SPOMIENKY ŠTUDENTKY NA SVIEČKOVÚ
“Na jar 25. marca 1988 sa konala na Hviezdoslavovom námestí Sviečková manifestácia, ktorú organizovali veriaci. Samozrejme, nemohli sme chýbať! Stretli sme sa asi desiati študenti žurnalistiky z nášho krúžku na Šafku (Šafárikovo námestie). Električka číslo 10, ktorá nás priviezla na Námestie Ľudovíta Štúra, bola posledná, ktorú policajti pustili. Potom už zastavili premávku.
Všade naokolo boli zaparkované autá Verejnej bezpečnosti (VB). Zreteľne sme si uvedomovali, že sme v uzatvorenom kruhu, a tak sme sa rozhodli rozdeliť. Pršalo, ľudia mali nad hlavami dáždniky a v rukách zapálené sviečky. Jazdili medzi nimi polievacie vozy, ktoré ich
striekali vodou. Rozrážali ich autá Verejnej bezpečnosti. Predierala som sa davom, a cítila úzkosť, … ale aj silu, ktorá vychádzala z modlitieb a katolíckych piesní.
A potom som zbadala na rohu ulice, kúsok od Mliečáku (Mliečny bar), vodné delo. Rýchlo som sa otočila späť. Nastal krik a tlačenica. Keď som sa obzrela, videla som na zemi ležať omráčených ľudí, ktorých práve zmietol prúd z vodného dela. Vzápätí nabehli zelení uniformovaní policajti s obuškami v rukách a mlátili práve tých, ktorí otrasení, bezbranne ležali na zemi…
– Poooď, utekajme,
Snehulienka! – ktosi ma chytil za ruku. V precitnutí som spoznala svojho suseda. Hrávali sme spolu divadlo (najmä pre deti). Na toto “predstavenie” však písali scenár na ministerstve vnútra a bolo pre dospelých v znamení demonštrácie moci.
Rozbehli sme sa smerom na Panskú. Čumil bol vtedy ešte, Boh vie kde, ale keby to bol videl, aj on by bol od strachu zaliezol pod poklop. Cez Laurinskú sme už neprešli. Cestu nám odrezali ťažkoodenci s plexisklami a obuškami v rukách.
– Tadiaľto! -, počuli sme kohosi kričať z najbližšej uličky.
Zastavili sme sa až na rohu domu na Dobrovičovej, pri Malom Kryme. Dychčali sme… Nie a nie polapiť dych!
– Nikdy na to nezabudni! Nikdy! Sľubuješ!? Nikdy nezabudni, čo si videla! – zúfalo kričal kamarát Martin.
– Sľubujem… -, prikývla som.
A nikdy som nezabudla.
Na to, ako štát zneužíl/(-val) svoju moc,
nikdy som nezabudla na to, ako použil hrubú silu voči spievajúcim-modliacim sa bezbranným ľuďom,
nikdy nezabudnem na to, ako chutil totalitný režim – nesloboda…
Plakali sme obaja. A potom sme sa objali, akoby sme zostali sami na celom svete. Ani neviem, ako dlho to trvalo. Alebo sa pre nás na chvíľu zastavil čas (?)…
Vošli sme do kaviarne a objednali sme si horúci čaj s rumom. Trasúcimi sa rukami sme sŕkali dúšky. Prišiel starý známy čašník Jožko, a ako správny “pán hlavný”, bol už o všetkom informovaný:
– Študenti, šak neebudte bábofky! – ľutoval nás, a rovno z fľaše nám prilial do šálok tvrdé.
– Ku…vy komunistické,
žebrácke! – šomral.
– Šak už im to takto dlho nevydrží! – a k nám doznievali jeho nadávky spoza baru. V 48. roku znárodnili jeho rodičom krčmu.
Prichádzali ďalší známi z námestia a rozprávali svoje príbehy…
Zadržaných bolo 141 osôb, približne 14 zranených.
Režim účtoval.”
Z knihy:
Študentský prológ
k Nežnej revolúcii
16. november 1989
Sviečková manifestácia, Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. S odstupom času je považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola aj najvýznamnejšou aktivitou tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.
(Wikipédia)
Zdroj: FB