Krasové jazerá v Slovenskom krase

Gabi Lešinský

Na fotkách nášho už nebohého kolegu Ing. Mikuláša Erdősa, CSc. (*1936-†1995), zakladateľa košického pracoviska Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, je zaniknuté, dnes už neexistujúce, a kedysi najväčšie krasové jazero v bývalom Československu – Jazero koreňovej lúky. Miestny historický názov jazera je Gyökérréti-tó, ale nesprávny preklad pred dávnymi rokmi skomolil jeho slovenský ekvivalent, ktorý dostal podobu, akú pozná väčšina z nás: Jašteričie jazero.
Vytvorilo sa na rozhraní nekrasových spodnotriasových bridlíc a dobre krasovatejúcich gutensteinských vápencov. Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia malo dĺžku 180 m, šírku 110 m a hĺbku 2 m. Celková plocha predstavovala 1,22 ha. Kým jestvovalo, poskytovalo vodu na napájanie. Na jeho JJZ konci Siličania dokonca vybudovali malý objekt čerpacej stanice. Získaná voda sa tlačila povrchovým potrubím do blízkych napájadiel pre hovädzí dobytok, napr. do napájadiel pri rovnomennom krasovom ponore v tzv. Cigánskom závrte. V najsevernejšom bode jazera sa nachádzal prírodný ponor (akási skalná štrbina), ktorým pri vyššom stave hladiny odtekala voda do krasového masívu Silickej planiny. Rožňavskí jaskyniari v tomto mieste sondovali už v osemdesiatych rokoch min. storočia, a napokon tu postupne prenikli (prvý raz v r. 1984) do 1189 m dlhej a 74 m hlbokej ponorovej Jaskyne v ponore Jašteričieho jazera s extrémnymi plazivkami.
Aj keď zánik jazera predstavuje veľmi komplexný ekologický problém, určite sa na ňom podpísalo začínajúce globálne otepľovanie, deficit a ďalšie zmeny v celoročnom režime zrážok, nedostatok snehu, suché jari, i to, že sa prestalo pásť, a napokon intenzívna sukcesia/premena, ktorá v citlivej krasovej krajine nastúpila po ukončení extenzívnej pastvy. Z hľadiska jaskyniarstva, geológie, resp. geomorfológie sa nezmenilo nič vo vzťahu k historickému stavu. Do masívu planiny cez ponorovú štrbinu odtekal len prebytok jazerných vôd.
Namiesto súvislej vodnej hladiny sa začiatkom 80-tych rokov zjavuje v jazere mokradná a okolo aj bohatá sukcesná vegetácia. Sukcesia napokon mokradný biotop úplne pohltila, dno sa zazemnilo, a približne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia z dna zanikajúceho jazera vyrástli kry a dokonca stromy. Jazera viac niet a ani ho už nebude, kým sa nezmenia faktory, ktoré sa podpísali pod jeho zánik. Celý proces premeny jazera na zelenú púšť trval takmer 50 rokov…
Zaniklo aj legendárne historické krasové jazero Bikki nad Plešivcom, kde sa kedysi chodili v zime korčuľovať Plešivčania. Jeho niekdajšie dno je dnes extrémne zahlinené.
V štádiu zániku je aj kedysi nádherné krasové Jazero snov (lok. Álom-tó, tiež Lúčanské jazero) na planine Horný vrch v katastri obce Lúčka. Tohto jazera je naozaj nesmierna škoda.
Na Silickej planine sa, naopak, v roku 1953 po prietrži mračien vytvorilo jazero Farárova jama (Pap-verme), ktorého dno bývalo dovtedy pravidelne kosenou lúkou, až kým sa balíkmi slamy neupchal ponor ústiaci do 12 m hlbokej priepasti. Priepasť zmizla vo vodách rodiaceho sa recentného jazera, ktoré sa tu postupom času vytvorilo. Akokoľvek čudne to dnes znie, namiesto kvitnúcej lúky je tu teraz rybársky revír… Keď sú silné zrážky alebo keď sa topí sneh, jazero napája prebytočná voda, ktorá sa nestihne ponoriť pod Ardóčkou západne odtiaľ.
Utopená priepasť na dne jazera súvisí so Silickou ľadnicou, resp. s Čiernou vyvieračkou (a s Gombaseckou jaskyňou) ďaleko odtiaľ, a starí rožňavskí jaskyniari mi rozprávali, že pohltila dokonca žaby, ktoré potom vyplávali v Silickej ľadnici, kde ich lovievali. Konečne aspoň jedno miesto na Slovensku, kde je skazka o legendárnej kačke, čo bola vytiekla z jaskyne, aspoň trochu dôveryhodná!
Smradľavé jazero (Büdös-tó), ležiace na poltárskych štrkoch neďaleko Domice, nie je krasovým jazerom – existuje od čias vybudovania cesty Dlhá Ves – Aggtelek, ktorá umelo prehradila potok, čo sa bol pôvodne ponáral v Ponore Líščej diery patriaceho do jaskynného systému Domica-Baradla. Jazero zakreslil vo svojej mape už slovenský učenec Ladislav Bohuslav Bartholomeides (1754 – 1835).
Pri veľkých zrážkach sa tvoria aj sezónne jazerá s efemérnou životnosťou pri Červenom kameni (Vörös-kő) v katastri Silickej Brezovej, takisto v Dlhoveskom okrajovom polji pred Ardovskou jaskyňou, keď sa upchajú tamojšie ponory, aj pri Pohanskom vrchu, pri Mútnej studni (Köpüs-kút) na planine Horný vrch, pri Ponore Hučiaceho jazera (Zúgótói-víznyelő) pri Majkovej jaskyni na Silickej planine, a tiež pri Siličke (Kisfalu) a pri Vlčom ponore na Silickej planine.
Osobitou kapitolou sú historicky doložené rozsiahle krasové jazerá Zelená jama a Bubova záhrada v Kamenianskom krase (Jelšavský kras), na ktorých vzniku, resp. zániku sa cca v 19. storočí podieľali dedinčania z Kamenian. Prečo robili jedno či druhé – nevieme.
Zdroj: FB