Vážení občania,
17. november je štátnym sviatkom, je to deň boja za slobodu a demokraciu.
Pred 32 rokmi sa naplnila trpezlivosť občanov s vládou jednej strany, ktorá neuznávala a potlačovala základné práva a slobody.
Ľudia nemohli slobodne vyjadrovať svoje názory, nemohli slobodne vycestovať na Západ, zakladať politické strany či odbory. Oklieštená bola aj sloboda náboženského vyznania.
Moc komunistickej strany sa neopierala o súhlas voličov, ktorý vyjadrili v slobodných voľbách. Opierala sa o represie štátnej bezpečnosti a cenzúru, ktorá kontrolovala tlač i štátnu televíziu a bránila občanom poznať pravdu.
Pred 32 rokmi sme mali zdevastovanú ekonomiku, v obchodoch bol tovar, o ktorý ľudia nemali záujem a na tovar, o ktorý záujem mali, zasa stáli v dlhých radoch.
V riekach vymierali ryby, ovzdušie bolo zamorené, z našich zastaralých štátnych tovární vychádzali kúdoly jedovatého plynu a ničili životné prostredie i zdravie obyvateľstva.
Tento ekonomický úpadok bol cenou za neslobodu.
Ak ľuďom vezmeme základné práva a slobody, ničíme v nich to, čo je cenné. Poctivosť, podnikavosť, obetavosť i zodpovednosť za veci verejné.
Dnes, tridsaťdva rokov po 17. novembri 1989, si užívame všetky slobody, o ktoré sa vtedy zápasilo. Ale vidíme aj to, že sloboda sama osebe nestačí, pokiaľ nie je ukotvená v hodnotách, ktoré sú potrebné pre fungovanie demokratickej spoločnosti.
Hovorím o pestovaní kultúry úcty, ktorá nás učí k vzájomnému rešpektu a tolerancii.
Vážení občania,
namiesto takzvaných kultúrnych vojen, ktoré nás rozdeľujú, hľadajme v pokojnom dialógu formy spolužitia, v ktorých sa bude každý cítiť rovnoprávne a slobodne.
Formujme svoje presvedčenie, názory a vieru pomocou vzájomného porozumenia.
A držme sa správnej zásady, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.
Kultúra úcty znamená aj to, že v politickej súťaži nepracujeme s emóciami, ktoré živia v ľuďoch nenávisť a majú potenciál prerásť v násilie.
Kto vie lepšie ako my, ktorí máme vo svojich dejinách fašizmus i komunizmus, že extrémizmus vedie len do slepých uličiek?!
Pamätníci 17. novembra 1989, ktorí stáli na námestiach a na pracoviskách vytvárali bunky Verejnosti proti násiliu, si iste spomenú na ten úžasný pocit súdržnosti, čo vtedy ovládal spoločnosť. Ľudia sa spojili, aby porazili ideológiu neslobody a násilia.
Dovolím si tento svetlý bod v našej histórii dať do spojitosti s naším zápasom s pandémiou.
Aj dnes potrebujeme základnú zhodu v tom, že tento vírus predstavuje pre spoločnosť veľké nebezpečenstvo, zvlášť pre starých a chorých, a sme povinní sa pred ním chrániť. Lebo čo by sme to boli za bezcitná spoločnosť, keby sme odvrhli tých najzraniteľnejších?!
Som presvedčený, že takúto bezcitnosť nemáme v povahách. Že sme v jadre zdravá spoločnosť, ktorá nezavrhla hodnoty, akými sú solidarita, súcit a vzájomný rešpekt.
Žiaľ, zápas s vírusom sa premenil na neľútostný politický boj. Emócie sú vybičované, extrémy naberajú na sile a snažia sa prekričať rozumnú diskusiu. Premietanie politických a ideologických postojov do témy očkovania zapríčinilo, že sme sa vydali na cestu, na ktorej bude veľa zbytočných obetí.
Preto utlmme vášne, nevraživosť i pohŕdanie nad názormi, s ktorými nesúhlasíme. Víťazstvo nad pandémiou sa už musí udiať v našom myslení. Nie v zlobe a nie v rozvrate.
Otázka dnes stojí tak, akou spoločnosťou budeme po pandémii. Či to bude spoločnosť, v ktorej prevláda súdržnosť a spolupráca tak, ako to bolo aj počas Nežnej revolúcie. Vtedy, keď sme povstali proti neslobode a nenásilnou formou zvrhli komunizmus.
Vážení občania,
jedna z novembrových požiadaviek znela: „Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.“
Dovolím si povedať, že až dnes, po tridsiatich dvoch rokoch, sme sa priblížili k naplneniu tohto cieľa. Základným predpokladom nastolenia právneho štátu musí byť rovnosť pred zákonom, účinné vymáhanie práva, včasné a spravodlivé rozhodovanie súdov.
V právnom štáte sa nerozmáha korupcia. V právnom štáte neexistujú privilegované skupiny, ktoré beztrestne rozkrádajú verejné zdroje a ich závratné bohatstvo je výsledkom kriminálnej činnosti.
V právnom štáte politici otvárajú cestu spravodlivosti, a nie bezpráviu.
Vážení občania,
práve dnes sa odohráva na Slovensku ťažký zápas s nepriateľmi právneho štátu. Je to rozhodujúci zápas o budúcnosť Slovenska. Nepriatelia sú silní, nakradli si milióny, skorumpovali policajtov, prokurátorov i sudcov. A majú svojich ochrancov aj v parlamente.
Ale budú porazení, lebo to zdravé v našej spoločnosti je silnejšie ako to skazené a amorálne.
To zdravé prehovorilo silným hlasom počas Nežnej revolúcie.
Prehovorilo po vražde Jána a Martiny.
A ja som presvedčený, že vyberie správnu cestu vždy, keď sa ako spoločnosť ocitneme na historickej križovatke.
Toľko kokotin som už dávno nepocul. Podoba sa to rčiam normalizatorov tipu Bilak, Jakes, Štrougal, a našpinvsieho človeka v dejinách komunizmu Husáka.
Matovičov poskok zabékal !
Mečiar, Moravčík, Dzurinda, Radičová, Fico, Pellegrini, Matovič a Heger. Títo boli premiéri. Kto by vám vyhovel Slováci?
Čarnogurského si nedal na výber?
Anonym20:21,presne tak,predbehol ste ma,to sú strašné frázy,čo ten zo seba skoro vždy dostane.A to mu bohaté stačí byť na Slovensku premiérom!
Slovákom sa najviac páčil Mečiar, Slota, Fico. Títo páni boli pre nich najvhodnejší, boli najlepším zrkadlom spoločnosti – aký národ taká vláda.
No a teraz – z kaluže do blata, či niečo lepšie?
Len vďaka sovietskemu zväzu sa mohla uskutočniť nežná revolúcia, súdruh Gorbačov nám odomkol putá.
Je vidieť, že je kazateľ. Hovorí, hovorí, a nič zásadné nepovedal!!!
Milan 18. novembra 2021, 18:41 Presne si to trafil. Keby komunisti a ZSSR nechceli, tak to nepustia
Súdruh Gorbačov pootvoril dvierka pre reformu socializmu, ale určite nie pre pád komunizmu! No stalo sa presne to druhé. Sám netušil, čo tým spôsobí a aké následky to bude až mať.
tomáš 18. novembra 2021, 21:23 – jadrova havaria v Cernobyle vyznamnym sposobom, ba az zasadne prispela k padu rezimu.
Jednoducho ZSSR bolo uplne na dne. Dlhodobo nevyplacali ani lem mzdy vojakom rovnajuce sa necelym 100 USD, armada bola demoralizovana, vojenska technika rozpadajuca sa a system v rozklade.
Nasi sudruhovia sa hodne snazili – nepredpokladali taku nehu v revolucii, no stalo sa, novi nechceli byt rovnaki ako stari. Tak umoznili (nakoniec ako teraz) mobilizovat sily STBakom a starym komunistom. Ostatne pozname…
Veď ja toto neproblematizujem, samozrejme Černobyľ, a taktiež prehra v Afganistane… Súdruhovia videli, že melú z posledného a Gorbačov sa to snažil nejakým spôsobom ešte udržať pohromade reformami, v žiadnom prípade si ale neprial koniec komunizmu. Lenže to už bol samospád a v podstate nad tým uvoľnením pomerov stratil kontrolu.
Miloš.V 89 som bol na ZVS .spávali sme v maskáčoch a obutý v „kanadách“. V zbrojáku sme mali nachystane samopaly zo 5 plnými zásobníkmi.čakalo sa len na ROZKAZ. Chvála bohu neprišiel.Každy den sme mali hovory v politrukmy a kontrášmi,a vytipovaných potom „pozorovali “ Nechcel by som to zažiť ešte raz. Minimum info z vonku len info od lampasákov.