Vianočná Trnavská poetika 2019 (Vianočná nádej)

12. decembra 2019 nebolo počasie v Trnave veľmi prívetivé, no i tak sme tam s mojou mamou prežili pekný deň na kultúrnych podujatiach. Večer nás do svojich priestorov prichýlila čitáreň Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave na Rázusovej ulici, kde sa konala Vianočná Trnavská poetika. Jej obsahom bolo predstavenie básnickej zbierky Štefana Kuzmu Atlas bielej. Úlohy moderátora sa v ten večer zhostil Pavol Tomašovič, ktorý kládol básnikovi otázky a obaja reagovali na prečítané básne úvahami. Hudobnú časť podujatia mala na starosti speváčka, hudobníčka a autorka piesní Jana Andevská. V čitárni knižnice sa zhromaždilo pri stolíkoch obecenstvo so záľubou v poézii.

Podujatie sa začalo o 17.00 hod. Všetkých prítomných srdečne privítal Pavol Tomašovič. Ako povedal,  treba na chvíľu zastaviť čas, odstrihnúť sa od správ a informácií, pretože tie nás väčšinou až príliš rozhýbu a obklopuje nás tma a hmla. No vďaka priateľom a tomu, čo nás presahuje, tma stúpa, vidno hviezdy, tma prestáva mať nad nami moc. Je to v moci nášho myslenia, poryvov duše, otvorenosti srdca. Chceme svetlo, moc Vianoc a obdarovania nám nik nevezme. Každá Trnavská poetika je ako zapálená adventná svieca. Ako moderátor zdôraznil, Vianočná Trnavská poetika 2019 bola poďakovaním priateľom poézie za to, že sú, a za vytváranie svetla. Pavol Tomašovič osobitne poďakoval Štefanovi Kuzmovi za podieľanie sa na Trnavských poetikách a Jane Andevskej za spoluvytváranie podujatí a za odovzdávanie energie. Vzápätí v jej podaní zaznela prvá pesnička večera Driving Home For Christmas, ktorej autorom je Chris Rea. Jana Andevská precítene spievala a sprevádzala sa na akustickej gitare.

Štefan Kuzma prečítal prvú báseň zo svojej prezentovanej knihy – Lovec dažďa. Pavol Tomašovič k nej poznamenal, že pred volaniami môžeme ostať hluchí, ale dôležité je nájsť vodu pre dušu. Dnes to, žiaľ, nie je jednoduché, pretože nás atakuje mnoho reklám a správ o katastrofách. Štefan Kuzma dodal, že život je čoraz pestrejší. Virtuálna pavučina je priestor, v ktorom sa eufória strieda s beznádejou. Často tápeme v tme skôr, ako by sme sa naučili hľadať v nej svetlo. Nevieme už pristupovať k životu tak, ako keď sme boli deťmi: s čistou zvedavosťou a bez postranných úmyslov.

Nasledovala báseň Atlas bielych miest v podaní autora. Moderátor skonštatoval, že díleri s pravdou ponúkajú závislosť. Zaprieť cestu pred jej koncom je ako nežiť. Slovo, poézia i hudba dokazujú, že nechceme ostať v neexistencii. Štefanovi Kuzmovi položil Pavol Tomašovič otázku, aká je podľa neho moc slova. Odpoveďou bolo, že Homo sapiens sa vyvíjal rýchlejšie, aby mohol snívať a túžiť. Týmto konštatovaním už vraj Štefan Kuzma načrel do zbierky básní, ktorú by chcel napísať ako poslednú.

Ako ďalšia zaznela báseň (Ne)existencia. Všetky básne, ktoré sa v ten večer čítali, vybral Pavol Tomašovič. K básni doložil, že ak je tu všetko buď navždy alebo (ne)existuje, je tu aj harmónia piesne. Vypočuli sme si teda novú vianočnú pieseň. Jej autorkou je Jana Andevská. Nedávno ju nahrala so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Volá sa Vianočná nádej. Keďže v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho nie je klavír, Jana Andevská si priniesla nahrávku hudby a s ňou spievala naživo.

Štefan Kuzma potom prečítal báseň Pokus.  Podľa Pavla Tomašoviča je to, že sme si na seba našli čas, dôkaz toho, že svet nám ešte dušu nesplašil. Dar života nám všetkým dávajú matky, vďaka nim a ich sebaobetovaniu ostáva na svete hlboká stopa po láske. V jeho podaní zaznela báseň Mama (mama). Jej autor povedal, že k nej nemá čo dodať. O rok vraj možno prečíta báseň Miera, ktorú už tiež napísal. Podľa Pavla Tomašoviča „mať prázdne ruky a srdce do posledku plné“ je zmysel naplnenia ľudskej existencie. Komercia nič nerieši, len prehlbuje frustráciu. Život nemožno preskočiť či nahradiť večnosťou. Tiež nemožno poprieť minulosť a začať od nuly.

V podaní Štefana Kuzmu sme si vypočuli báseň Raj nič nerieši.

Podstatu Vianoc, ku ktorej sa teraz obraciame, vidí Pavol Tomašovič v obdarovaní životom, inšpiráciou, samými sebou. Štefan Kuzma povedal o svojom písaní, že je plné obrazov a náznakov. Za človekom vždy stoja skutky a napísané musí mať vnútornú silu. Ako dôkaz prečítal svoju ďalšiu báseň – Mocnina darov.

Jana Andevská nás všetkých obdarovala ďalšou novinkou: vianočnou koledou s názvom Pokus o koledu. Bol to text Bohumila Chmelíka, ktorý zhudobnila. Okrem svojho výrazného hlasu a pomocníka loopera využila i malý syntetizátor, flautu a husle.  Za krásnu pieseň dostala Jana Andevská veľký potlesk obecenstva i kvet od autora textu.

Báseň Ikonový song tiež prispela k pôsobivej predvianočnej atmosfére. Na tú nadviazal Pavol Tomašovič, keď podčiarkol, že nestačí mať záznam v kalendári, nakúpené darčeky a stôl plný dobrôt. Treba sa prebolieť ku dnu, k podstate života. Dôležitá je príprava: počúvať druhých, zapaľovať svetlo v očiach. Bez reklám, bez pozornosti médií. Občas je nevyhnutné vydať sa na cestu k osamelosti. Štefana Kuzmu sa opýtal, či je samota podľa neho základný priestor inšpirácie. Básnik je toho názoru, že spisovateľ je síce osamelý bežec, ale len v čase, keď je sám so sebou a premieňa svoje zážitky na pocity. A tak zaznela báseň Balík s pocitmi.

Pavol Tomašovič na ňu zareagoval úvahou, že spomienky sa vrstvia, až nestačíme lúskať prstami. Lovíme a prahneme po daždi. Fyzický koniec neuzatvára príbeh života. Na Štefana Kuzmu sa obrátil s otázkou, či je kruh pre neho symbolom života i nekonečna. Básnik odpovedal, že podľa neho je dobré, keď existuje magická istota, že v kruhu sa nemôžeme stratiť. Život vo svojej dokonalosti a premyslenosti nemôže byť výkrikom nekonečna. Na tieto slová nadväzovala báseň Toto mi stačí. Moderátor si zaspomínal na tohtoročné výročie: pred tridsiatimi rokmi mnohí z nás zažili skúsenosť, keď sme si mysleli, že toto (nadobudnutá sloboda) nám stačí. Stále však máme tendenciu hľadať vinu v iných. Poézia nám radí neprepadať strachu a byť pozorní k tomu, čo je v nás.

Štefan Kuzma vyzdvihol, že optimizmus má vlastnú sestru lásku, ktorá je nesmrteľná a večná. Ostáva, aj keď nás už niet. Prečítal báseň Prečo sa báť. Moderátor sa spýtal, prečo sa báť, keď sú tu ľudia, keď je tu báseň a keď je tu pieseň. A tak sa k slovu dostala opäť Jana Andevská. Zaspievala a zahrala na gitare pesničku od Leonarda Cohena Hallelujah. Poprosila publikum, aby si zaspievalo s ňou, a tak si viacerí poslucháči s chuťou zaspievali refrén.

Poetický večer Pavol Tomašovič uzavrel slovami, že báseň má zmysel, hoci je ako vločka snehu, padajúca k zemi, a roztopí sa pri dotyku s pragmatickým svetom. Poďakoval účinkujúcim, že sú tou životodarnou vločkou, ktorá prišla na Vianočnú Trnavskú poetiku a priniesla básne i piesne. Aj vďaka nim mali všetci prítomní biele Vianoce v duši a tie dávajú nádej, že život je naplnený. Publikum bolo počas celého podujatia veľmi vďačné a vnímavé, pekným myšlienkam, básňam a piesňam tlieskalo.  Štefan Kuzma poprial všetkým prítomným, aby si doma listovali aj vo svojom atlase, nielen v jeho Atlase bielej. Veď adventné obdobie je tomu naklonené. Napokon žartovne všetkým sľúbil, že tohto roku sa nám už ani on, ani Pavol Tomašovič na oči neukážu.

Nasledovala neformálna časť podujatia s podnetnými rozhovormi a s chutným občerstvením. Všetci prítomní dostali do daru prezentovanú básnickú zbierku Štefana Kuzmu.

A tak sme si priniesli domov podpísanú knižku i posilnenú nádej, potrebnú nielen v adventnom čase. Ťažko sme mohli očakávať zasnežené Vianoce, no mala som aspoň zásobu bielych stránok papiera. Pevne som dúfala, že sa mi cez sviatky podarí niečo zaujímavé napísať. Veď často si človek nájde pod stromčekom aj inšpiráciu.