podarilo ujsť v sude na odpadky a cez Tachov v Čechách sa vrátil do Serede. Za svoju aktívnu účasť v SNP bol vyznamenaný pamätnými medailami k 20. a 30. výročiu SNP a pamätnou medailou Radu slovenského národného povstania. Zomrel v roku 1986 vo veku nedožitých 79 rokov.
František Zungovský sa narodil 16. apríla 1910 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť v SNP navrhnutý Mestským národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.
SNP malo odozvu aj v ďalekom Taliansku, kde od 16. októbra 1943 pôsobila slovenská 2. technická divízia s úlohou budovať opevnenia pre nemecké vojská. Vo februári 1945 bola divízia doplnená novými príslušníkmi zo Slovenska, medzi ktorými boli priami účastníci SNP a informovali o nemilosrdnom správaní Nemcov počas neho. Jednotky divízie postupne prechádzali na stranu spojencov. Jedným z nich bol čatár František Šušla, narodený 9.10.1920 v Dolnej Strede. V noci 18. apríla 1945 s 5. rotou 2. práporu 101. pluku pod velením kapitána Michala Bačka prešiel pri dedine Pieve Porto Morone k talianskym partizánom. Po prekonaní rieky Pád sa vyznamenal v bojoch o dedinu Ganaghello. Hoci utrpel poranenie boka, dožil sa konca vojny a návratu domov.
Okrem spomenutých si našu úctu zaslúžia aj ďalší účastníci protifašistického odboja, ktorých príbehy sa zatiaľ nepodarilo zistiť, ako boli Július Drábik, Ján Gál, Ján Herák, Vlastimil Horehled, Viliam Jánsky, Jozef Šulák, Michal Tóth a desiatky nemenovaných priamych účastníkov odboja.
Pramene:
Dr. Jozef Petráš – Zoznam občanov Československej republiky a zahraničných bojovníkov, ktorí položili životy v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, Vojenský historický archív Trnava, 2005
Historie a vojenství č. 6 – 12-1993 Obrana národa na Slovensku – Češi v čs. demokratickém odboji na Slovensku v rokoch 1939-1941
Katarína Petrašovičová, Bc. – Odboj v Trnavskom okrese v rokoch 1939-1945, Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra Histórie, Trnava 2015
PhDr. Martin Hetényi, PhD. – Slovensko-maďarské pomedzie v rokoch 1938 – 1945, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2008
Bohuslav Chňoupek – Lámanie pečatí, Smena, 1984
Zlatica Zudová – Lešková – Obrana národa na Slovensku, Historie a vojenství číslo 6, Vojenský historický ústav Praha, 1993
PhDr. Eva Vrabcová a Mgr. arch. Rastislav Petrovič – Sereď dejiny mesta, Mesto Sereď 2002
Pavel Vimmer – Partizáni Sečanského, história partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku, Múzeum SNP, 2016
Ján Stanislav, Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ – Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, Grafické štúdio – Peter Juriga, Banská Bystrica, 2003
PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. – Povstanie bez legiend. Dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania, Obzor, Bratislava, 1990
Ľubomír Morbacher – 11. bratislavská brigáda Pohraničnej stráže a výnimočná „osobnosť“ jej prvého veliteľa Floriana Čambála (1948–1962), https://www.abscr.cz/data/pdf/sbornik/sbornik7-2009
https://www.chrenovec-brusno.sk Príspevok k dejinám obcí v handlovskej kotline
https://www.memoryofnations.eu/sk/vargova-alzbeta
Bojovník č. 12/2011 z 26. 5. 2011
Seredské novinky, apríl 2009
Seredské novinky, december 2009
Seredské novinky, jún 2010
Seredské novinky, december 2011
https://www.facebook.com/pg/Čspartizánska-brigáda-Jána-Žižku-veliteľ-Teodor-Pola
http://www.vuapraha.cz/fallensoldierdatabase Databáze legionářů a padlých ve 2. světové válce
https://www.pametnaroda.cz/sk/vargova-alzbeta-1929
Václav Štefanský – Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945, Ministerstvo obrany SR, 2000
