Z histórie bitky pri Zborove

Ondrej Urban / Písal sa 2. júl 1917 (19. jún podľa Juliánskeho kalendára, používaného v Rusku), ranné slnko už ožiarilo celú krajinu. Na oboch stranách bojovej línie západne od západoukrajinského mestečka Zborov sa zo vzdialenosti asi 300 metrov navzájom pozorovali českí a slovenskí vojaci.

Na rakúsko-uhorskej strane príslušníci 35. pešieho pluku z Plzne (veliteľ plukovník Josef Köppl) a 75. pešieho pluku z Jindřichovho Hradca (veliteľ plukovník Otto Husserl) v zostave 37. brigády (generálmajor Rudolf Lunzer von Lindhausen) 19. pešej divízie (poľný podmaršál Eduard Böltz) IX. zboru (poľný podmaršál Ernst Kletter von Gromnik) 2. armády pod velením generálplukovníka Eduarda von Böhm-Ermoli.

Na ruskej strane českí a slovenskí dobrovoľníci z Československej streleckej brigády začlenenej do 49. armádnemu zboru (82. pešia, 4. a 6. fínska strelecká divízia, veliteľ generálporučík Vladimír Ivanovič Selivačov) XI. armády (veliteľ generál Ivan Georgievič Erdeli) Juhozápadného frontu Alexeja Jevgeneviča Gutora. Blížila sa deviata hodina, keď pokoj náhle prerušila delostrelecká príprava a pohyb v zákopoch ustal. O 09:07 hod. začal útok pravého krídla Československej streleckej brigády pod velením ruského plukovníka Vjačeslava Platonoviča Trojanova.

Brigáda mala zhruba 3500 mužov a tvorili ju 3 pešie pluky, ktorým velili takisto ruskí dôstojníci: prvému kapitán Konstantin Nikitič Ivšin, druhému podplukovník Dmitrij Nikolajevič Zembalevskij a tretiemu plukovník Nikolaj Petrovič Mamontov. Československým dôstojníkom bolo zverené velenie iba po stupeň prápor. Práporom 1. pešieho pluku velili poručík Stanislav Čeček, poručík Otakar Husák a poručík Zdeněk Fierlinger, v 2. pešom pluku štábny kapitán Radola Gajda, poručík Josef Pilař, štábny kapitán Mstislav Vsevolodovič Djakonov a v 3. pešom pluku, ktorý mal iba dva prápory, to boli podporučík Robert Vobrátílek a poručík Konstantin Dembský. Bitky sa okrem iných zúčastnil aj budúci armádny generál a predseda vlády ČSR Ján Syrový ako veliteľ roty alebo armádny generál a prezident ČSSR Ludvík Svoboda ako príslušník 3. pešieho pluku. Útok bol súčasťou tzv. Kerenského ofenzívy ruskej armády. Aj keď brigáda nemala potrebné vybavenie ani ťažké zbrane (ešte pred bitkou vyhlásil veliteľ brigády Trojanov:„ Áno, budete mať aj guľomety aj bomby, budete mať všetky ťažké zbrane – až si ich ukoristíte.“) a ruské velenie to ani neplánovalo, nečakane sa jej podarilo prelomiť silno opevnený front rakúsko-uhorských a nemeckých vojsk v úseku širokom 12 a pol kilometra. Po šesťhodinovom boji prenikla až za ich tretie obranné postavenie v hĺbke až štyroch kilometrov. V boji brigáda zajala vyše 4000 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, ukoristila 20 kanónov, veľké množstvo pušiek, guľometov a ďalšieho vojenského materiálu. V krvavej seči padlo 173 legionárov priamo v boji, medzi nimi aj päť veliteľov rôt. 29 mužov zomrelo v nasledujúcich dňoch na následky zranení a 32 ich zostalo nezvestných. Počet ranených sa odhaduje v rozmedzí 880 až 1041 mužov. Na rakúskej strane padlo 140 vojakov českého pôvodu.

Ruský minister vojny Kerenskij pri uznaní kolektívneho hrdinstva hneď po bitke sľúbil čo najrýchlejšie formovanie československého vojska v neobmedzenej veľkosti, pričom ešte 1. júna 1917 počas návštevy v Kyjeve vo verejnom obhajoval nutnosť zastaviť vytváranie československých vojsk. Veliteľa brigády hneď na bojisku povýšil na generála. Víťazstvo pri Zborove malo ďalekosiahly politický význam. Okolnosť, že pri Zborove vystúpila taká veľká bojová jednotka dobrovoľníkov, bola dôkazom, že český a slovenský národ naozaj slobodu chce a je slobody hoden. Správy o bitke pri Zborove sa šírili medzi zajatými Čechmi a Slovákmi, ktorí sa húfne hlásili do radov československého vojska a do konca roka 1917 sa brigáda rozšírila na celý armádny zbor, ktorý mal 40 000 mužov. Čoskoro prenikli aj do Čiech a na Slovensko a znamenali významné posilnenie myšlienok národnej revolúcie. Víťazná bitka sa stala súčasťou myšlienky samostatného štátu a stála pri zrode bojovej tradície československej armády. 2. júl sa ešte v roku 1945 v Československu oslavoval ako Deň armády.