Na začiatku bol inzerát s ponukou na predaj 18 sérii suvenírových zápaliek s ukrajinskými zápalkovými škatuľkami. Pre tých, čo by nevedeli, čo sú suvenírové série, stačí pozrieť na niektorý obrázok. Je to vždy séria niekoľkých zápalkových škatuliek na jednu tému vložených vo väčšej škatuli. Dali sa kúpiť kedysi dávno za 50, 60 a neskôr aj za 90 kopejok v Sovietskom zväze. Obsahovali buď 18 (3×6) alebo až 28 (4×7) zápalkových škatuliek. Bohužiaľ zohnať ich dnes je takmer nemožné. Ani skúsenejší kolegovia zberatelia nevedia poradiť, kam sa pri prípadnej návšteve Ruska obrátiť, kde sa spýtať. Takže nám zostáva jedine internet a rôzne burzy. A tak tomu bolo aj teraz. S malou výnimkou…
Odpovedal som teda na inzerát, s tým, že vezmem všetky ponúkané série. V tomto prípade každá z nich obsahovala 16 (4×4) zápalkových škatuliek. Ozval sa mi mladý muž, ktorému som následne zavolal. Vykľul sa z neho Ukrajinec, ktorý už niekoľko rokov žije a pracuje na severnej Morave. Posielať poštou takýto zberateľský materiál je dosť drahé a myslím, že aj nebezpečné. Natoľko zase pošte neverím. A to napriek tomu, že v zápalkových škatuľkách nie sú zápalky. Našťastie som vtedy mal cestu na východ Slovenska, tak som to zobral cez Žilinu. Predajca bol tiež ochotný, čo vyústilo do stretnutia neďaleko slovensko-českých hraníc. A tam ma čakalo prekvapenie.
Namiesto ponúkaných 18 sérii som dostal 21. Ale to ešte nebolo všetko. S mladým mužom prišiel aj jeho starý otec. Ten bohužiaľ nebol v Česku pracovne. Ušiel tam pred vojnou a bol to zberateľ, filumenista z mesta Mikolajiv. Ako sa mu do ČR podarilo dostať časť svojej zbierky som sa ho bohužiaľ neopýtal. Zaujímavejší bol totiž dôvod predaja zápaliek, ktorý som našiel napísaný aj na papieri priloženom k škatuliam so zápalkami. Výťažok chcel venovať na podporu Ukrajiny vo vojne proti Rusku. V podstate mi to bolo jedno, na čo peniaze použije, ale ten dôvod bol veľmi smutný. Bol by som radšej, keby sa takéto veci nemuseli diať. Zápalkové škatuľky sú prekrásne, ale v tomto prípade by som bol radšej, keby naďalej patrili ich pôvodnému majiteľovi. A keby zberatelia nemuseli opustiť, či predávať svoje zbierky, pretože je vojna. Niektoré zbierky sú totiž celoživotnými dielami ich autorov a majú neoceniteľnú hodnotu. Minimálne pre nich samotných.
Prajem pánovi z Mikolajiva, aby sa ešte mohol niekedy k svojej zbierke vrátiť a užiť si ju. V pokojnom dôchodku. A nielen jemu. Ale všetkým zberateľom na oboch stranách akejkoľvek frontovej hranice.