SILA A PRÁCA KOREŇOVÝCH SÚSTAV DREVÍN V KRASE JE OBROVSKÁ
V Slovenskom krase sme niekoľkokrát zdokumentovali v novoobjavených jaskyniach koreňové systémy drevín, ktoré siahali až do neuveriteľných hĺbok; najväčšia zaznamenaná činí 15 m (javor horský-klen v Klen-Szalayho jaskyni na Silickej planine). Ešte v desaťmetrovej hĺbke majú korene hrúbku paže chlapa. Pritom doslova na kašu dokázali rozdrúzgať okolitú vápencovú horninu. V podzemí korene i korienky aj odumierajú a to, čo z nich zostane, sa stáva súčasťou jaskynných sedimentov, do ktorých sa organický materiál postupne zakomponuje.
Nad silou a množstvom práce, ktoré stromy v Krase vykonajú za svoj život, resp. v priebehu trvania celých generácií, zostáva rozum stáť.
Najagresívnejšie sú jednoznačne lipy, ktorých korene dokážu biomechanicky od materskej steny odchlípiť aj bloky horniny vážiace vyše 1 tony (!). Zdokumentovaná dĺžka koreňov lipy visiacich voľne do hĺbky presahuje 3 m, a pozorovali sme to v novoobjavenej Panskej priepasti na Silickej planine, ktorú sme vykopali v priebehu jedného krásneho, slnkom zaliateho májového dopoludnia.
Pohľad na tieto „jaskynné dredy“ je vskutku úchvatný. Visíte si na lane v šachte, a pred očami vám surrealisticky lingajú dlhokánske lipové dredy, akoby tam zaspal nejaký krasovo-lipový rastafarián… Rovnako dlhé, hrubé koreniská ibaže duba, sme zaznamenali vo voľnej jaskynnej šachte napr. v Machovej priepasti v Hradnej stráni alebo Priepasti v Širokej II, takisto v Slovenskom krase.
Dôvod, prečo stromy brutálne rozrušujú nadložie podzemných priestorov je prozaický – keď korene v hĺbkach skalného podložia narazia na voľnú dutinu (jaskyňu, otvorenú tekt. štruktúru), vyženú chumáče rizín (koreňové vlásky), na ktorých sa zráža voda z takmer 100% vlhkého jaskynného vzduchu. Takto dokážu prežiť jednotlivé stromy (azda i lesy) aj na miestach, kde takmer nijakej pôdy niet, čo je v Krase úplne bežná vec, a môžeme to dokumentovať fotografiami.
Stromy prosto, okrem toho, že sa potrebujú v skalnom podloží ukotviť, zastabilizovať, akoby „cieľavedomo“ vyhľadávali nespojitosti v skale (jaskyne, priepasti, otvorené zlomy, trhliny, rozsadliny), ktoré obsahujú vzduch, a ten je v skalnom prostredí v našich zemepisných šírkach pri teplote cca 7-8°C vždy takmer na 100% vlhký, pričom dotuje milióny koreňových chumáčikov (rizín), na ktorých sa vyzráža v podobe miliónov kvapiek vody, a ktoré strom v konečnom dôsledku napoja.
A preto si stromy razia svoju cestu cez mŕtvoly. Nič ich nezastaví. Ani masívny wettersteinský vápenec. Rozdrbú, rozdrúzgajú, odsunú, zničia, zlikvidujú, bez kúska ľútosti nenechajú kameň na kameni, taká je tá motivácia silná. Znie to neuveriteľne, ale máme to nafotené.
Aktivita koreňových systémov je neskutočná, pretvárajú charakter skalného podložia a aktívne sa podieľajú na otváraní jaskýň na povrch. Generácie drevín spôsobujú v pripovrchovej zóne rozsiahle skalné rútenia. V Krase možno – paradoxne – život stromov sledovať priamo zospodu, nazerať im pod sukňu. Neuveriteľné dačo…
Samozrejme, tieto informácie by ste si nikdy nemohli prečítať, keby sme ako jaskyniari toľko v krase nekopali. Za týmito pár riadkami sú celé roky manuálnej otrockej roboty na planinách Slovenského krasu. Všetko sa začalo objavom Klenovej priepasti 23. marca 1997 na planine Dolný vrch. Už od toho roku sa tomuto špecifickému fenoménu venujeme, systematicky ho dokumentujeme, a ako pracovníci Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva sme ho dokonca predstavili vedeckej obci na speleologickej konferencii Výskum, využívanie a ochrana jaskýň, ktorú každé štyri roky organizuje naše Múzeum v spolupráci so Správou slovenských jaskýň.
Zdroj: FB