V tieto jarné dni som mala veľkú chuť zájsť si do čitárne Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave na nejakú zaujímavú besedu. Konalo sa ich tam veľa, no napokon mi to vyšlo až v stredu 11. mája 2022. Hosťom bol dramatik, básnik, prozaik, režisér, scenárista a herec Viliam Klimáček, ktorý prišiel do Trnavy predstaviť svoju najnovšiu knihu Beat (Kniha útekov). Besedu moderoval literárny publicista, moderátor a organizátor literárnych podujatí Jozef Dado Nagy. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu. Mediálnym partnerom bolo Trnavské rádio.
Panovalo veľmi pekné počasie, a tak sme si s mamou rady urobili výlet do rozkvitnutej Trnavy.
Viliam Klimáček sa narodil 14. septembra 1958 v Trenčíne. Vyštudoval náročný odbor – medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia spočiatku vykonával povolanie chirurga a anestéziológa, ale po deviatich rokoch u neho definitívne zvíťazila láska k divadlu a začal sa mu venovať profesionálne. Spolu s Ivanom Mizerom, Milanom Paštékom a Zuzanou Benešovou založil divadlo GUnaGU, ktoré od roku 1985 fungovalo ako amatérske a o desať rokov sa profesionalizovalo. Viliam Klimáček je dodnes jeho umeleckým šéfom, dramaturgom, scenáristom, režisérom a hercom. Spolupracuje však i s ďalšími divadlami na Slovensku a v Čechách a venuje sa písaniu pre rozhlas a televíziu.
Beseda sa v príjemnom komornom prostredí čitárne začala krátko po 17.00 hod. Dado Nagy predstavil vzácneho literárneho hosťa, ktorý priniesol aj niektoré zo svojich novších kníh ako dar Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. Jednou z nich bola kniha 3x Viliam Klimáček. Vydal ju Koloman Kertész Bagala v roku 2021. Obsahuje tri autorove staršie humoristické romány: Panic v podzemí, Váňa Krutov a Naďa má čas. Kniha vyšla v limitovanej edícii, k čomu Viliam Klimáček podotkol, že ho veľmi nepotešilo, keď sa dozvedel, že aj oblátky Tatranky vychádzajú v limitovanej edícii… Moderátor priznal, že tieto romány miloval v 90. rokoch a že z nich dokonca čítaval na žúroch. Viliam Klimáček dodal, že dnešná doba je až nechutne korektná, a preto sa tie knihy aj bál znova vydať.
Dado Nagy neskôr prešiel na inú tému: divadlo GUnaGU hráva autorské hry Viliama Klimáčka. Ten sa už v nich ako herec často neobjavuje, no zato spolupracuje ako autor aj s inými divadlami. Viliam Klimáček zareagoval, že napríklad na objednávku Divadla Aréna vznikla jeho divadelná hra Dr. Gustáv Husák: väzeň prezidentov, prezident väzňov. Úprimne priznal, že z vlastnej vôle by sa asi do takejto témy nepustil. Slovenský dramatik sa skrátka nezobudí s veľmi dobrým pocitom, keď sa musí ísť ponoriť do Husákovho životopisu. Aj keď, na druhej strane, človek sa aj zabaví, keď študuje napríklad zlé prejavy tohto politika. Viliam Klimáček je toho názoru, že Husák je tragická postava dejín a jeho príbeh je priam antickou tragédiou. Vlastne bol dobrým rečníkom i politikom. Zúčastnil sa SNP, neskôr prežil mučenie ako politický väzeň a napokon sa stal tvárou normalizácie.
Čo sa týka ďalšej knihy Viliama Klimáčka s názvom 9 hier o slobode (obsahuje jeho divadelné hry s politickou tematikou, okrem iných aj hru Dr. Gustáv Husák), jej autor nemal ani tušenia, že toto dielo vyjde v čase, keď na Ukrajine bude prebiehať vojenský konflikt. Tiež prezradil, že miluje tvorbu Suchého a Šlitra i Voskovca a Wericha a vyjadril ľútosť nad tým, že dnešným mladým ľuďom už diela týchto umelcov veľa nehovoria.
Dado Nagy a Viliam Klimáček si zaspomínali na bratislavskú vináreň U tetušky, kde vznikla myšlienka na založenie divadla GUnaGU, v ktorom hrávali či hrávajú takí známi herci ako Petra Polnišová, Peter Sklár, Viktor Horján, Roman Pomajbo, Zuzana Šebová a iní. Viliam Klimáček si najviac váži spoluprácu s Emíliou Vášáryovou.
Moderátor podľa vlastných slov spoznal Viliama Klimáčka najprv ako herca – vo filme, v role lekára. Viliam Klimáček si na filmovací týždeň spomína tak, že dosť trpel, neveľmi ho to bavilo. Dadovi Nagyovi sa však jeho filmová postava páčila, hlavne pre cynický humor. Úplne iný vzťah má Viliam Klimáček k divadlu, ktoré nazýva „svojím dieťaťom“.
Dado Nagy spomenul aj divadlo Stoka – ďalšie bratislavské alternatívne divadlo. Raz mal totiž šťastie vidieť Viliama Klimáčka ošetrovať čašníka – účinkujúceho v divadle Stoka -, ktorý si rozbil hlavu.
Prácu pre divadlo vníma Viliam Klimáček ako radosť: môže si napísať a zrežírovať čokoľvek. Snaží sa však aj o to, aby sa hry divákom páčili. Tvrdí, že už netvorí až také „divočiny“ ako kedysi. Filmoví tvorcovia mávajú v dnešnej dobe dilemu, či tvoriť filmy pre festivaly alebo pre divákov. Ak sa film či divadelná hra zapáči kritikom i divákom, je to veľké zadosťučinenie.
Dada Nagya okrem iného v divadle GUnaGU zaujalo použitie témy slovenského folklóru v surrealistických súvislostiach. Napríklad v divadelnej hre Angeleo hral Viliam Klimáček postavu Karla Plicku a jeho pubertálna dcéra sa vraj na otca v kostýme pozerala s neveľkým pochopením. Moderátor bol preto zvedavý, či deti Viliama Klimáčka chodievali do divadla na jeho hry. Literárny hosť prikývol. V hre Barbarella, vychádzajúcej z komiksov, napríklad hral Batmana na dôchodku a deťom sa veľmi páčila. V GUnaGU vraj túto hru urobili za päť dní – potrebovali ju k výročiu divadla.
Prišla reč aj na nové hry, ktoré sa u nich hrajú. Jednou z nich je komédia Riaditeľky zemegule o troch upratovačkách na ministerstve zahraničných vecí, ktoré poznajú zaručený recept na upratanie dnešného chaotického sveta. V ich úlohách sa predstavujú Božidara Turzonovová, Darina Abrahámová a Monika Horváthová. Čierna komédia Dištanc (Posledný film z Hollywoodu) pripomína Boccacciov Dekameron. Niekoľko ľudí sa ukrýva pred pouličným násilím v starej pivnici. Nudu zaháňajú tým, že si rozprávajú o filmoch, ktoré videli. Fiktívne filmy (detský noir-muzikál, katastrofická „bondovka“ či dystopické sci-fi) pomáhajú divákom hry nachádzať niečo vtipné aj vo veľmi smutných veciach.
Dado Nagy, inšpirovaný Divadelným románom ruského spisovateľa a dramatika M. A. Bulgakova, zaviedol reč na zákulisie divadla. Viliam Klimáček poznamenal, že veľké divadlo znamená veľa zamestnancov (Slovenské národné divadlo malo vraj svojho času až osemsto zamestnancov). Znova vyjadril obdiv k Emílii Vášáryovej, podľa neho najlepšej a najskromnejšej herečke, ktorá si pochvaľovala aj hranie na malom javisku divadla GUnaGU. Čo sa týka ďalších spolupracovníkov, hrali v ňom herci z oblasti show businessu, ale aj amatéri.
Moderátorovi pri prekonávaní trémy údajne pomohol prístup Viliama Klimáčka, ktorý o sebe vyhlasuje, že sa môže nachádzať len v dvoch stavoch: zapnutý alebo vypnutý. Dada Nagya tiež oslovil výrok Josefa Škvoreckého. Ten kedysi povedal, že ako spisovateľ sa postupne preklamal k pravde. Viliam Klimáček prikývol: so Škvoreckým, ktorého obdivoval, sa už, žiaľ, nestretol. Na tom výroku určite niečo bude.
Moderátor skonštatoval, že Viliam Klimáček sa postupne dostal cez romány k veľkej autobiografickej výpovedi. Platí to hlavne pre jeho najnovší román Beat (Kniha útekov), ale napríklad aj pre román Vodka a chróm. Horúce leto 68, ktoré bolo najprv divadelnou hrou, napísanou pre Torontské slovenské divadlo, a neskôr vznikol aj román s rovnakým názvom, je tiež napísané podľa skutočných príbehov. Dada Nagya zaujímala cesta Viliama Klimáčka od hravej fikcie k autobiografickej výpovedi. Viliam Klimáček si zaspomínal, ako sa kedysi v Toronte stretol s evanjelickým farárom Dušanom Tóthom. Ten ho požiadal, aby napísal hru o emigrantoch, ktorí odišli z Československa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Hra naozaj vznikla. V románe Beat (Kniha útekov) je autobiografickosti ešte oveľa viac. Rozpráva príbeh brata Viliama Klimáčka, ktorý bol rock´n´rollovým gitaristom. V 80. rokoch emigroval do západného Nemecka. Tam nezvládol život a napokon spáchal samovraždu. V románe nachádzame aj surrealistické prvky, pretože aj úteky zo socialistického Československa boli často bizarné (napr. s použitím balóna, ponorky či rogala). Okrem osobných príbehov z vlastnej rodiny boli spisovateľovi inšpiráciou aj básnici z tzv. Beat Generation.
Dado Nagy poukázal na to, že ďalšou rovinou sú súčasné udalosti: úteky Ukrajincov pred vojnou. A neutekajú len Ukrajinci. On sám má veľmi rád tvorbu ruskej spisovateľky a scenáristky Ľudmily Ulickej. Dozvedel sa o nej, že momentálne žije v Berlíne, pretože na súčasné udalosti zareagovala tak, že ušla z Ruska. Je to podobné ako v roku 1922, keď tiež väčšina inteligencie z Ruska emigrovala. Nuž, v Nemecku je relatívny blahobyt, ale domov je domov. Viliam Klimáček prisvedčil. Spomenul výrok z jedného filmu: „Sloboda? Tu? Načo!“ Doložil, že slobodu je dobré mať doma. Emigrácia však patrí k histórii Slovákov. Tá „chlebová“ sa tu rozmohla už koncom 19. storočia. Paradoxne, Slováci sa často nevedeli navzájom dohodnúť ani v emigrácii – píše o tom napríklad už spomínaný Josef Škvorecký. Moderátor položil Viliamovi Klimáčkovi otázku, či v jeho prípade bol „emigráciou“ únik do filmu a literatúry, teda umelecko-intelektuálny útek. Viliam Klimáček odvetil, že áno – nemal potrebu odísť do zahraničia. V súčasnosti ho zaujali prieskumy, podľa ktorých by bolo v prípade vojny na našom území ochotných bojovať so zbraňou v ruke asi 13 % Slovákov. Mnohí starší ľudia by nebojovali, ale zostali by na Slovensku. Mladí ľudia by vraj väčšinou krajinu opustili, pretože nie sú na ňu naviazaní. Súčasná situácia je nepríjemná, ale dobré je, že sme si uvedomili, že pohodlie je preč.
Viliam Klimáček prezradil tiež niečo o svojom novom románe, ktorý písal počas lockdownu. Znova je v ňom prítomný nadhľad, nadsádzka, fantázia a humor, čo je však dobre (ani nemecký básnik Christian Morgenstern sa nepreslávil svojou ťažkou filozofickou poéziou, ale vtipnými básničkami, napísanými pre radosť). Román s názvom Márnosť je okrem iného o ťažbe vzácnej rudy nihilium. Jedná sa o dielo, ktoré vzniklo nezáväzne a autor sa pri jeho tvorení bavil. Dado Nagy sa spýtal, či Viliam Klimáček svoje diela po vytvorení ešte raz upravuje, prípadne či ich dáva niekomu čítať. Spisovateľ odpovedal, že nie. Stačí mu, že ho často naštvú jazykoví redaktori, ktorí bazírujú na malichernostiach.
Moderátor bol tiež zvedavý, či Viliam Klimáček zažil nejakú silnú spätnú väzbu na svoju tvorbu. Podľa slov Viliama Klimáčka to v divadle dopadne niekedy úžasne, inokedy menej úžasne. Kritiky a reflexie sa človek v dnešnej dobe dočká väčšinou len na internete. Potešili ho však reakcie na román Beat (Kniha útekov): stalo sa mu, že ho zastavili čitatelia na ulici a pochválili ho.
Moderátor porozprával, ako sa stretol s Petrom Uličným, novinárom, spisovateľom a pedagógom, ktorý má v Bratislave známy antikvariát. Peter Uličný pri tej príležitosti spomenul, že neďaleko jeho antikvariátu býva ilustrátor, maliar a grafik Peter Kľúčik. Ten vytvoril krásne ilustrácie ku knihe J. R. R. Tolkiena Hobit, no napokon tú knihu nijaké vydavateľstvo nevydalo. Preto ich predstavil aspoň na výstave. Dada Nagya zaujímalo, či má aj Viliam Klimáček odloženú nejakú takú svoju nevydanú vzácnosť. Spisovateľ pokrútil hlavou, že nie: všetko, čo v jeho tvorbe stálo za to, sa snažil zverejniť.
Prišiel čas na otázky publika. Zaznela napríklad otázka, či je tvorba hier divadla GUnaGu tak trochu aj kolektívna záležitosť (keď je Viliam Klimáček autorom aj režisérom). On prikývol, že áno. Aj herci majú k výslednej podobe hier čo povedať. Dokonca GUnaGU robí niečo také ako autorské divadlo (bez scenára pomocou improvizácie), podobne ako trnavské ochotnícke divadlo DISK pod vedením režiséra a dramatika Blaha Uhlára. Životné príbehy hercov sa niekedy premietnu aj do divadelných hier. Viliam Klimáček preto upozorňuje: „Pozor na dramatikov!“ (Aj hra Nora nórskeho spisovateľa a dramatika Henrika Ibsena vraj vznikla na základe toho, že autorovi nejaká žena rozpovedala svoj príbeh.)
Ďalšia otázka smerovala k neľahkému povolaniu lekára a k tomu, či Viliama Klimáčka naozaj viac bavilo hranie a písanie. On zdôraznil, že mal veľmi rád amatérske hranie v Divadle u Rolanda, ktoré malo jedinečný genius loci. Viliam Klimáček pracoval na kardiochirurgii v Bratislave, čo bola veľmi ťažká práca, hoci v tom čase sa tam ešte netransplantovalo. Bola tam veľká úmrtnosť pacientov, lekári sa chodili učiť do zahraničia. Dnes je tá kardiochirurgia, z ktorej kedysi „zdrhol“, naozaj na dobrej úrovni.
K otázke týkajúcej sa jeho poetickej tvorby Viliam Klimáček povedal, že sa asi zabudol vyjadrovať stručne, preto poéziu už nepíše. Veľmi si ho však získala beatnická poézia, hlavne v prekladoch Vojtecha Mihálika, ktoré sú naozaj silné. Nemal problém ich dočítať, na rozdiel od mnohých iných kníh. Dado Nagy sa ho opýtal, či momentálne číta nejakú poéziu. Dozvedeli sme sa, že je to skôr próza: Doktor Garin od Vladimíra Sorokina a Život a osud od Vasilija Grossmana. Viliam Klimáček nedá dopustiť hlavne na ruskú literatúru, starú i novú. Číta však prevažne literatúru faktu, teraz číta knihu o Magnitogorsku – o budovaní veľkej továrne uprostred stepi – a knihu Mezi pakárnou a službou vlasti, ktorá je o povinnej prezenčnej vojenskej službe. Obsahuje mnohé fakty, hlavne z orálnej histórie, napríklad o šikane.
Dnešnú dobu Viliam Klimáček okomentoval slovami, že všetci budú o nej písať, ale už to nikto nebude chcieť čítať. Ľudia budú možno unikať do fantázie – aj predobrazom temnej ríše Mordor z trilógie Pán prsteňov nebol nacizmus, ako si mnohí ľudia myslia, ale zlo nad všetkými zlami. Po týchto slovách Dadovi Nagyovi zazvonil mobil. Podľa Viliama Klimáčka to bol signál z nebies, že by sa beseda mala skončiť. Tak sa aj stalo za veľkého potlesku.
Na pútavej besede sme sa cítili príjemne a rovnako sme si užili aj rozhovory s priateľmi a známymi po nej. Čo sa týka „útekov“ do čítania a písania, tie poznám veľmi dobre. Aj vďaka nim som zrejme prežila až do dnešnej doby a môžem „utekať“ na podujatia do Trnavy. Našťastie, slobodu zatiaľ doma máme.
Ružena Šípková
Foto: autorka
