Ruská armáda na rozkaz diktátora Putina zbombardovala už aj Konstantinovku. Takto som ju videl ja…

V roku 2016, teda v čase, kedy anexia Krymu a obsadenie Donbasu proruskými separatistami bolo naozaj čerstvou témou, sme sa rozhodli priamo na Donbas pozrieť.

Mesto Konstantinovka aj región už vtedy niesol znaky bombardovania a bojov rovnako, ako Mariupol. Zbedačení ľudia  pre svoje mesto robili čo mohli – žiaľ, tí, ktorí mali kam – ušli.

Po mesiaci dobyvačnej vojny vedenou na rozkaz Vladimíra Putina od konca februára 2022  Ruskou armádou, je nielen Konstantinovka, Mariupol, ale vlastne celý región zrovnaný so zemou.

Prinášame opakovane reportáž z expedície na Donbase vrátane fotofrafií, ktoré sú dnes už žiaľ archívnymi a pre Ukrajincou minulosťou…

Vlastný text reportáže uverejnenej po expedícii preberáme ako pripomenutie doby z pred  šiestych rokov:

Vojaci síce bojujú, no ľudia musia žiť svoje ťažké životy… – Expedícia Donbas 2016 – 2. časť. 

Miloš Majko   24. 10. 2016 20:46:31  Expedícia DONBAS 2016 – Ukrajina 

Z Kyjeva cestujeme tzv. „plackartnym“, teda vo vozni spíme „poukladaní v policiach“ až päťdesiatištyria pasažieri. Už samotné cestovanie je zážitkom a otravou nie je iba pre tých, ktorí už „cestu považujú za cieľ.“ Ja sa k tomuto druhu cestovateľov hrdo hlásim. V Slovjansku, kde vlak stojí ráno sa fotografujem pri vlakovej súprave zloženej asi z 20 vozňov. AZOV A DONBAS – vozne odlíšené aj grafickou úpravou sú zaujímavou predohrou príchodu na východnú Ukrajinu. Už tu si nás obzerajú domáci a akosi nechápu, čo v tejto oblasti hľadáme…

V Konstantinovke vystupujeme niečo po deviatej hodine ráno. Tak ako železničné stanice počas celej trasy, aj túto stráži niekoľko vojakov v nepriestrelných vestách a so samopalmi v rukách. Pozor! – to fakt nie je sranda, sme vo vojnovej oblasti. Ide o skutočnú nárazníkovú zónu a niekoľko kilometrový úsek od mesta po separatistami ovládaný východ krajiny. Už na peróne sa nám núkajú taxikári ochotní nás zaviesť nielen kdekoľvek v oblasti kontrolovanej ukrajinskou armádou, ale aj do Donetska, či vlastne kdekoľvek mimo správu Ukrajiny. A to oficiálne, ale aj načierno – bez bumažky. Priznávame, chceme sa frontovej línii priblížiť čo najviac, no táto naša cesta je úvodnou – sondovacou a ďalej sa vyberieme až na základe vybavených príslušných povolení.

Ubytovávame sa v prvom hoteli o ktorom vieme hlavne to, že je blizučko stanice. Skutočne, asi 150 metrov ideme pešo a izba pre troch je objednaná. Nie, neriskovali sme, ono totiž cez štandardné rezervačné portály nebolo možné v danej oblasti hotely rezervovať zo zahraničia a platiť za ne kartou.

Prvý deň využívame na spoznanie mesta, v ktorom malo žiť až 75 000 obyvateľov. Teda pred vojnou a počas fungovania priemyselných závodov v meste.

Najskôr ale ideme znovu pred železničnú stanicu a sondujeme u maršrutkárov, kam sa až vieme bezpečne dostať a akým spôsobom. Po diskusii s niekoľkými z nich usudzujeme, že TAXI bude najlepšou a najschodnejšou voľbou. To však zoženieme ráno.

Do centra mesta sa vezieme maršrutkou za 4 UaH – Hrivny. Odchádza z autobusovej stanice od hotela vzdialenej asi 100 m, teda nachádzajúcej sa pred stanicou železničnou. Neutajíme sa nielen v maršrutke, ale ani na uliciach. Evidentne „inostranci“ a to ešte s fotoaparátmi v rukách práve tu bežným zjavom nie sú… Prezeráme miestny rínok, niekoľko obchodov a končíme ako inak, vo výbornej reštaurácii s krásnou obsluhou. Ľudia, tie slovanské dievčatá sú fakt krásne…

Po výbornej večeri sa vraciame na hotel s tým, že ráno odchytíme niektorého z taxikárov a vyberieme sa k frontovej línii. Noc je strašná, úroveň hotela kazia stovky komárov systematicky na nás po celú noc útočiacich. Až ráno sa dozvieme, že už dlho majú v hoteli vytopené pivnice a voda slúži komárom ako liaheň. No nič, nabudúce budeme ostražitejší a zvýšenú vlhkosť ovzdušia pri vstupe do hotela budeme posudzovať oveľa kritickejšie.

– – –

Začína ráno necelých 20 km od východnej časti Ukrajiny obsadenej separatistami. A my ideme k nej…

Veci si nechávame v hotelovej izbe a skoro ráno odchádzame za poznaním (možno tak trošku aj dobrodružstvom). Neďaleko od hotela je improvizované trhovisko rozkladajúce sa nielen na vybetónovanej a na tento účel prispôsobenej ploche, ale aj mimo nej. Ba dokonca aj pri kolajniciach električky, ktorá podľa našich informácií prestala jazdiť iba deň pred našim príchodom. Že nemali vyrovnaný účet za elektrinu do Donetska. Toto hnevá hlavne Mareka.

Trhovisko je fakt úžasné a je na ňom dostať oveľa viac vecí, ako u nás končí v zberných surovinách. No, čo budem hovoriť – pozrite si fotografie. Predávajúci nechápu nás a naše fotoaparáty. Nechápu, čo nás zaujíma na mäse poukladanom po stoloch bez chladenia a samozrejme hneď vedľa mydla či opotrebovaných zaolejovaných súčiastok už najmenej štvrť storočie nepoužívaných v poľnohospodárskych strojoch a autách. Čiastočne spracované kurence a ryby, ale aj zostatky z tejto činnosti. Do EÚ by domáci podľa našich rozhovorov ísť chceli, lebo tam cítia bohatsvo, no ich spôsob obchodovania opustiť nemienia. Ani regulácie, prísne kontroly hygieny či registračné kasy im nevoňajú. Nuž, iný kraj, iný mrav. A tu ešte aj chudoba, o ktorej sa nám ani len nesníva…

Aj keď sme začali zavčas rána, je treba ísť ďalej. Ideme teda na stanovište taxikov situované uprostred autobusovej stanice. Oslovujeme taxikára, ktorý nemá problém zobrať nás na okružnú cestu popri frontovej línii, resp. popri hranici, za ktorou časť Donbasu momentálne nie je pod kontrolou Ukrajinskej vlády.

Dohadujeme sa na cene za kilometer jazdy, resp. za odvoz do mesta Toreck a späť. Pre istotu dohadujeme predĺženie jazdy podľa našej požiadavky a nastupujeme do vozidla poznačeného nekvalitnými cestami a zanedbaným servisom. Presúvame sa necelých 20 km cez opustené miesta svojimi stavbami pripomínajúce oblasť, v ktorej sa nachádzame. Stojíme pri pamätníku banskej firmy, obchádzame dlhý rad sociálne odkázaných občanov čakajúcich na potravinovú pomoc a ideme okolo nemocnice, v ktorej sú zhromažďovaní ranení privážani z frontu. Ideme smerom k mostu odstrelenému separatistami na ústupe. Tu nás však zastavujú vojaci na blok poste a otáčajú nás, nakoľko ísť ďalej je nebezpečné. V tejto chvíli sme najbližšie „frontovej línii“, takže sa ani nečudujeme. Zastavujeme sa pri obchodíku ani nie z dôvodu nevyhnutných nákupov, ako s úmyslom ísť na druhú stranu železničnej trate, kde sú dostrielané a opustené budovy. Prechádzajúc cez železnicu vidíme zničenú infraštruktúru – elektrické trakčné vedenie nad koľajnicami. Poškodené vodiče volne visia nad čiastočne zarastenou traťou, ktorá pred vojnou patrila medzi najfrekventovanejšie v oblasti.

Vidíme ľudí apatických voči okoliu a zahľadených do zeme. Ženy nosia veľké tašky s nákupmi pravdepodobne na dlhšie obdobie. Zastavujeme pri budove s nápisom vyhotoveným sprayom týkajúcim sa názoru na lokalizáciu oblasti Donbasu. Nechávam sa odfotografovať a po malom nákupe v obchodíku pokračujeme ďalej na Andrejivku. Skratky ktorými prechádzame sú viac utrpením ako pôžitkom z jazdy. Napriek tomu sme ostražití v každej dedinke sledujeme okolie.

Na kraji cesty stoja dve autá a pri nich niekoľko ľudí už na pohľad sa vzrušene baviacich o obsahu batožinového priestoru jedného z áut. Taxikár nám ozrejmuje situáciu – ide o stretnutie ľudí na čierno obchodujúcich medzi oblasťou ukrajinskou a časťou ovládanou Opolčencami. Jedno z áut prišlo do ukrajinskej časti „na tajnáša“. Domáci samozrejme zelenú hranicu poznajú a vedia sa v priestore pohybovať. My si to isté nedovolíme a ideme po bočnej ceste zhruba jeden a pol kilometra od hranice s okupovanou časťou krajiny. Zastavujeme a fotografujeme polia smerom na východ, teda Donetskú separatistickú republiku. Obklopuje ma zvláštny pocit pri pomyslení, že aj teraz tam trpia stovky tisíc nevinných ľudí a v bojoch zomierajú ľudia…

Pýtam sa taxikára, či je lepší život v ukrajinskej časti Donbasu, alebo na strane opačnej. „Tu je chudoba, no platí tu aspoň zákon. Tam ideš po ceste a zastaví ťa Opolčenec. Samopal ti oprie o hlavu. Ja mu hovorím – čo to robíš? Ja nie som tvoj nepriateľ, som taxikár a veziem obyčajných ľudí za rodinou, ktorá je rozdelená. My sme vojnu nevymysleli, aj my trpíme.“ – a pokračuje: rozprávaj sa s človekom, ktorý je dva roky v zákopoch, nemá nič, len samopal a ešte stále možno presvedčenie, že je na tej „správnej“ strane. On je v tom momente policajt, prokurátor aj sudca – má v rukách nabitý samopal a je len na ňom, či stisne spúšť. On je zákon a stratiť už nemá čo…“

Nad jeho slovami rozmýšľam a nedá mi neopýtať sa, odkiaľ pochádza. „Ja som z Arménska. Rodičia sem utiekli keď som mal dva roky pred vojnou. A dnes som v nej znovu. Asi osud…“

Medzičasom prichádzame na rázcestie. Zatáčame doľava a po niekoľkých sto metroch sa blížime k ďalšiemu blok postu v smere na mesto Donetsk. Betónové zátarasy na ceste a značka STOP KONTROL. Po chvíli posúvania sa za autami stojíme na začiatku zátarasu my. Pozorujem betónovú stavbu na prostriedku cesty s malými obdĺžnikmi ako okná slúžiacimi na strielne. Namiesto skla starý uterák a namiesto dverí roztrhaná deka. Fotografovať sa neodvážim bez povolenia, ide o strategické miesto a nerád by som nestihol spiatočný vlak do Kyjeva.

Na pokyn vojaka v plnej zbroji a nepriestrelnej veste sa posúvame do priestoru medzi betónovými zátarasmi. Vojaci a policajti so samopalmi mieriacimi na auto sú všade okolo. K autu pristupuje vojak a pýta si bumažky. Vodič dáva svoje doklady a my mu podávame cestovné pasy. Vojak spozornie a už ich listujú aj dvaja jeho kolegovia. Nasledujú otázky odkiaľ, kam a prečo. Sme úspešní turisti a presvedčili sme ich o našich dobrých úmysloch. Svoju úlohu zohráva aj pas krajiny EÚ. Púšťajú nás ďalej – vlastne bližšie k vojnovej zóne.

Pokračujeme po „dialnici“ medzi Konstantinovkou a Donetskom. Obdobne prechádzame cez ďalší blok post. Zase kontrola a zase otázky. Do Andrejivky je to ešte niekoľko kilometrov a nás zaujíma druhý most, na ktorý ozbrojenci posunuli vlakovú súpravu a most následne vyhodili do povetria. Presne pri moste je ďalší blok post – posledný pred demarkačnou líniou. Blížime sa ku kontrole. Zastavujeme a všetko prebieha obdobne ako pri predošlých kontrolách. Len vojaci sú ešte podozrievavejší a už na pohľad unavenejší. Volajú veliaceho dôstojníka. Jeho hodnosť musí byť výrazne vyššia o čom svedčí správanie sa podriadených voči nemu. „Skontrolovaní?“ – pýta sa vojakov. „Áno, no sú to inostranci.“ – dostáva odpoveď. Veliteľ pristupuje k autu a pýta si naše pasy. Ostrým pohľadom si nás premeriava a osvedčené vysvetlenie že sme zvedaví turisti akosi nezaberá. Listuje naše pasy. V Radovom naráža na ruské víza a mimoriadne odmerane sa pýta, čo robil v Rusku. Rado vysvetľuje, že bol na Transsibírskej magistrále. Veliteľ si svoju hodnosť chce právom zaslúžiť a tak rozmýšľa, ako na nás. Sme potenciálni nepriatelia, to chápem. Ja zase rozmýšlam, čo chce svojimi otázkami odhaliť. „Kedy a kde ste vstúpili na Ukrajinu?“ – pýta sa a my bez váhania odpovedáme, že v nedeľu v Užhorode. Nevie nájsť razítko, tak mu radšej dobrovoľne pomáham. To vízum v Radovom pase mu stále vŕta v hlave. Už chápem, o čo mu ide. Chce zistiť, či nie sme špióni, ktorí prišli z okupovanej zóny na čierno a nechceme sa vrátiť taxíkom späť. Malé vysvetlenie v najlepšej ruštine na akú som si z čias stredoškolského štúdia spomenul ho ako tak upokojuje. Dokonca si spolu s Marekom dovolíme položiť aj otázku, či si môžeme odfotografovať most vyhodený do vzduchu, od ktorého sme sotva desať metrov. V tom je ale nekompromisný a trvá na tom, že to je ich strategický bod a nepovoľuje nám to. Ešte chce vidieť, čo mám vo foťáku nafotené. Tu som zase šikovnejší ja. Vidí to, čo chcem aby videl a spokojní sme obaja. Vracia nám doklady a dáva pokyn na uvoľnenie cesty vojakom so samopalmi v rukách a my sa môžeme otočiť a vrátiť späť. Nezabúda dodať, že tam už naozaj ide o život a že bez povolenia nás nepustia. My sme s tým samozrejme počítali, no nevyskúšať to by bol hriech. Tak sa otáčame a okolo malej búdky pozostávajúcej z nadstavby nejakého vojenského vozidla slúžiacej ako ubikácia pre non stop blok post strážiacich vojakov sa vraciame smerom na Konstantinovku.

Po ceste smerom k mestu hodnotím, že z mojej strany bolo vhodné brať so sebou novší pas s menej razítkami, pretože študovaním desať ročných víz do USA, víz do Ruska, Číny a razítok z viac ako polovice sveta, by veliteľ strávil asi hodiny. Možno by sme tam stáli ešte teraz… 😉

Na spiatočnej ceste do Konstantinovky znovu prechádzame dvomi blok postami, no znovu bez problémov. Už nás poznajú. Míňame rieku a kopec, na ktorom sú jasne vybudované strielne a zakopané betérie, ktoré slúžia ako nárazníková ochrana smerom na západ od okupovanej časti Ukrajiny. Fotografujeme sa pri monumente s nápisom Sláva Ukrajine a stíhame všetko presne tak, ako sme si naplánovali. Nuž čo, skúsenosti sú skúsenosti a keď sa nič nepo*erie a nemáme so sebou Erika, ktorý by nejakému veliteľovi omočil kanceláriu, tak fungujeme podľa plánu. (Poznámka: na expedícii v Podnestersku, jej člen Erik v podnapitom stave omočil budovu colnice pri vstupe do tejto socilaistickej separatistickej republiky, za čo celej skupine hrozilo väzenie)

Popoludní ideme na tržnicu a zháňame nejaké suveníry. Nachádzame magnetky. Pri pohľade na ne, by som fotografovi dolámal ruky a jeho fotoaparát by som daroval na charitu. Nič lepšie však k dostaniu nie je a tak kupujem aj tú strašnosť, ktorú aj tak mali iba v jedinom obchodíku v meste.

Ideme sa naobedovať. Pri hľadaní nejakej reštaurácie narážame na samoobslužnú výžerku s internetom, kde dostávame hlavné jedlo podľa výberu s polievkou, prilohou a pivom za 1,5 Eura. Ani včera to nebolo drahé, no v najbližšej reštaurácii nám asi už doplatia…

Fotografujeme fasády činšiakov s motívmi socializmu v stave, v akom socializmus skončil. Hrozné… Ešte sa flákame po rozľahlom trhovisku a končime v reštaurácii, kde nás o deň skôr obsluhovala fešanda o hlavu vyššia od môjho 8 ročného syna. Žiaľ nepracuje a tak trpíme namyslenú kolegyňu, ktorá nám dáva pocítiť, že sme sa včera neusmievali na ňu. Ale ďalšie jedlo a nápoje sú chutné a na naše pomery znovu neskutočne lacné.

Necelé dve hodiny pred odchodom vlaku ideme čakať na maršrutku. Na stanicu akosi takmer hodinu nič nechce ísť, tak si berieme taxik, vystupujeme pri hoteli a po vyzdvihnutí si odloženej batožiny odchádzame na železničnú stanicu. Ja s dvomi ruksakmi navyše. No nekúp to za takú cenu…

Nastupujeme do nášho obľúbeného „plackartneho“ po našom zvaného „dobytčák“, objednávame si večerný čajík od dežurnej, ustielame si na nepohodlnú pričňu a necháme sa viesť bližšie k západnému svetu, smerom na Kyjev. V hlavnom meste Ukrajiny budeme ráno. Ale o tom zase nabudúce…

Celý seriál z expedície nájdete tu:

http://archiv.naexpediciu.sk/expedicia-donbas-2016-ukrajina/index.html