Vojna na Ukrajine nie je počítačová hra s možnými reštartami a nekonečným počtom životov

Základ, ktorý by si mal uvedomiť každý, kto chce čokoľvek písať, hejtovať a obhajovať na Ukrajinu útočiacu Ruskú armádu. Politici, ale aj bežní ľudia.

Pochopiť krajinu vo vojne a ľudí ktorým ide o život – reálne, nie vo virtuálnom svete internetu a počítačových hier, je ťažké, pre bežného človeka ktorý sa nikdy nedostal do kontaktu so zbombardovaným mestom, trpiacimi ľuďmi alebo utrápenou krajinou – až nemožné.

Na Donbas či do Náhorného Karabachu som išiel z dôvou osobného poznania, ako žijú úplne obyčajní, bežní ľudia, ktorí si musia zarábať na denný život úplne bežnou prácou, ako drvivá väčšina úplne obyčajných, bežných ľudí u nás.

Ukrajinci chceli mier a spoluprácu. V maršrutke to najlepšie ľuďom odkázal vodič vlajkami, ktoré mal zavesené…

Chudáčisko, žije ešte?

Na uliciach, v metre, všade po celej Ukrajine si už zvykli na nábor do armády. Na Donbas – bojovať.

Keď som z Konstantinivky alebo Mariupolu volal s manželkou a hovoril som jej, že sedíme v kaviarni a 3 či 4 km od nás sa bojuje, keď som jej písal zážitok z posledného blkokpostu kde sme sa nechali odviezť taxíkom a unavení vojaci na nás mierili samopalmi až pokým nemali istotu, že ich neohrozujeme a nie sme s ich nepriateľom – brala to akože, daj si pozor, neriskujte zbytočne…

Keď videla stovky vojakov v Kyjeve či Odesse s plnou polnou odchádzať na frontu, alebo z bojov sa vracať, vnímala ich ako nejakú súčasť Ukrajiny. Rovnako vojenské konvoje presúvajúcej sa techniky na východ krajiny.

Až jej silný osobný zážitok jej ale dal vnem, ktorý potrebovala, aby pochopila, že na Ukrajine je vojna, v ktorej zomierajú ľudia…

Som rád, že po toľkých rokoch sa rozhodla prehovoriť a napísať svoj krátky príbeh tu:

Vojak vracajúci sa z frontu si kľakol a prihovoril sa nám. A ja som pochopila, čo je vojna…

Časopis ŽIVOT uverejnil príbeh takto:

“Modlil sa, aby prežil” – osobný príbeh o kontakte s vojnou na Ukrajine

Ak chceme aspoň trošku poznať situáciu Ukrajincov v Kyjeve, či inom bombardovanom meste, možno ba sme sa mali spýtať práve bezdomovcov prežívajúcich v objektoch bývalého MILEXu, v konštrukcii mostu ponad Váh, alebo pod železničnou traťou, ako to je v zime spať de facto na ulici alebo na provizórnych  miestach, kde by normálne ľudí spať a žiť nenapadlo.

Nevykúrené pivničné priestory a hlavne relatívne bezpečné stanice a odstavené súpravy kyjevského metra nejazdia, ale nocujú a vlastne žijú v nich ľudia s deťmi.

To nie je o pohodlí domova, im nechýba nový mobil, či značková bunda. Ukrajincom, ženám a deťom dnes chýba istota, že ich do rána nezabijú.

Vladimír Putin ako jediný predstaviteľ svetovej mocnosti sa rozhodol na iný suverénny štát poslať armádu s rozkazom bombardovať  infraštruktúru krajiny, sídliská, fabriky a hrozí použitím atómových zbraní.

Obhajovanie, relativizácia či podporovanie takéhoto konania musí v civilizovanej spoločnosti skončiť. Žiadne porovnávanie tu nemá miesto.

Je nepochopiteľné, až hrozné sledovať niektoré komentáre stále vysokého množstva prepnutých jedincov na sociálnych sieťach svojim obsahom zľahčujúce súčasnú situáciu.

Priatelia, na Ukrajine je reálna vojna, nie je počítačová hra s možnými reštartami a nekonečným počtom životov.

Niet cesty späť. Už sa nedá vrátiť o týždeň dozadu a Ukrajinu nenapadnúť. Už nie je možné povedať – prepáčte, ja som to tak nemyslel. Bolesť preživších a spomienky na mŕtvych to nedovolia. Dobré možnosti novodobý Hitler minul. Zostali zlé a tie, ktoré si dnes radšej ani nepredstavujeme…