KRÁTKY ROZHOVOR na VEĽKÉ ZAMYSLENIE 💓
Dnes som sa rozprával s mužom, 80 + ročným mužom. Spýtal som sa ho, či je niečo, čo by som mu mohol zohnať, zatiaľ čo tento vírus Korony skončí.
Jednoducho sa usmial, pozrel sa mimo a povedal:
“ Poviem ti, čo potrebujem! Musím veriť. Veriť v to, že sa zbytočne nebojovalo pre túto generáciu. Musím veriť tomuto národu, ktorý sme bezpečne odovzdali našim deťom a ich deťom
Potrebujem vedieť, že táto generácia prestane byť bandou padaviek. Že rešpektujú to, čo im bolo dané. Že si zaslúžili to, za čo ostatní obetovali životy.“
Nebol som si istý, kam ide konverzácia alebo či vôbec niekam smeruje. Tak som tam sedel, potichu pozoroval.
“ Viete, bol som malý chlapec počas druhej svetovej vojny. To boli strašidelné dni. Nevedeli sme, či budeme na konci vojny hovoriť slovensky, nemecky. Nebola žiadna istota, žiadne záruky ako si dnes ľudia užívajú.
A žiadny domov nebol bez obety alebo straty. Každý dom, hore a dole na každej ulici, niekomu bolo ublížené. Možno ich ocko bol vojak, možno ich syn bol vojak, možno to bol strýko. Niekedy to bola celá rodina. . Je to pravda. Otcovia, synovia, strýkovia.
Mať niekoho, koho miluješ, poslať do vojny.. Nebolo to menej desivé ako dnes. Bolo to desivé ako peklo. Bolo to desivejšie. Nemali sme správy o bojoch. Nemali sme email ani mobily. Poslal si ich preč a dúfal si … modlil si sa. Možno o nich nebudete počuť mesiace, ak vôbec. Niekedy matka dostávala synove listy v ten istý deň, keď ju otec utešoval nad smrťou ich dieťaťa.
A obetovali sme sa. Nemohol si si kúpiť veci. Všetko bolo rozdelené. Mesačne ti bolo dovolené len toľko mlieka, len toľko chleba.. Všetko bolo obmedzené na vojnové úsilie. A čo ste nepoužívali, čo ste nepotrebovali, veci, ktoré ste vyhodili, boli zachránené a zoradené na vojnové úsilie. Moja generácia bola pôvodným recyklačným hnutím.
Aj vtedy sme mali vírusy… vážne vírusy. Veci ako obrna, osýpky a také. Nebolo možné nechodiť do školy, neboli dom alebo dva, ktoré boli v karanténe. Nevypli sme naše školy. Nevypli sme naše mestá. Pokračovali sme, bez masiek. A viete čo? Vydržali sme to. Prekonali sme sa. Neútočili sme na seba, spojili sme sa. Zhromaždili sme sa okolo vlajky kvôli vojne. A za hodinu boja sme stratili viac chlapcov, než ..“
Pomaly sa znova pozrel mimo. Možno som v kútiku oka videl malú slzu. Potom pokračoval:
“ Dnešné deti nepoznajú obetu. Myslia si, že obeta je, keď nemá pokrytie v telefóne, zatiaľ čo slobodne jazdia po celej krajine. Dnešné deti sú sebecké a rozmaznané. V mojej generácii sme dávali pozor na našich starších. Pomáhali sme so slobodnými mamičkami, ktorých manželia boli buď vo vojne alebo už padli vo vojne. Dnešné deti sa ponáhľajú do obchodu, kupujú všetko, čo sa dá. . Je to pravda. Žiadna starosť o nikoho okrem seba. Je hanebné, ako sa správajú v týchto dňoch. Nikto z nich si nezaslúži obete, ktoré priniesli ich dedovia.
Takže, nie, nič nepotrebujem. Vážim si vašu ponuku, ale viem, že som si prešiel horšími vecami ako tento vírus. Ale možno by som sa ťa mal opýtať, čo môžem urobiť, aby som ti pomohol? Máte dosť popu, aby ste sa cez to dostali, dosť mäsa? Podarí sa vám prežiť so 113 kanálmi v televízore?“
Usmial som sa, brániac sa vlastnej slze.. Je to pravda. Pokorený 80 + ročným mužom. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo poďakovať sa mu za lekciu dejepisu, nechať moje číslo pre núdzu a odísť s mojím egom pevne zastrčeným.
Dnes som sa rozprával s mužom. Skutočným mužom. Muž z éry, ktorá je dávno preč a zabudnutá.
Nikdy nepochopíme obete. Nikdy si ich obete nikdy nezaslúžime. Ale mali by sme pracovať tvrdšie, aby sme sa o nich dozvedeli. . Poučme sa od nich. Rešpekt. Zdvorilosť. Je to pravda. Je to pravda.
Zdroj: FB
Klobuk dolu pred mudrostou starceka
Nič v zlom, napísané je to na jednotku, ale myslím si že to je vymyslená slohová práca na tému rozhovor so starým spisovateľom.