TT SK |MM| Trnavský župan po tretíkrát udeľoval Cenu slobody Antona Srholca osobnostiam verejného života za prínos v boji za slobodu a demokraciu. Galavečer sa konal symbolicky v stredu 17. novembra 2021 v Divadle Jána Palárika v Trnave.
„Cenu slobody Antona Srholca sme tento rok udelili štyrom osobnostiam. Aj týmto spôsobom sme si vyzdvihli a spopularizovali ich mimoriadny prínos k ochrane ľudských práv, k upevneniu demokracie a právneho štátu, respektíve ich prejavy občianskej statočnosti. Medzi ocenenými je spisovateľ a redaktor Rádia Slobodná Európa Michal Lošonský, vysokoškolský pedagóg a politológ László Öllös a vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. Cenu in memoriam získala Hedviga Rozborová za statočnosť v období komunistickej totality,“ uviedol trnavský župan Jozef Viskupič.
Pri príležitosti tohtoročných osláv výročia Nežnej revolúcie boli v rámci podujatia Pocta slobode 2021 predstavené svetelné a zvukové inštalácie na viacerých verejných budovách v Trnave vrátane župného Divadla Jána Palárika a Knižnice Juraja Fándlyho.
Cena slobody nesie meno Antona Srholca, ktorý bol celoživotne spojený s Trnavským krajom. Bol rodákom zo Skalice, štúdium absolvoval na gymnáziu v Šaštíne. Za jeho pokus prekročenia rieky Morava strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove, neskôr nútene pracoval v uránových baniach. Po Nežnej revolúcii pomáhal ľuďom bez domova. Svojim postojom k životu sa stal symbolom viery v človeka a boja za náboženské a politické práva a slobody.
Laureátmi ceny sa v uplynulých ročníkoch stali napríklad tribún Milan Kňažko, spisovateľ Lajos Grendel, aktivista Michael Kocáb alebo aktivistka Helena Woleková.
– – –
Laureáti Ceny slobody Antona Srholca
– ročník 2021 –
- Michal Lošonský
- László Öllös
- Martin Korčok
- Hedviga Rozborová in memoriam
Michal Lošonský
Spisovateľ, publicista a dlhoročný redaktor Rádia Slobodná Európa. Michal Lošonský sa narodil v roku 1925 v Malých Brestovanoch. Už počas štúdií na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave sa angažoval aj v trnavskom divadle. Založil stály divadelný ochotnícky krúžok Nová scéna, s ktorým inscenoval okrem iného aj pásmo poézie Od poroby k slobode. Dostal do nepriazne komunistického režimu, ktorý sa zameral na študentov, podporujúcich vo voľbách 1946 demokratov. Nevyhol sa vyšetrovaniu tajnou políciou. V roku 1946 odišiel do Prahy študovať filmovú réžiu a estetiku a dejiny umenia. Neustály dohľad a nesúhlas s nastupujúcim režimom ho v júni 1949 viedli k emigrácii do zahraničia, kde pokračoval v štúdiu na univerzite v rakúskom Innsbrucku. Spolu s inými emigrantmi organizoval svojpomocnú službu pre obete stalinizmu a pomáhal dostať sa za hranice prenasledovaným ľuďom. Od roku 1953 pracoval v rádiu Slobodná Európa v Mníchove, najskôr ako režisér, potom ako redaktor so pseudonymom Michal Želiar. Je autorom mnohých rozhlasových seriálov a pásiem. Písal verše, úvahy a fejtóny do exilových časopisov. Redaktorsky sa podieľal na príprave pravidelných relácií. Do zásuvky písal aj filmové scenáre a divadelné hry.
Napriek hraniciam a ďalším obmedzeniam zostal úzko spojený so svojou rodnou krajinou vďaka vlastnej tvorbe a angažovanosti. M. Lošonský v čase totality spájal svojimi príhovormi a pôsobením v Slobodnej Európe svet a emigrantov. K dlhoročnej neúnavnej práci patrilo aj uchovávanie vzácnych umeleckých diel a mapovanie autentických osudov slovenských emigrantov a spomienok na vojnové roky. Podarilo sa mu tak zozbierať úctyhodnú kolekciu obrazov a umeleckých predmetov, ktoré po otvorení hraníc predstavil aj na Slovensku.
Michal Lošonský sa v emigrácii snažil komunikovať aj s ľuďmi, ktorí sa nemohli vrátiť na Slovensko. Takto nadviazal priateľstvo s mnohými osobnosťami, s ktorými si písal alebo aj osobne stretával. Výsledkom je pozoruhodná zbierka uchovanej korešpondencie s významnými osobnosťami kultúrneho a spoločenského života, ako sú napríklad Koloman Sokol, Hana Ponická, Dominik Tatarka, Vincent Hložník, Karel Kryl. Michal Lošonský sa v tomto roku sa dožíva veku 96 rokov.
László Öllös
Vysokoškolský pedagóg (Doc. Mgr., PhD.), politológ a publicista. Narodil sa v roku 1957 v Dunajskej Strede, kde chodil do základnej školy a gymnázia. Vysokoškolské štúdium získal na Univerzite Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia mal v úmysle stať sa robotníkom, aby naňho komunistická moc nemohla vyvíjať nátlak. Napokon sa však, so zámerom študovať rôzne aspekty života Maďarov na Slovensku, zamestnal v Kultúrnom spolku maďarských pracujúcich v Československu (Csemadok). Počas komunistického režimu sa stal sa aktívnym členom občianskej opozície (disent), ktorá nadviazala kontakty s členmi Charty 77 a s maďarskou opozíciou. Je autorom viacerých samizdatových publikácii. Počas revolúcie v roku 1989 bol spoluautorom viacerých politických dokumentov. Bol spoluzakladateľom Maďarskej nezávislej iniciatívy (neskôr Maďarská občianska strana), ktorá vznikla už 18. novembra 1989.
Po roku 1989 sa László Öllös vydal na akademickú dráhu, študoval na Central European University v Budapešti, doplnkové štúdium na New School for Social Research v New Yorku. Doktorandské štúdium na Eötvös Loránd Tudományegyetem, Bölcsészettudományi Kar v Budapešti a docentúru na Univerzite Komenského v Bratislave.
V roku 1996 stál pri zrode Fórum inštitútu, ktorého je prezidentom, ktorého poslaním je odborný výskum národnostných menšín žijúcich na Slovensku, dokumentácia ich dejín, kultúry, písomností a iných súvisiacich pamiatok. Predmetom záujmu L. Öllösa je predovšetkým problematika transformácie politického systému SR, politický život Maďarov na Slovensku, problematika slovensko-maďarských vzťahov a téma vzťahu ľudských práv a národných práv.
Bol členom Rady vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny a členom predsedníctva Ústavu pamäti národa. Je prezidentom organizácie Fórum inštitútu pre výskum menšín, kde sa podieľal na riešení viacerých výskumných projektov. Zastáva funkciu predsedu redakčnej rady spoločenskovedného časopisu Fórum Társadalomtudományi Szemle (Fórum spoločenskovedná revue). Taktiež je členom správnej rady Freedom and Reform Institute, členom Zahraničného výboru Maďarskej akadémie vied.
- Öllös prednáša na Katedre politológie a euroázijských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je autorom dvoch monografií, desiatok odborných a vedeckých štúdií, recenzií, komentárov a článkov. V posledných dvoch desaťročiach uverejnil sériu publikácií, doma aj v zahraničí.
Martin Korčok
Narodil sa v roku 1979. Vyštudovaný etnológ, dlhodobo sa odborne sústreďuje na témam holokaustu a uplatňovaniu ľudských práv. Venuje sa výskumu, písaniu scenárov pre vzdelávacie filmy, prednáškovej činnosti a príprave metodických materiálov pre pedagógov.
V súčasnosti vedie Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré spadá pod Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry. Už roky spracováva unikátne výpovede preživších a natáča o nich krátke dokumentárne filmy (oral history), aby sa zachovali pre ďalšiu generáciu, keď už sami o nich nebudú môcť rozprávať. Je spoluautorom knihy Holokaust na Slovensku – Seredské svedectvá.
Múzeum holokaustu v Seredi pod jeho vedením venuje špeciálnu pozornosť edukácii najmä mladej generácie. Organizuje množstvo aktivít, pre širokú laickú, ale aj odbornú verejnosť, napríklad aktívne sa venuje vzdelávaniu pedagógov základných a stredných škôl z celého Slovenska.
Popri mapovaní svedectiev o tragickom období holokaustu na Slovensku, publikačnej činnosti a vzdelávacej činnosti, Martin Korčok je aj občiansky mimoriadne aktívny. Často sa vyjadruje k aktuálnym témam verejného diskurzu, ktoré súvisia s prejavmi extrémizmu, xenofóbie, netolerancie, a z pozície svojej odbornosti, ale aj občianskej angažovanosti analyzuje ich príčiny a navrhuje riešenia. Hovorí o potrebe predchádzať šíreniu extrémizmu predovšetkým cestou kvalitného vzdelávania, sprístupňovania faktov a zvyšovaním informovanosti.
Hedviga Rozborová in memoriam
Bola jednou z dvoch obetí vzbury obyvateľov obce Borský Sv. Mikuláš proti komunistickému režimu v roku 1949. Narodila sa v roku 1904. V roku 1949 založil komunistický režim v Československu tzv. Katolícku akciu, ktorá mala združiť kňazov a občanov do akejsi prorežimovej alternatívy voči Cirkvi. Tento projekt nemal takmer žiadnu odozvu. Rovnako aj miestny dekan Mons. Augustín Karmaš ju jednoznačne odmietol a v kostole prečítal odmietavý Pastiersky list biskupov, ktorého čítanie úrady zakázali. V deň slávnostnej vysviacky dvoch novokňazov prišiel do obce komunistický agitátor, ktorý navádzal veriacich na vstúpenie do tzv. Katolíckej akcie. Zhromaždení mu odporovali a došlo aj k jeho fyzickému napadnutiu.
V reakcii na to bolo do obce povolaných 40 príslušníkov ŠTB, ktorý mali na základe pokynu ÚV KSČ pre výstrahu exemplárne potrestať niekoľko osôb. V obave, že odvlečú aj kňaza sa pred kostolom zhromaždilo 1000 až 1500 ľudí. Vtedy Hedviga Rozborová z pošty zatelefonovala do Šajdíkových Humeniec a vyzvala obyvateľov, aby tiež prišli brániť kňaza. Štátna moc v reakcii mobilizovala tristo člennú pomoc z radov SNB a milícií, ktorí zhromaždených ľudí surovo zbili pažbami zbraní a obuškami. Po rozohnaní davu v oboch dedinách zbili každého, koho stretli. Celkovo zadržali 58 osôb, z nich 6 poslal súd do väzenia, ďalších zachránila neskoršia amnestia.
Do väzby bola vzatá aj Hedviga Rozborová, ktorú okresný prokurátor obžaloval z toho, že robila spojku s obyvateľmi Šajdíkových Humeniec a že bola „návodkyňou“ tlupy ozbrojených vzbúrencov, čím spáchala Zločin vzbury. Brutálne vyšetrovanie a psychický tlak spôsobili, že ju v kritickom zdravotnom stave museli eskortovať do nemocnice v Bratislave, kde 6.1.1950 zomrela. Ako príčina smrti bola uvedená „zápal stredného ucha.”
Meno Hedvigy Rozborovej sa nachádza medzi menami prenasledovaných a umučených komunistickým režimom na tabuli Pamätníka politických väzňov v Ružinovskom cintoríne v Bratislave. Návrhom na jej ocenenie si zároveň pripomíname statočnosť a obete všetkých obetí totalitného komunistického režimu.
