V utorok ráno 24.marca 2020 naposledy dotĺklo statočné srdce pána Emila Dubravu, 92-ročného nestora rybárskeho športu nielen v Seredi ale i na rozsiahlych lovištiach západného Slovenska. Vždy uhladený elegán, ktorý v súkromí pôsobil ako chýrečný krajčírsky majster, bol obľúbený nielen medzi rybárskou pospolitosťou ale aj v miestach, kde žil, pôsobil a trávil voľný čas so svojimi priateľmi. Hádam najpopulárnejšia pieseň medzi generáciami občanov Serede „Krásna je za noci Mlynárska ulica“ oslavovala „štricov“ z ulici pri vážskych mlynoch a Emil Dubrava bol neodmysliteľnou súčasťou tejto dnes už legendárnej bandy mládencov odetých v módnych oblekoch a mongomerákoch siahajúcich pod kolená, obutých v kožených maďarkách a pôsobiacich na slečny vyčesanými kohútmi v bujných hrivách.
Emil Drdul Dubrava bol nestor rybárskeho spolku v Seredi i aktívny člen výborov Slovenského rybárskeho zväzu v Seredi, kde pôsobil s prestávkami v rokoch 1949-1973, 1986-2006 a 2010-2014. Tento skvelý a nadšený rybár bol až do svojej smrti čestným členom SRZ v Seredi. Bol zasľúbený lužným vodám majestátneho Váhu a jeho okolitým ramenám.
Pred 10 rokmi pri publikovaní spomienok na život na Mlynárskej ulici som zavítal do jeho príbytku kde ma čakali spolu s ďalším rybárskym matadorom Jožkobáčim Prsom Škodom. Na stôl som predostrel fľaštičku sľúbenej chorvátskej travarice, Emilbáči pridal fľašku spišskej borovičky a poďme chytať ryby. O rieke, jej zákutiach a rybách rozprávali s nevšedným apetítom, vzájomne sa priam dychtivo doplňovali a spomínali. Boli to roky počas existencie prvého slovenského štátu v roku 1943. Rybári sa stretávali v šenku „U Ottingera“, ktorý stál približne v priestoroch terajšieho obchodného domu Jednota. Emilbáči Dubrava bol po vojne vyslaný ako mladý perspektívny rybársky funkcionár do Trnavy, aby sa pri zakladaní tamojšieho spolku zasvätil do tajov hospodárenia rybárskej organizácie. Ako dospeláci boli v roku 1947 prijatí do sereďského rybárskeho spolku Rudo a Emil Dubravovci.
Toľko z dávnej histórie rybárstva, ktorá datovala aj meno starostlivého manžela a otca Beatky a Roba. Nikdy nechýbal pri organizovaní rybárskych a iných kultúrnych či spoločenských podujatí v jeho okolí, bol veľmi obľúbený a uznávaný. Frflal a kritizoval všade kde sa mu niečo nepozdávalo, mal však pravdu, hoci to mnohým niekedy nevoňalo.
Dnes sa s ním lúči široká rybárska verejnosť, do posledného dychu chodil k vode a kochal sa prírodou. Bol oddaný športový rybár, ryby miloval a rozumel im.
Lúčim sa s Vami aj ja osobne Emilbáči, ako syn Vášho dávneho, dnes už tiež nebohého priateľa Bélu Šmečku Mičániho. Obaja budete žiť naveky v slávnej piesni o “ za noci krásnej ulici pri vážskych mlynoch“. Už k Vám nezájdem so starými riflami a menčestrákmi aby ste mi ich v páse rozšírili, už mi neukážete staré vrhacie navijaky a oceľky, už nebudem s Vami brigádovať pri šití sietí určených na výlov rýb. Zostane mi len spomienka na výnimočného človeka, ktorého som vnímal od ranného detstva až po dnes.
Česť Vašej pamiatke.
Petrov zdar !
