V stredu 6. októbra 2021 smerovali kroky mnohých milovníkov poézie do Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Prekvitali tam totiž poetické trvalky a diali sa divy, pretože v čitárni sa konalo stretnutie s poetkami Zlatou Matlákovou a Ľubomírou Mihálikovou, ktoré tu tiež uviedli do života svoje básnické zbierky: Trvalky (2020) a Diva Oliva (2019). Moderovania podujatia sa ujali Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma a hudbu a spev mal na starosti gitarista, spevák a autor pesničiek Kliment Ondrejka. V čitárni panovala pohodová a srdečná atmosféra.
Podujatie sa začalo o 17.00 hod. pesničkou Akvarel. Ako povedal Kliment Ondrejka, táto pesnička sa hodí do obdobia, keď sa zjesenieva. Aj v jednoduchom prevedení, len so spevom a hrou na akustickej gitare, bola pôsobivá.
Pavol Tomašovič potom skonštatoval, že sme začali autenticky, pretože jeseň už klope na okná. Dodal, že mnohí z nás jeseň nemajú radi, napríklad pre chladné a hmlisté počasie. Zlata Matláková a Ľubomíra Miháliková nás však presvedčia, že jeseň je aj čas zberu úrody a farebnosti. Navyše, obe literárne hostky i hudobného hosťa možno označiť za trvalky v kultúrnej oblasti.
Štefan Kuzma podčiarkol, že narodiť sa v Modre v znamení Vodnára (ako sa píše v medailóniku Ľubomíry Mihálikovej v jej najnovšej knižke) je odvaha. Opýtal sa jej, či sa narodila do vinohradníckej rodiny. Ona odpovedala, že jej rodina je do Modry, ako sa hovorí, „dondzítá“. Jej rodičia sa tam „zakorenili“. V roku 1935 bol v modranskom kostole inštalovaný krásny organ. Jej otca, ktorý miloval hudbu, tam pozvali ako kantora. Ľubomíra Miháliková si však spomína, ako jej, ako škôlkarke, deti pripomínali, že v Modre nemá ani babku, ani dedka, ani dom, a dokonca ani žiadnych príbuzných pochovaných na miestnom cintoríne. Pavol Tomašovič si všimol, že poetka napriek tomu všetkému označuje Modru ako milovanú. Ľubomíra Miháliková vysvetlila, že podľa nej negatíva umocňujú aj pozitívne stránky života a pôsobia ako obohatenie.
Pavol Tomašovič prešiel k druhej hostke konštatovaním, že aj Zlatka má pozitívny vzťah k Modre. Ona začala svoje rozprávanie tým, že jesenný čas, ktorý práve panuje, jej pripomína pesničku Mariána „Makara“ Mrvu s jej textom, nazvanú Jeseň. Zlata Matláková žila ako dieťa v Budmericiach v mlyne pri potoku Gidra. Snový a snivý svet jej vytvárala hudba. Preto veľmi chcela ísť na hudobnú školu do Modry. Napokon šla na prijímačky v sprievode ochotnej susedky. Vďaka dobrej intonácii bola Zlatka prijatá. Jej učiteľom bol hudobný skladateľ Dr. Ján Pelikán. Na tejto hudobnej škole učil hru na lesnom rohu spisovateľ Vincent Šikula. Občas zastupoval na hodinách teórie aj v triede, kam chodila Zlatka. Raz mu ukázala báseň, ktorú sama napísala, a on ju skritizoval, že ňou nič nové nepovedala. Do pamätníka jej napísal, aby sa naučila hľadať krásu tam, kde ju na pohľad nevidno. To si vzala k srdcu.
Štefan Kuzma sa obrátil k Ľubke Mihálikovej. Ako pripomenul, v roku 2017 sa spolu v knižničnej záhrade rozprávali o oskoruši (pri prezentácii jej básnickej zbierky Kvitnúca oskoruša). Dnes je to Diva Oliva. Moderátor sa opýtal, či tým autorka myslí strom, alebo vari opernú divu. Ľubomíra Miháliková má rada krátke názvy. Spomenula napríklad Máriu Bátorovú a jej básnickú zbierku s názvom Už. Názov svojej knihy básní by Ľubka rozšifrovala ako: „Div divúci, oliva!“
Pavol Tomašovič prikývol, že Ľubka chce skrátka upozorniť na tie divy, ktoré nás obklopujú. Zlatky sa spýtal, ktoré trvalky má ona na mysli. Ona priznala, že prvý, kto vedel, že jej vyšla nová zbierka básní, bol podnikateľ zo záhradného centra v Špačinciach. Keď si totiž pozeral ponuku kvetín na internete, vygooglil si: Trvalky Matláková.
Pavla Tomašoviča zaujala báseň Ľubomíry Mihálikovej, v ktorej Modru prirovnáva k Parížu. Opýtal sa jej, či je to tak, že kde človek môže snívať, tam sa cíti doma. Ľubka prezradila, že rada chodí do terénu okolo Modry a stále objavuje niečo nové. Zaujala ju napríklad krásna tabuľa na Hornej bráne. Prejsť odtiaľ dolu po kolenách by bola očistná kúra pre dušu… Ľubomíra Miháliková potom precítene prečítala už spomenutú vlastnú báseň Doma o Paríži. Štefan Kuzma zažartoval, že už sa zľakol, že bude musieť zase vycestovať do Paríža. Našťastie, nemusí – stačí mu vybrať sa do Modry. Potom oslovil znova Zlatu Matlákovú. Zaspomínal si, že stále platí to isté, čo na Trnavskej poetike 2016, keď sa tento cyklus podujatí ešte len rozbiehal: aj po novej básnickej zbierke je Zlatka stále Nepoznaná a s Rozopnutou dušou (narážka na názvy niektorých jej predošlých zbierok básní). Štefan Kuzma sa spýtal, či momentálne iba tak žije, alebo iba tak píše. Zlatka odpovedala otázkou, či treba v živote viac milovať a viac trpieť, alebo naopak. Je dobré viac hovoriť o láske, no pri otvorenosti možno čakať zranenie. Niektoré Zlatkine kolegyne – poetky hovoria, že o láske sa v tomto veku už nepíše. Zlata Matláková však vždy píše otvorene a úprimne, s rozopnutou dušou. Ako dôkaz prečítala knihovníčka Alena Beňová jej báseň Zrána.
Nasledovala ďalšia pesnička v podaní Klimenta Ondrejku: Pieseň lásky. Ako poznamenal, aj on je „dondzítý“ Malokarpatčan (žije v Pezinku, no pochádza z Liptova). Dobre vie, že viaceré modranské oskoruše boli v Modre už v časoch Ľudovíta Štúra (oskoruša sa na Slovensku dožíva 300 až 500 rokov). Kliment Ondrejka je aj autorom kníh, ako napríklad Rekordy Zeme, Rekordy Slovenska, Rekordy Európy, Rekordy Bratislavy a Rekordy Tatier. V súčasnosti pracuje na knihe Rekordy Malých Karpát.
Štefana Kuzmu zaujalo oddelenie kapitol básnickej zbierky Trvalky postupne pribúdajúcou básňou. Zaujímalo ho, čím je básnická zbierka Trvalky pre Zlatu Matlákovú. Zlatka si najprv zaspomínala, ako asi pred dvoma rokmi na vianočnom posedení nemala hlas. Štefan Kuzma čítal jej báseň, výsostne ženskú, a veľmi dobre sa do nej vžil. Zbierka básní Trvalky pre ňu symbolizuje pokračovanie, obnovovanie či materstvo. Veľmi jej záleží na tom, aby sa na dôležité súčasti života nezabudlo. Aj na iných autoroch sa jej páči, keď sú otvorení a svoji.
Pavol Tomašovič dodal k básnickej zbierke Trvalky, že v jej textoch dominuje voda vo svojich premenách. Zachytáva pomalé plynutie času a reflexie naň. Ba čo viac, aj u Ľubomíry Mihálikovej možno nájsť vodu ako vyjadrenie poézie. Obrátil sa na ňu s otázkou, či je pre ňu voda symbolom, niečím podstatným. Ľubka je toho názoru, že voda je zázrak. Navyše, jej manžel sa plavil tridsať rokov po mori. Zlata Matláková zareagovala, že Ľubka je jedna z mála ľudí v čitárni knižnice, ktorí videli na oblohe Južný kríž. Ľubomíra Miháliková je presvedčená, že údelom básnika je zamýšľať sa nad napohľad samozrejmými vecami. Potvrdila to vlastnou básňou Krásne nezmysly.
Podľa Pavla Tomašoviča sa pri dotyku s poéziou vyžaduje nevnímať veci mocensky, formálne, ale ako niečo, čo nás presahuje.
Štefan Kuzma pokračoval krátkou otázkou pre Ľubku, či je už knihovníčkou len vo vlastnej knižnici. Ona prikývla, že ju už z práce „vypustili“. I naďalej sa však zaoberá zmysluplnými činnosťami – opatruje mamu a venuje sa aj ostatným blízkym. Preto nasledovala jej báseň Mama.
Štefan Kuzma sa zmienil o tom, že sa nedávno vrátil z Andalúzie – z provincie Malaga, o ktorej je aj báseň Zlaty Matlákovej Deň pred odletom. Zaujímalo ho, či aj ona mala pocit, že more je podobné rovine. Zlatka sa vyznala, že Malaga je jej trvalka, jej sen. Pavol Tomašovič vyslovil myšlienku, že more je dôležité nosiť hlavne v sebe. V citlivom podaní Aleny Beňovej vzápätí zaznela Zlatkina báseň Jesenná rovnodennosť.
Kliment Ondrejka potom zahral a zaspieval pesničku Sklenené guľôčky, ktorá bola peknou poctou rodine a detstvu.
Štefan Kuzma si prečítal na zadnej strane obálky Ľubkinej knižky Diva Oliva, že v nej nájdeme túžbu po láske a šťastí, večnej pravde a dobre. Ľubky sa opýtal, či túži po večnej pravde, alebo či túži, aby jej pravda takou bola. Ona odpovedala, že vo večnú pravdu veľmi neverí, pretože je pochybujúcim človekom. Ale, ako doložila, keď vyššie spomenutý text jej vydavateľka Gabriela Spustová Izakovičová na obálku napísala, asi na tom niečo pravdy bude. Štefan Kuzma to zhrnul, že sa snažia hľadať niečo iné, a Zlatke i Ľubke sa to darí.
Ľubomíra Miháliková si zaspomínala na to, ako pri oslave storočnice pedagogickej školy, keď mala štrnásť rokov, chcela sedieť vedľa naozajstného básnika – Jána Smreka. Aj sa jej to podarilo, a navyše dala na oslave svojej kamarátke prečítať svoju vlastnú báseň. Smrek na ňu zareagoval, že túto báseň od Novomeského nepozná, čo Ľubka vnímala ako obrovskú poctu.
Na začiatku Ľubkinej tvorby bola duchovná poézia. Krátke básne tohto zamerania je možné nájsť na začiatku zbierky Diva Oliva v cykle básní Ruža Asteroid. Poetka z neho v čitárni knižnice prečítala ukážky.
Pavol Tomašovič poukázal na hodnotenie v časopise Knižná revue, kde bola básnická zbierka Trvalky vyzdvihnutá ako jedna z troch najlepších kníh poézie v roku 2020. Zlaty Matlákovej sa spýtal, ako vníma, že jej kniha dosiahla taký úspech. Zlatka si uvedomuje, že hodnotenie je veľmi subjektívna záležitosť, no i tak sa z úspechu svojej knižky veľmi teší. Básne do nej chystala desať rokov, ešte jej ostali aj také, ktoré sa do Trvaliek nedostali. Zmienila sa aj o sklamaní, keď jej knižka nedostala grant z Fondu na podporu umenia a o veľkej radosti, keď sa to podarilo na druhýkrát – so zmeneným názvom básnickej zbierky a s novým recenzentským posudkom, ktorého autorkou bola Etela Farkašová.
Do debaty sa zapojil aj Štefan Kuzma. Keď čítal doslov k Trvalkám, napadlo mu, že ku každému doslovu je čo dodať. K Trvalkám treba dodať, že je to skutočná poézia. Ako dôkaz prečítal začiatok básne Napoly slepá ulička. Zlatke položil otázku, či ju poézia ešte stále prenáša svetmi. Ona odvetila, že je rada, že vybral práve túto báseň. Pripomína jej totiž dvadsaťsedem rokov, počas ktorých písala obecnú kroniku Špačiniec, kde žije. Báseň zároveň potvrdzuje fakt, že bližšie ako k hovorenému slovu má Zlatka k slovu písanému. Do básne sa dostalo aj meno významného slovenského ornitológa Mária Kerna. Ten ju ako kronikárku upozornil na lokálnu zvláštnosť v migrácii vtákov: každé štyri roky priletia do Špačiniec strakoše severské a prezimujú tam. Deje sa tak z doteraz nepreskúmaných príčin. Zlatkino rozprávanie zakončila jej báseň Po prebdetej noci, ktorú prečítala Alena Beňová.
Pesničku Človek uviedol Kliment Ondrejka slovami, že folkových spevákov ľudia nazývajú spievajúcimi básnikmi, no táto pesnička nie je až taká poetická. Nuž, je o živote, aký je.
Pavol Tomašovič odporučil všetkým návštevníkom podujatia Trnavská poetika, aby si pred odchodom z knižnice nezabudli zobrať dáždniky a aby si so sebou domov odniesli hudbu a poéziu – vitamíny pre dušu. Potom ešte ohlásil uvedenie knižiek do života. To prebehlo naozaj štýlovo a s noblesou: Ľubomíra Miháliková posypala básnickú zbierku Trvalky sušenou trvalkou – liečivými kvetmi nechtíka lekárskeho – a Zlata Matláková uviedla do života knižku poézie Diva Oliva papierikmi so značkami chemických prvkov. Z vyše stovky nastrihaných značiek z Mendelejevovej periodickej sústavy prvkov boli vyznačené tie, ktoré sa týkali názvu Ľubkinej básnickej zbierky: O – kyslík, Li – lítium, V – vanád a Y – ytrium.
Na záver Ľubomíra Miháliková poďakovala napríklad Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave, Gabriele Spustovej Izakovičovej či Beáte Vargovej-Kuracinovej.
Zlata Matláková sa vyjadrila, že trnavská knižnica spája autorov a autori robia aj navyše, čím vznikajú zaujímavé kontexty. Kreatívna energia týchto ľudí sa premieňa na synergiu a pôsobí vzájomne obohacujúco. Okrem literárnej tvorby je napríklad Janka Blašková stálou prispievateľkou regionálneho periodika, Beáta Vargová-Kuracinová sa zúčastňuje stredoeurópskych poetických a hudobných videoprojekcií, Gabriela Spustová Izakovičová je zakladateľkou a administrátorkou významného Trnavského literárneho almanachu, Juraj Ďúran svojimi prózami vykonáva osvetovú prácu v celoslovenskom rozsahu, Ružena Šípková sa venuje hudobnej publicistike. Zlatka pochválila i Pavla Tomašoviča, Štefana Kuzmu či Ľubomíru Mihálikovú. Štefan Kuzma je toho názoru, že nikto z nich nič navyše nerobí: každý robí len to, čo chce. To si myslím i ja a dodávam, že vďaka tvorivému nepokoju skrátka vznikajú krásne diela.
A tak nám Trvalky a Diva Oliva ozvláštnili jesenný čas. Vďaka nim bol farebnejší a bohatší na poetickú úrodu. Určite v nás zmobilizovali nádej a tvorivosť. Verím tomu, že svojou silou urobia aj nepríjemné zimné dni znesiteľnejšími.
Ružena Šípková
