Nový majiteľ seredského panstva

Mgr. arch. Rastislav Petrovič predseda OZ VODNÝ HRAD /    Pod týmto názvom vyšla v novinách pred 110 rokmi krátka správa, ktorá oznamoval zmenu vlastníka seredského panstva a tým aj centra tohto panstva seredského kaštieľa. Od 24. januára 1912 ním bol beočinský barón Henrich Ohrenstein. Dovtedy ho 52 rokov vlastnila francúzska kňažná Angelika D´Hennin.

Už 13. januára 1912 vyšla v Galante v novinách Galánta és vidéki (Galanta a okolie) krátka správa, ktorá avizovala, že v Seredi na panstve príde k zmene majiteľa a novým majiteľom by sa mal stať barón Henrich Ohrenstein. V rovnakých novinách, ktoré vyšli v Galante 3. februára 1912 zverejnili správu pod názvom „Nový majiteľ seredského panstva“. Táto správa je veľmi krátka, ale na fakty bohatá. Preto ju uvádzam v preklade celú.

„Ako sme už oznámili novým majiteľom seredského panstva sa stal barón Henrich Ohrenstein, ktorý ho kúpil od kňažnej Angeliky D´Hennin. Nový majiteľ v týchto dňoch prevzal panstvo, ktoré pozostáva z majerov – Kniežací majer, Sereď, Paľovce, Malý háj, Šoporňa, Šintava a Svätá Chrasť. Kúpna cena bola 5 miliónov 300 tisíc korún. Zmluvy s nájomcami zostávajú v platnosti.“

Pre upresnenie lokalizácie majerov uvádzam, že na území Serede sa vtedy nachádzali tri majere. Kniežací majer založili Henninovci (Hercegudvar, Princov dvor), dnes je známy ako Nový majer. Majer Sereď bol kedysi známy ako Starý majer, spomínal sa už v 16. storočí. Zaberal rozsiahlu plochu v Seredi pod Panelovým sídliskom. Dnes ho v názve pripomínajú už len dve ulice Dolno- a Hornomajerská. Majer Malý háj sa nachádzal v rovnomennej osade západne od Kniežacieho majera. Paľovce sú dnes súčasťou obce Topoľnica a Svätá Chrasť obce Vinohrady nad Váhom.

V Seredi v novinách Közvélemény – Felvidéki Hirek (Verejná mienka – Hornouhorské správy), ktoré vyšli 23. februára 1912, vyšiel článok „Niekoľko slov o seredskom panstve“. Ten je síce obsiahly, ale faktograficky bezvýznamný. Hoci vyšiel už pred vyše storočím, svojím obsahom a štýlom pripomína, akoby ho napísal nejaký dnešný slovenský nacionalista. Neznámy pisateľ komentára sa na jednej strane pohoršoval, že majetok bol v cudzích rukách a lamentoval nad tým, že peniaze za predaj panstva skončili v zahraničí, ale na druhej strane veľmi vyzdvihoval, že novým majiteľom panstva sa stal náš domáci rozumej vtedy uhorský vlastník.

Seredské panstvo vzniklo rozdelením pôvodne veľmi rozsiahleho Šintavského panstva v roku 1817. Stalo sa tak po smrti grófa Františka Esterházyho (†1815), po ktorom ho zdedili jeho traja synovia Jozef, Michal a Karol Esterházy. Po tejto deľbe vzniklo Čeklíske panstvo so sídlom v Čeklísi (dnes Bernolákovo), Talóšske so sídlom v Talóši (dnes Tomášikovo) a Sereď ako centrum niekdajšieho Šintavského panstva sa stala sídlom Seredského panstva. Gróf Karol po získaní panstva začal s postupnou prestavbou kaštieľa vo vtedy modernom, či módnom štýle klasicizmu. Panstvo spolu so seredským kaštieľom bolo v roku 1850 v konkurze. Gróf Karol Esterházy zomrel v roku 1856. Kto panstvo po Karlovej smrti spravoval až do roku 1862, nie je známe. Od roku 1862 až do roku 1912 ho vlastnila už spomínaná kňažná Angelika D´Hennin, od ktorej ho kúpil barón Henrich Ohrenstein.

Henrich Ohrenstein sa narodil 16. júla 1856 v meste Oravice (dnes Rumunsko). Vyše 40-ročný Henrich sa v roku 1897 v Bad Ischli oženil s takmer o polovicu mladšou Klárou rodenou Redlichovou (*1875), s ktorou mal tri deti, syna Juraja (*1898) a dcéry Magdu (*1899) a Vilmu (*1909). Do uhorského šľachtického stavu ho povýšil a predikát z Beočinu mu udelil cisár František Jozef I. v roku 1908.

Henrich Ohrenstein bol v tom čase priekopníkom vo výrobe cementu. Ohrensteinovci spolu s Redlichovcami a Spitzerovcami vlastnili cementáreň, akciovú spoločnosť Union v Beočine, ktorá bola najväčšia v rakúsko-uhorskej monarchii. Henrich bol viceprezidentom spoločnosti. Cementáreň je dodnes v prevádzke a patrí medzi najväčšie v Európe (dnes Vojvodina, severné Srbsko). Na Slovensku bol akcionárom v cementárňach Lietavská Lúčka a Ladce.

Ohrensteinovci žili od roku 1898 v Budapešti vo vile na známom bulvári Andrássy út – Andrášiho ulici, ktorá spolu s Budínskym hradom je dnes súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Vilu pre rodinu prestaval známy maďarský architekt Ignác Alpár (na Slovensku poznáme jeho stavby ako Kursalon v Piešťanoch a Smolenický zámok). Pre Ohrensteina Alpár projektoval aj ich rodinnú hrobku na židovskom cintoríne v Budapešti. Okrem budapeštianskej vily vlastnila rodina aj letný dom v Beočine a vilu v rakúskom kúpeľnom meste Bad Ischl. A od roku 1912 aj seredský kaštieľ.

Barón si do Serede priviedol aj svoj personál, správcu veľkostatku Fridricha Rotha, správcu kaštieľa Šándora (Alexandra) Tótha, ale aj slúžku (matku bývalého vedúceho Zámockej vinárne v Seredi, pani Ternényovú), ktorá prišla do Serede aj so sestrou. Rodina baróna obývala tzv. Panský byt na poschodí západného krídla. Správcovi kaštieľa pridelili  služobný byt na prízemí, medzi prejazdom a schodiskom kaštieľa. A správca – riaditeľ seredského veľkostatku dostal služobný byt v južnom krídle kaštieľa. Zamestnanci panstva dostávali okrem platu aj tzv. deputát (napr. drevo na kúrenie alebo mlieko na konzum).

Riaditeľstvo veľkostatku baróna Ohrensteina sídlilo na prízemí západného krídla kaštieľa. To spravovalo nehnuteľnosti seredského panstva, ako boli stavby, majere, poľnohospodársky a lesný majetok. Tieto nehnuteľnosti dávalo riaditeľstvo do nájmu (napr. seredskému cukrovaru, statkárovi Slezákovi z Vlčkoviec), z ktorého plynul Ohrensteinovcom pravidelný príjem.

Po smrti baróna Henricha Ohrensteina (†13. 2. 1919) zdedili seredské panstvo vdova Klára a jeho deti, syn Juraj, dcéry Magda a Vilma, pričom majiteľom kaštieľa a parku sa stal barón Juraj Ohrenstein.

Kým barón Henrich a potom aj jeho syn Juraj chodili do Serede v zimnom období, čase poľovačiek, barónka Klára bývala s dcérami v Seredi v letnom období. Po roku 1925, kedy sa dcéra Magda vydala za právnika Dr. Alfréda Gárdonya, do Serede chodila barónka už len s mladšou dcérou Vilmou.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v novovzniknutom Československu vykonala prvá pozemková reforma, v dôsledku ktorej prišli Ohrensteinovci o časť svojich nehnuteľností. Napr. rozsiahlu časť dubového lesa v Šintave (dnes Dubník vo Vinohradoch nad Váhom) vypílili a zmenili na poľnohospodársku pôdu a pridelili ju novým majiteľom. V Seredi časť pozemkov rozparcelovali na stavebné pozemky, čo umožnilo vznik nových ulíc Podzámskej, Jesenského a časti Železničnej ulice.

Z titulu tzv. patronátneho práva sa museli Ohrensteinovci postarať o katolícke kostoly, fary a školy, ktoré sa nachádzali na území seredského panstva. Podporovali aj seredský chudobinec.

Po vzniku okresu Sereď a zriadení okresného úradu v novembri 1938 až do 1. augusta 1939 prenajal barón Ohrenstein v kaštieli niekoľko miestností na kancelárie, keďže sa v Seredi na to iné vhodné priestory nenachádzali. Jeden úradník pre neznalosť miestnych pomerov zakúril vo falošnom kozube v izbe na poschodí kaštieľa, čím spôsobil požiar. Našťastie ho rýchlo lokalizovali a zahasili, vďaka čomu nedošlo k veľkým škodám na majetku. Na požiar včas upozornil správca kaštieľa Alexander Tóth, za čo ho poisťovňa likvidujúca škodovú udalosť aj odmenila.

Barón Juraj Ohrenstein po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939) už do Serede neprišiel. Niekedy začiatkom vojny sa stretol so správcom kaštieľa Alexandrom Tóthom na maďarsko-slovenskej štátnej hranici pri Seredi na Mačianskych vŕškoch. Barón stál na ceste na maďarskej strane hranice (od Veľkej Mače) a správca na slovenskej strane (od Serede). Oboch oddeľovala na hraničnom priechode spustená závora. Správca informoval baróna o udalostiach v Seredi a na Slovensku, ako aj pomeroch na panstve. Odvety sa už nestretli.

Prijatie protižidovských zákonov v prvej Slovenskej republike zasiahlo aj nehnuteľný majetok Ohrensteinovcov, ktorí boli židovského vierovyznania. Zoštátnený majetok prevzal do správy Štátny pozemkový úrad, ktorý ho po ocenení v októbri 1942 predal Študijnej základine za 4 milióny korún. V kaštieli sa potom usídlila Hospodárska správa Študijnej základiny. Hnuteľný majetok rodiny Ohrensteinovcov bol zhromaždený v niekoľkých uzamknutých a zapečatených miestnostiach na poschodí kaštieľa, ale ani to nepomohlo k postupnému drancovaniu ich drobných vecí a mobiliáru najprv slovenskými, potom nemeckými a nakoniec aj ruskými vojakmi v rokoch 1944–45. Podrobnejšie to opisuje PhDr. Eva Vrabcová vo svojom príspevku s názvom „Kaštieľ v Seredi po roku 1918“, ktorý vyšiel v dvoch vydaniach v monografii Šintavský hrad vykopaný – zakopaný (2006 a 2011).

Na udalosti, ktoré postihli Ohrensteinovcov na Slovensku reagovalo vtedajšie Maďarské kráľovstvo, ktoré zaslalo na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky  protestnú nótu. Ňou protestovalo proti nezákonného zabratiu majetkov rodiny Ohrensteinovcov slovenským štátom. V nóte argumentovalo tým, že tento majetok nevlastnili občania Slovenskej republiky, ale cudzí štátni príslušníci, obyvatelia Maďarska. K náprave vtedajšej krivdy nikdy nedošlo. Slovenské orgány majetok nevydali. A po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 boli Ohrensteinovcom majetky opätovne zoštátnené Benešovými dekrétmi v prospech obnoveného Československého štátu, hoci aj oni boli obeťami vojny.

Barón Juraj ako deportovaný zomrel v roku 1944. V roku 1945, krátko po oslobodení Budapešti zomrela aj jeho matka barónka Klára. Holokaust prežili len barónkine dcéry Magda a Vilma, ktoré dnes už nežijú. Údajne jedna z nich (pravdepodobne Vilma) sa bola na seredský kaštieľ pozrieť niekedy v 60. alebo 70. rokoch minulého storočia, ale podrobnosti nepoznáme. Asi bola nepríjemne prekvapená, čo sa s ich bývalým majetkom stalo. Pri ošarpanom a prestavanom kaštieli už nenašla veľkú terasu pred bastiónom, ani veľké kamenné schodisko pred južným krídlom a v zarastenom parku skleník ani tenisový kurt. Našla zahradenú veľkú časť parku (amfiteáter), novú kôlňu a garáže pri južnom krídle. Za Ohrensteinovcov bol kaštieľ a park vždy udržiavaný a funkčný. Správca kaštieľa dostával na začiatku roka nákres kvetinovej výsadby, ktorá sa každý rok menila.

Autor tohto príspevku ďakuje za poskytnutie novinovej správy a jej preklad privátnemu bádateľovi Jurajovi Pekarovičovi z Galanty; za komentár zo seredských novín Štátnemu archívu v Šali a za časť ilustračného materiálu Márii Dikovej z Mestského múzea v Seredi.

zdroj: seredskenovinky.sk