Eva Mančíková , žiačka 3.A triedy Gymnázia Vojtecha Mihálika /8 DEC 2021/
V stredu 24. novembra 2021 sa na pôde Gymnázia Vojtecha Mihálika Sereď konala beseda s Naftali Fürstom, ktorý zažil seredský pracovný tábor a ďalšie koncentračné tábory. Pán Fürst sa študentom gymnázia v triedach prihováral online, za spoluprácu ďakujeme Múzeu holokaustu v Seredi. Z podujatia, ktoré u mnohých zarezonovalo, prinášame reportáž Evy Mančíkovej, študentky III.A triedy GVMS.
NOE je projekt spolufinancovaný z programu EU Erasmus+. Som do neho zapojená aj ja a moji spolužiaci. Heslom projektu je „Nie extrémizmu – nezabudni na minulosť“ a dáva nám šancu aj vycestovať do zahraničia a spoznať iné kultúry. Často ale zabúdame, že veľkú časť histórie máme priamo vo svojom meste. A práve tú nám priblížil pán Naftali Fürst na diskusii o jeho ťažkej ceste druhou svetovou vojnou, ktorá začala u nás v Seredi.
Koncentračný pracovný tábor v Seredi deportoval veľké množstvo Židov. Jedným z nich bol aj pán Fürst. Všetci v triede sme sa pousmiali, keď sme uvideli jeho usmievavú tvár. Neskôr sme sa zhodli, že hoci to bola diskusia o najsmutnejšej časti histórie nášho mesta, vďaka jeho prístupu a vyjadrovaniu to bola aj veľmi pozitívna skúsenosť.
Študenti sa pýtali otázky a pán Fürst na ne odpovedal. Strávili sme spolu takmer dve vyučovacie hodiny 24. novembra.
„Ja som bol v Seredi len v koncentráku, tak som rád, že som sa ocitol aj v triede,“ poznamenal pán Fürst na začiatok s úškrnom a nám spolu s jemným úsmevom prebehol aj mráz po chrbte.
Naše mesto
„Každých pár dní bol v Seredi transport. Vtedajší slovenský štát platil peniaze, aby zobrali a vyvraždili Židov, aby sa nemohli vrátiť. Platili 500 frankov na každého Žida, ktorého poslali na istú smrť. Vedeli, čo robia, vedeli kam ideme. Nie všetci Slováci boli takí, boli aj výnimoční, ľudia, čo nám pomáhali, mne aj mojej rodine. Poznám viacero hrdinov zo Slovenska, ktorí získali ocenenie Spravodlivý medzi národmi.“
Neskôr sme v triede viedli diskusiu, ako by sme sa ako osoby nežidovského pôvodu zachovali my. Poskytli by sme úkryt? Jedlo? Pomohli by sme s útekom? Rozprávali sme sa aj o iných príbehoch druhej svetovej, ktoré poznáme, a v každom z nich sa vedel nájsť ochotný človek, ktorý prenasledovaným pomohol. Boli by sme aj my ako on, alebo by sme pozerali iba na vlastnú záchranu?
Juraj (pôvodné meno pána Naftaliho Fürsta) si zo seredského tábora pamätá partiu mladých mužov – partizánov. Boli to chlapci v takom veku ako dnes moji spolužiaci. Boli pre neho vzorom. Chystali sa bojovať proti Nemcom a gardistickým Slovákom. Prednedávnom sa s jedným z nich v Seredi opäť stretol, keď seredský koncentračný tábor navštívila aj pani prezidentka. Tento bývalý člen hnutia Hashomer Hatzair má teraz 93 rokov.
Juraj a jeho brat ale vyzerali ako Nežidia. Vystupovali pred gardistami a vedúcim seredského tábora Brunnerom ako polovične židovská rodina a to ich ochraňovalo. Museli ale, žiaľ, opustiť svoju babku, ktorá mala typické židovské črty. Pri takýchto konverzáciách sa nedalo zabrániť predstavám o tom, že sme to my a naše rodiny na ich mieste. Neskôr však na ich pôvod aj tak prišli.
V triede nás prekvapilo, že pán Fürst chcel ostať na Slovensku aj napriek katastrofálnym podmienkam. „V Seredi sme síce trpeli, ale nebola tam šibenica, plynové komory, nevraždilo sa.“
Viera
Jedna žiačka sa pána Fürsta opýtala na jeho vzťah s vierou. Hoci sa narodil v židovskej rodine, jeho rodičia neboli veľmi pobožní. Nedodržiavali zvyky, nemodlili sa každý deň a jedli v tom čase typické československé jedlá. Aj pre mladých je veľmi typické, že nedodržiavajú všetky zvyklosti a tradície, ale aj tak majú stále vieru.
„Bola jedna situácia, keď som ostal sám v zákope, hladný, uzimený, bez rodičov a rozhodol som sa, že začnem nadávať na Boha, a keď to začuje, tak dostanem trest. Myslel som, že sa niečo musí stať. Nič sa ale neudialo. V tej chvíli mi nikto nepomohol, ani pán Boh a vtedy stratil svoju všetku vieru.“
Iné ako na dejáku, však?
Na dejepise sme sa učili, že slovenský protižidovský kódex bol ešte krutejší ako norimberské zákony, ktoré prijali samotní nacisti. Pán Fürst vravel, že slovenský židovský kódex ich prenasledoval, ešte keď žili svoj bežný život. „Slováci prijali rasizmus sami. Tiso zobral na svoje plecia, aby sa vyriešil židovský problém. Vyriešiť židovský problém znamenalo vyhladiť Židov. Napríklad židovské deti nemohli ísť na univerzity a niektoré stredné školy, Židia nemohli ísť do kaviarne, museli odovzdať svoje šperky a veľa iného. Tak sa stalo, že Židia nemohli žiť normálny život. Potom prišli transporty.“
„Ani to nebolo tak dávno, však?“ začujem za sebou cez prestávku. Druhá svetová vojna začala pred 82 rokmi. Vnímame to ako dávnu históriu z kníh a učebníc, pritom neubehlo ani storočie.
Slepota
„Zväčša boli ľudia pasívni. Videli, čo sa deje, ale nič neurobili. Keď človek mlčí, zlo vyhráva. Chcem vám povedať, že keď vidíte niečo zlé, tak nemlčte, ale pomôžte,“ takéto rady a poučenia dostávame celý život, ale v tento deň sme počuli, aký extrém môže nastať, keď sa ich nedržíme.
„Ja nerozumiem, ako mohli byť napríklad nemeckí občania zmierení s tým, že niekde tak ľudia trpia a umierajú,“ vraví jedna moja spolužiačka.
Ani sme neplakali
„Ja som bol v koncentračných táboroch tri roky. Po tom všetkom sme sa s bratom rozprávali o tom, že sme neplakali. Psychológovia hovoria, že deti plačú, lebo majú komu plakať. My sme ale vedeli, že nám to nepomôže, tak sme celý čas neuronili ani slzu,“ vraví pán Fürst.
„Ja by som asi neustále len plakala,“ poviem sestre.
„Po čase by si nevládala nič – ani plakať,“ zašepká naspäť, zatiaľ čo sa pána Fürsta pýtajú na ďalšiu otázku.
Potom
Vždy sme počuli veľa o tom, aké útrapy a hrôzy čakali na deportovaných Židov v koncentračných táboroch. Pán Fürst nám porozprával aj o šťastí, ktoré zažil po oslobodení, aj o výzvach, ktoré ho pri začleňovaní do života čakali.
Pre nás nepredstaviteľné šťastie zažil pán Fürst, keď sa po vojne dozvedel, že jeho mamu, brata aj otca sa podarilo oslobodiť. Sú jedinou slovenskou rodinou, ktorej sa celej podarilo vrátiť.
„Po vojne sme dúfali, že život bude ako pred ňou, bude demokracia, sloboda, cestovanie. Veľa ľudí nám chcelo pomôcť. Mňa prijali aj na školu na Slovensku, učil som sa fotografiu, to som mal veľmi rád. Celá moja rodina sa dostala do pomerne dobrého stavu.“
Po štyroch rokoch ale začala na Slovensku nová éra. Prišiel komunizmus a opäť začali ťažkosti pre celé Slovensko a aj pre Židov. Pán Fürst a jeho rodina videli, že opäť začína prenasledovanie, a tak sa rozhodli opustiť Slovensko a pomôcť vybudovať židovský štát v Izraeli.
„Je také smutné, že aj keď prežil a začlenil sa do života na Slovensku, tak potom musel odísť,“ povedala počas nasledujúcej diskusie v triede jedna moja spolužiačka. Všetci sme ticho prikývli.
On poďakoval nám
Pán Fürst sa na život díva pozitívne: „Ja som sa dožil pekného veku, mám jednu dcéru, štyri vnúčatá a tri pravnúčatá. Teraz som na dôchodku, mám čas sa s vami rozprávať,“ všetci sme sa pousmiali, „snažím sa byť optimistický a myslím, že je veľmi dôležité stále sa o holokauste rozprávať a počúvať preživších.“
„Je dôležité sa učiť, rozširovať vaše vedomosti. Je skvelé, že máte tú možnosť aj že ste ochotní ma počúvať. A za to vám veľmi pekne ďakujem,“ povedal a s úsmevom na tvári sa s nami rozlúčil.
Pán Fürst bol o päť rokov mladší ako my, keď prežíval hrôzy holokaustu, o ktorých sa my len učíme. Podľa mňa sme cítili po diskusii veľkú vďaku za dobu, do ktorej sme sa narodili.
zdroj: seredskenovinky.sk
