Divadlo AGADIR v Bratislave (Spomienka na krásne hudobno-poetické podujatie)

Znie to trochu zvláštne: na chvíľu sa zastaviť, aby sme si pripomenuli neúnavné plynutie času a aby sme sa opýtali pamäte, aké má dojmy z našej minulosti. V piatok 10. júna 2022 popoludní nemálo priaznivcov literatúry zavítalo do Mestskej knižnice v Bratislave na Kapucínskej ulici. V komorných priestoroch Hudobného štúdia, o poschodie nižšie pod Galériou Artotéka vystúpilo brnianske divadlo hudby a poezie AGADIR. Toto divadlo bolo založené v roku 1965 a na Morave pôsobí nepretržite už 50 rokov. Jeho zakladateľkou je spisovateľka, prekladateľka a lingvistka Milena Fucimanová.

V Bratislave sa divadlo AGADIR predstavilo s jedným zo svojich projektov ČAS A PAMĚŤ (ČAS A PAMÄŤ). Jedná sa o hudobno-poetické pásmo, zostavené z diel šiestich súčasných ocenených slovenských autoriek: Márie Bátorovej (Už), Etely Farkašovej (Vrstvenie času, S predtuchou svetliny), Marty Hlušíkovej (Žena našívajúca záplaty, Lúky tancujú koreňmi tráv), Hany Koškovej (Odprevadiť záveje), Zlaty Matlákovej (Trvalky) a Ivice Ruttkayovej (Matematický model večnosti a iné nočné kratochvíle).

Organizátorom bolo okrem Mestskej knižnice v Bratislave a Divadla hudby a poezie AGADIR aj Slovenské centrum Medzinárodného PEN klubu, pretože všetky spomínané autorky sú jeho členkami. Na úvod podujatia sa všetkým prítomným prihovoril jeho prezident Branislav Slyško a poďakoval divadlu AGADIR za vnášanie kultúry do dnešnej neľahkej doby. V nasledujúcom príhovore Milena Fucimanová prezradila, že majú rôzne projekty predstavujúce českých, slovenských i zahraničných autorov. Slovenských autorov však vďaka historickej spriaznenosti berú ako svojich.

Témou pásma ČAS A PAMĚŤ bolo „plynutí času a paměť traumatizující či idealizující“. Preklad textov do češtiny a dramaturgiu mala na starosti Milena Fucimanová. Hudbu zložil Ondřej Fuciman. Výtvarná spolupráca bola dielom Markéty Oumarovej a Lucie Pospíšilovej. Playback načítala Lucia Roupcová. Ako recitátori sa predstavili Milena Fucimanová, Zdeňka Pospíšilová a Václav Buchta. Posledný menovaný okrem toho i hral na klarinete a zostavu hudobníkov dopĺňali klavirista Ondřej Fuciman a basgitaristka Markéta Oumarová.

V približne hodinovom pásme úryvky z diel šiestich vynikajúcich slovenských autoriek na seba plynulo nadväzovali a tvorili harmonický celok, mozaiku života. Počúvali sme lyrické i vážne slová. Pred vnútorným zrakom sa nám mihali prchavé chvíle, ktoré prináša láska, detstvo, sny, príroda, umelecká tvorba či radosť z hľadania a bádania. Miesto tu mali aj večné protiklady: spomienky – zabúdanie, stretávanie sa – lúčenie, nachádzanie – strácanie, ráno – večer, oheň – voda, jas – tma, radosť – smútok, plnosť – prázdnota… Recitovalo sa po česky, playback znel po slovensky, čo mi však neprekážalo, pretože som zvyknutá na obe tieto reči. Tým, že niektoré texty recitoval muž, dostávali nové odtiene významov. Verše veľmi dobre dokresľovala hudba, niekedy zadumaná a nostalgická, inokedy rázna s nádychom osudovosti, vytvárajúca napätie a gradáciu. Na plátno na boku scény boli premietané rozličné obrazy, ako napríklad voda striekajúca z fontán alebo listy stromu chvejúce sa vo vetre, doplnené aj zvukom. Evokovali večnosť i pominuteľnosť.  Zo zvukových nahrávok miestami zaznieval i spev vtákov, dupot koní, zvonenie zvonov či fučanie vetra (sprevádzané i pohybom závesov na javisku). Na záver pásma sa klarinetista predstavil ako sólový spevák v slovenčine a sprievodné vokály si zaspievali i ďalšie dve recitátorky. Napokon na javisko vyšli všetky autorky, ktorých texty sa prezentovali, a rovnako ako účinkujúci zožali veľký potlesk.

Dlho po predstavení mi zneli v mysli slová spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej, že cudzí text vlastne neexistuje. Texty v podaní divadla hudby a poezie AGADIR splynuli a plynuli v jednom textovom vesmíre a vesmírnom texte. A ja dodávam, že hudba i poézia majú jedinečnú schopnosť prekračovať hranice.

Ružena Šípková

Foto: autorka