ISSN 1337-8481

nedeľa, 24. novembra, 2024

Cesta po Gruzínsku a Arménsku so zážitkami na tri týždne

- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
spot_img

Krátke putovanie po historických krajinách: Gruzínsko, Arménsko

Poznámka k obsahu publikovaného materiálu: informácie o cenách za transfery vlakmi a taxikmi, termínoch odchodov vlakov, kurze domácej meny voči Euru a pod., boli platné ku dňu uskutočnenia cesty, teda aprílu 2016

Po niekoľkých stretnutiach s pánom Majkom (ja ho nazývam zúrivý novinár) sme sa ako tak dohodli čo a ako. Termín bol totiž daný, takže nebolo treba o tom moc diskutovať. Doriešili sme už len časový rozpis nášho pobytu. Nebudem to tu vopred popisovať, lebo bol načrtnutý nahrubo s možnosťou variácie. Cieľ bol jednoduchý: vidieť za ten krátky čas čo najviac, a za čo najmenej peňazí. Takže neviazať sa na jedno pobytové miesto, hotel a podobne. Na prvom stretnutí bol aj náš mladý priateľ Erik Štefánek. Majko ho poveril úlohami. Nájsť na internete v hlavnom meste Tbilisi na dobrom mieste, za prijateľnú cenu hotel. Bravúrne túto úlohu splnil, ale na jeho ocenenie prišlo až v deň kedy sme hotel potrebovali. No ja som sa začal baliť už vo štvrtok, dokúpil som si praktické nohavice (museli mať veľa vreckák, vysoké tenisky, také do nezimy a nepohody.) Zoznam potrebných vecí nebol dlhý a tak som sa rýchlo pobalil. Moja skúsenosť je taká, že akokoľvek skrátim zoznam vecí na balenie, aj tak z toho najmenej 30% na celej výprave nepoužijem.

Množstvo vecí ale hlavne rozmery batožiny boli limitované (váha 10kg, rozmery 56x45x25 cm). Pobalil som všetko nevyhnutné a limity som dodržal.(Najviac mi bolo ľúto, že som nemohol vziať nožík rybičku, ktorú nosím už 30 rokov na krku na šnúrke). Nijaký nožík ani nič ostré sme nebrali, lebo sme niesli len príručnú batožinu.

Termín štartu piatok zo Serede sa odložil zo 17.00 na 18.00 hod. Keď som  sadal doma do môjho starého auta trochu mrholilo. Okrem už spomínanej batožiny som si zobral aj igelitku s potravinami a moju tulácku palicu krivú od hrčí, na ktorú mám oprávnenie – invalidný preukaz. Na ceste ju nosievam, lebo nikdy neviem koľko pôjdem peši a vtedy mi ona dobre pomáha. Aj v hromadnej doprave je moja palica užitočná, pretože keď slušní ľudia vidia človeka s palicou uvoľnia mu miesto.

Po krátkom zdržaní aktualizácia najnovších máp  a aktivácia zariadenia GPS v Lavazze + výmena topánok Majko sme na jeho aute vyrazili do Budapešti. Tankovanie v Komárne, prechod do Komároma, diaľničný poplatok a pokojná jazda na letištné parkovisko v Budapešti. Toto parkovisko tiež našiel Erik na internete. Po zaparkovaní na stráženom parkovisku nás mikrobus parkovacej spoločnosti odviezol na letisko. Bolo ešte čas, dve hodiny do odletu a tak sme zjedli plánovanú donesenú večeru.

Nasadli do lietadla Airbus320. Presný odlet o 23.55 hod., úspešný štart, pokojný let a bezproblémové pristátie.  V lietadle ponúkali – predávali nápoje a bagety. Hlad som nemal ale smäd obrovský. (to tá tlačenka zjedená pred odletom).

Jedna plechovka 3dc piva stála 4 Eurá. Dve plechovky 6 Eur. Kúpil som si dve a smäd bol porazený. Cesta Budapešť-Kutaisi trvala 2 hod. 30 min. ale hodiny v letiskovej hale nášho cieľa ukazovali 6,00 hod. ráno. Zapríčinil to časový posun o 3 hodiny dopredu. Pri vstupnej kontrole totožnosti milé prekvapenie. Každý dospelý dostal malú cca 4dcl fľašu gruzínskeho červeného vína. Je to maličkosť, ale poteší – aspoň mňa.

Dotieravý taxikári nás vrhli do reality východných krajín. Odolávali sme. Zamenili sme si po 55 Eur za gruzínske LARI (oficiálny názov je GEL) v pomere 1 Euro/2,75 GEL. Potom sme si vybrali jedného taxikára (alebo on nás) a dojednali sme si cestu až do hlavného mesta Tbilisi až za 120 LARI (asi 45 Eur).

Taxikár sa vyznal v tom čo chcú turisti na tejto trase vidieť a tak sme začali poznávať Gruzínsko. Ja pohodlne usadený v aute typu Toyota (pohonom benzín/plyn), vpredu na ľavej strane, kde mal sedieť vodič. Ale toto auto malo volant na pravej strane, lebo bolo do Gruzie dovezené z Japonska.

To je v krajinách bývalého Sovietskeho Zväzu rozšírené a zákon to toleruje. Na zhovorčivom taxikárovi sme hneď spozorovali, že takýchto turistov na trase Kutaisi-Tbilisi nevezie prvý raz. Ochotne nám rozprával po rusky čo historicky hodnotné alebo inak zaujímavé sa nachádza na pravej alebo ľavej strany cesty.

Cesta diaľničného typu bola dosť slušná, je to vlastne spojnica západu a východu tejto starej slávnej krásnej historicky skúšanej krajiny zvanej Gruzínsko. Ozaj, aby som nezabudol, sami Gruzínci svoju zem nazývajú SAKARTVELO. Aj sa mi to snažil náš sprievodca – taxikár objasniť čo to znamená, ale asi som to nepochopil. Cestou sme míňali obrobené aj zanedbané polia a také isté domy. Niekde sa pásli ovce, kravy aj kone. Všade pobiehali psi. Mňa zaujali malé dedinky – osady z úplne rovnakých nových malých domčekov postavených v pravouhlých uličkách.

Dozvedel som sa, že sú to utečenci zo severu tejto krajiny z CHINVALI, ktorú po krátkej gruzínsko-ruskej vojne v roku 1998 opustili. (Gruzínci v tejto vojne ťahali za kratší koniec).

Vláda gruzínska im postavila tieto dedinky a teraz žijú tam. Sú to zaujímavé osudy a bolo by dobre spoznať ich bližšie. My sme ale tieto dediny a osudy míňali asi 90-100km smerom na východ.

Plynulosť jazdy prerušovali iba výkriky zúrivého novinára Majka, ktorý nekompromisným tónom velil taxikárovi „stóóój“. Keď sa to šoférovi ako tak podarilo, vybehol z auta a zúrivo fotil to, čo ho zaujalo a prečo ho zastavil. Niekedy aj nás ostatných prinútil vystúpiť z auta a postaviť sa tam, kde ukazovalo jeho prísne gesto, použil nás ako dekoráciu k tomuto objektu. (Väčšinou to boli tabule pri ceste s údajom smeru a km tam alebo onam.

Na jednej bolo napríklad napísané Teherán 1290 km).  Toto sa ešte často opakovalo.

Zabudol som spomenúť, že členom našej výpravy bol malý Majkov syn Denis. Je to veľmi milý a inteligentný 8 ročný chlapec, ktorý našej výprave dodával punc nevinnosti. Asi v druhej tretine na ceste do Tbilisi sa nachádza mestečko Gori.  V tomto meste sa narodil a vyrastal chlapec menom Džugašvili. Tento sa neskôr stal vodcom, diktátorom, tyranom, víťazom, oslavovaným a zatracovaným, jednoducho Stalinom.

  Jeho múzeum je v pompéznej budove v socialistickom štýle. V areáli je umiestnený aj jeho skromný rodinný domček, celý prekrytý inou stavbou, aby ho počasie nepoškodilo.

Nachádzal sa tam aj  Stalinov osobný železničný vagón.

Je dobre opancierovaný, vďaka čomu váži 83 ton. Stalin sa totiž bál cestovať lietadlom. Vnútorné vybavenie vagóna je na dobu kedy sa pužíval luxusné. Kúpeľňa s vaňou, salón na rokovanie, samostatný elektrický zdroj, klimatizácia, Stalinova pracovňa a spálňa so širokou posteľou. Boli tam aj spálne pre najvyššiu ochranku.

 

Nad mestom Gori sa týči obrovská pevnosť na vysokom kopci, javí sa ako nedobitná a chránila túto časť krajiny pred nájazdmi lúpežníkov. Pod pevnosťou na umelo vytvorenej plošine bolo asi 8-10 bronzových sôch. Všetko bojovníci v nadživotnej veľkosti asi 5 metrové.

    Sochy znázorňovali, akoby jednanie týchto bojovníkov – sedeli do kruhu. Boli to Gruzínci, Turci, Arménci a iní. Niektorým chýbala časť paže, nohy, meča, ruky, tváre a pod. Akoby umelec chcel povedať, že každý sa musel niečoho vzdať aby zostal žiť. Na chrbáte jedného z bojovníkov boli tri symboly: v strede kresťanský kríž, naľavo polmesiac, napravo šesťcípá hviezda.

Mimochodom pevnosti a strážne veže boli roztrúsené po celej krajine, aspoň tam, kade sme sa pohybovali my. Miesta, keď na veľkom kopci nebola pevnosť, alebo kláštor, alebo kostol boli zriedkavé. Aj krížov rôznych veľkostí je po celej krajine roztrúsených dosť. Po komunistickom potláčaní akejkoľvek viery v boha, teraz akoby Gruzínci chceli ukázať, že oni boli medzi prvými kresťanmi. Tieto isté prvky zdôrazňovania kresťanstva boli aj v Arménsku, ktoré sme navštívili na druhý deň.

V meste Gori nás zastihol čas obeda aj hlad. Dali sme si poradiť od nášho taxikára a navštívili sme najbližšiu reštauráciu. Poradil nám aj pri výbere jedla. Polievka s veľkými kusami hovädzieho mäsa (dosť tvrdé) a mäsom plnené malé cestovinové batôžky, volalo sa to Khinvali a je to národné jedlo v Gruzii.

Všade, kde sme jedli v reštaurácii si to niekto dával. Mne to chutilo, ale mojim dvom (trom)  spoločníkom nie. Ja som všetko zjedol, trochu som pomáhal aj ostatným (no nepomôž). V mestečku Gori sme boli aj v pravoslávnom chráme, bol tam aj kňaz – Pop a pravdepodobne slúžil omšu.

Nakoniec nám náš taxikár vybavil návštevu malej pekárne na chlieb. Bolo to veľmi zaujímavé vidieť, ako sa pečie gruzínsky chlieb. Pokúsim sa to popísať. Vykvasené cesto sa rozdelí na veľké diely. Tie sa potom  natierajú na vnútornú stranu veľkého šamotového zvona o rozmeroch asi 80-100 cm – vnútorný priestor. Naspodku horí plynový horák a vyhrieva 10-15 cm hrubé steny. Na tieto horúce steny pekár nalepí dávku cesta na jeden chlebík a rozotrie ho do tvaru veľkého listu.  A tak v strede tohto chleba je cesta menej a cesta je viac. Prilepený chlieb (osúch) sa upečie a keď je upečený, pekár ho napichne na háčik na palici a druhou rukou kovovou škrabkou oddelí od horúcej steny. Pomocníčka ho ukladá na rovnú podložku kde sa vyrovná a vychladne. Aj inde sme sa stretli s takýmto chlebom, ale ani jeden už nebol taký chutný ako tento u pekara. Poctivá malá pekárnička.

Krátko poobede sme vyrazili do hlavného mesta Tbilisi. Cestou sme sa zas na doporučenie zastavili v najväčšom chráme a kláštore v Gruzii. Volá sa CCHETA SCHOVALI, to značí Svätý Schovali.

Chrám obklopený mestom je prístupný iba peši. Zaparkovať sa môže na platenom parkovisku a stúpaním po úzkych uličkách sa dostaneme až k chrámu. V uličkách sú predajne so suvenírmi, chrám je obľúbeným svadobným miestom a keďže bola sobota aj my sme za ten krátky čas videli asi 5 svatieb. Okolo chrámu na nádvorí boli skupinky mladých mužov v historických oblekoch a tvorili dekoráciu na fotografovanie svatby. Všade bolo veľa pravoslávnych mníchov alebo kňazov, neviem to rozlíšiť. Dole na parkovisku formujúci sa svadobný sprievod filmovali pomocou dronu. Celú cestu z Kutaisi do Tbilisi lemovali kopce a vršky. Málo zarastené stromami. V diaľke sa črtali veľké zasnežené končiare Kaukazu.

Ja som si želal postáť niekde pri nejakom prameni vody z hôr vytekajúcej. Bolo mi to splnené a pochutil som si na výbornej horskej ľadovej vode. Taxík nás zaviezol priamo pred hlavnú železničnú stanicu Tbilisi.

Slnko zapadalo. Keď sme sa na stanici zorientovali, našli WC, zmenáreň peňazí, odchody vlakov do Arménska – Jerevanu uplynul dosť dlhý čas. Už sa neoplatilo ísť na prechádzku do mesta. Kúpili sme si lístky do lehátkového vozňa. Bol to obyčajný otvorený lôžkový vozeň. Teplota v ňom bola od 16-18C ale to vyhovovalo iba mne. Spalo sa mi dobre.

Celú noc sme prespali prerušení iba hraničnou kontrolou. V nedeľu ráno vlak zastal na konečnej, hlavnej stanici Jerevanu. O 5,30 hod. miestneho času a všade tma a zima. (Okolo 2-3C) Stanica veľká, studená, bez lavičky. Priestor pred stanicou neosvetlený, pár ľudí a pár taxikárov.

Jeden si nás ulovil. Mal staré BMW a vypadalo ako žigulák. Ale oveľa hroznejšie vypadal on sám. Vôbec nebudil dôveru ani on, ani jeho auto. Majko a Erik sa vyslovovali o ňom veľmi nedôverčivo. Mne ale šiesty zmysel šepkal, že je to obyčajný chudobný človek, ktorý chcel zarobiť. Dosť netakticky sme sa opýtali na zmenáreň a on suverejne odpovedal, že vie kde je. Potom sme položili otázku, či vie o niečom kde sa dá v nedeľu ráno v Jerevane najsť. On zasa že áno. V ničom nevidel problém a to v nás budilo podozrenie. Ale nemali sme inú možnosť, ak sme nechceli zamrznúť na železničnej stanici. Napratali sme sa do starého zapáchajúceho auta a šofé vyrazil do úzkych, neosvetlených uličiek. Cesta budila hrôzu, kam nás to vezie a nemenovaný člen našej skupiny (Majko) začal spomíňať hororový film „Hostel“, kde takáto situácia končila odoberaním ľudských orgánov od takýchto istých turistov. Ale ku podivu, keď sme sa preplietli cez tieto hrôzostrašné uličky, vyšli sme na osvetlenú hlavnú triedu a zastali pred supermarketom otvoreným 24 hodín, a v ňom bola aj zmenáreň.

Vymenili sme po 20 Eur za 10 000 ich peňazí – arménske Dramy.  Zásobení miestnou menou sme sa zas dali prehovoriť nášmu podozrivému taxikárovi a sadli do jeho auta. Vraj nás zavezie na miesto, kde sa dobre a lacno najeme. Už táto kombinácia lacno a dobre v nás budila veľké podozrenie. Môj šiesty zmysel zas hovoril, že bude dobre.

A bolo. Asi 3-5 minút jazdy a zastali sme pred reštauráciou – bufetom otvoreným tiež 24 hodín (po rusky sudky). Prešli sme tým bufetom, potom dole schodmi do suterénu a ten bol o tiedu kvalitnejší, ale prekvapenie nás ešte len čakalo. V kúte nám čašník otvoril akési dvere a ocitli sme sa v salóniku asi pre 8 osôb. Keďže sme boli len štyria tak sme sa pohodlne usadili. Dojednali sme si s ochotnými čašníkmi jedlo a Lukulské hody sa začali.

Nechýbal ani aperitív – arménsky koňak, dobrý čierny čaj + varenie – teda džem dobrej kvality, presladený. Tento sa s obľubou používa na sladenie čierneho gruzínskeho čaju. Takýto spôsob sladenia čaju asi prišiel z Ruska a vznikol v časoch, kedy nebol dostatok cukru ani medu. Navyše takýto džem – varenie dodá čaju zaujímavú chuť toho ovocia, z ktorého je vyrobený. Varením ovocia sa džem zahusťuje a stúpa koncentrácia cukru v ňom obsiahnutého. Od toho je názov varenie. V salóniku sa nám dobre sedelo a von sme sa vyteperili až okolo 10.00 hod.

Pustili sme sa peši dole ulicou, ktorá viedla k železničnej stanci a k stanici metra. Asi 1 km. Cestou Majko zúrivo fotil, ale pretrpeli sme to. Aj v Gruzínsku a Arménsku je dosť žobrajúcich ľudí a tak sme pár stretli aj na tejto ulici. Jednej žene som dal nejaké drobné, pomaranč a čokoládu a nejaké jedlo čo sme neskonzumovali.

Keď sme sa priblížili k železničnej stanici ohromila nás obrovská socha jazdca na koni. Ráno za tmy sme ju vôbec nevideli. Nebola osvetlená ani celé námestie okolo. Jazdec na spínajúcom sa koni pôsobí majestátne a predstavuje akéhosi hrdinu. Odfotili sme sa pri ňom a išli k stanici metra. Náš známy taxikár nás objavila hlásil sa k nám. Pozdravili sme sa s ním a išli na metro.

Metro v Jerevane má len dve trasy. Tak sme si jednu vyskúšali. Aj v nedeľu dopoludnia bolo takmer plné ošumelých ľudí, ale aj elegantne oblečených mladých chlapcov a dievčat. Vždy ma niekto pustil sadnúť. Prehliadka mesta by si žiadala viac času 2-3 dni, ale náš plán nás tlačil. Vrátili sme sa na železničnú stanicu. Večer sme chceli byt v Gruzínsku v Tbilisi, mali sme tam zajednaný hotel. Ako ísť? Autobusom? Maršrutkou? (to je malý autobus) Alebo taxíkom? Naša dilema sa vyriešila keď sme chceli ísť taxíkom na stanicu maršrutiek.

Taxikár sa ponúkol, že nás zavezie až do Tbilisi a dal aj dobrú cenu. Keďže na trase boli miesta, pri ktorých sme sa chceli zastaviť, tak sme si si taxikárom plácli. Za 45 000 Dramov až do Tbilisi (asi 90 Eur). Ararat, tento posvätný kope pôvodne arménsky dnes ležiaci na území Turecka sme pozrieť neboli, lebo bolo hmlisto. Arméni stále túto biblickú horu, kde údajne pristál Noe so svojím korábom považujú za svoju. No realita je iná.

Z Jerevanu sme sa pustili na sever po dosť dobrej ceste niekde diaľničného typu. Prvá veľká zastávka bola jazero SEVAN ležiace 1900 m nadmorskej výšky. Jazero je obklopené močiarmi, ktoré presahujú aj 3000 m. My sme k jazeru prišli v meste Sevan, čo je na severozápadnom okraji jazera.

Bolo tam asi 30 cm snehu, fúkal silný vietor. Pofotili sme sa, namočili ruky do vody, malý Denis sa pováľal v snehu a pokračovali smerom na sever. Často sme stretali včelie úle a niekde aj veľké množstvá 300 ks. Arménsko je krajina s najväčším počtom včelstiev na obyvateľa a plochu. Pre mňa, ako slovenského včelára to bolo veľmi zaujímavé. Cestou sme míňali aj veľa starých kláštorov a symbolov kresťanstva. Arménsko je jedna z najstarších kresťanských krajín na svete. Taxikár nás všade chcel zaviezť, ale čas nám to nedovolil. Cesta viedla pri rieke Aghstev, cez mestá Dilijan, Ijevan až k hraniciam s Azerbajdžánom. V tomto údolí išla aj železnica a bolo tam aj dosť viníc. Klesali sme stále dole a tak čím ďalej na sever, tým bolo teplejšie. Až po mesto Noyem Beriam sme išli popri hranici, ktorá je stále horúca a tak nám taxikár odmietol zastať, aby po nás z kopcov napravo nezačali spievať Azerbajdžánci.

Tento úsek sme šťastne prekonali a my sme dorazili do hraničného mestečka Bagratashen. Boli tam veľké kasárne a otec bol syn nášho taxikára. Však sa aj s tým veľmi chválil. Jeho syn v civile nás už čakal a tiež ďalší taxík, ktorý bol už dohodnutý. Trošku priestrannejší starý Mercedes tiež na plynový pohon.

Keď sa tankoval plyn, musela celá posádka auta vystúpiť. Taký bol predpis. Prešli sme hraničný prechod peši, razítka v pasoch a v stúpili do Gruzínska.

O chvíľu sa zotmelo a tak sme moc nevideli. Na okraji Tbilisi nám taxikár doporučil reštauráciu. Povedal: „Je dobrá, veľká, dobre varia a je oveľa lacnejšia ako v centre mesta“. A mal pravdu.

Dobre sme sa najedli (viď. Foto), posedeli pri krásnej živej hudbe a pokračovali do centra. Hotel Citadines Centre.

Taxikár ho nevedel nájsť, aj keď bol absolútne v centre ale trochu bokom. Nakoniec sa to podarilo a ubytovali sme sa. Hotel bol na úrovni.

Vybavil ho Erik ešte doma cez internet. Ja a malý Denis Majko sme zostali na izbe, Erik a Majko ešte vyrazili s foťákmi do nočného Tbilisi. My s malým Majkom sme zostali písať túto reportáž.

  Ráno budíček, odchod z hotela, raňajky v luxusnom bufete Dunkin Donuts. Ja som nejedol nič, lebo z Arménska som si doniesol fantastickú údenú rybu a tú som zjedol na izbe hotela bez chleba. Bola výnimočne dobrá. Ostatní členovia výpravy tvrdili, že smrdela, nuž ale čo má ryba voňať?

Po raňajkách pešia prechádzka po Tbilisi, lanovkou na kopec sochy matky Gruzie, nádherný výhľad na veľkú časť mesta, fotografie napovedia viac.  Zase peši k stanici metro a týmto rýchlym dopravným prostriedkom na vlakovú stanicu.

  Náš vlakový spoj Tbilisi-Kutaisi sa nazýva „električka“. Keď sme sa na tento vlak informovali, tak pani v pokladni sa dosť skepticky o tomto vlaku vyjadrovala. Vraj „veľa ľudí, tlačenica, neručí že budeme sedieť, pomalá jazda a podobne“. Mala pravdu, bolo veľa ľudí, nástupište sa zaplnilo už hodinu pred odchodom. Odchod 15.40 hod. bol dodržaný.

Cena lístku 4 Lari (1,50 Eur) – 380 km. Pri nástupe sa Majko a Erik pretlačili do vozňa medzi prvými a obsadili štvorku. Ku podivu pohodlné sedačky, bol to obyčajný ale pohodlný rýchly vlak. Bolo v ňom veľa predavačov cukríkov, vody, chleba, novín a iných vecí.

Chodili stále dokola a hlasno núkali svoj tovar. Majko aj nakúpil nejaké malé čokoládky a cukríky – ale veľké množstvo.

Krajina za oknami vlaku bola prekrásna, kopcovitá. Trať kopírovala tok krásnej rieky, na kopcoch pevnosti, pevnôstky a kríže. Niektoré kopce boli akoby z hliny (spraš) a v nich boli ľuďmi vyhĺbené jaskyne, iste hodne staré. Majko z otvoreného okna zúrivo fotil.

Ale zotmelo sa nám a tento krásny výhľad sa stratil. Objavovali sa iba svetielkujúce osady a dediny. Dosť často aj v Gruzínsku a Arménsku sme stretali veľké továrne, tohto času už nefunkčné a opustené. V čase sovietskej noci plánovaného hospodárstva iste produkovali a zamestnávali veľa ľudí. Natíska sa otázka. Z čoho títo ľudia teraz žijú?

Večer o 21.00 hod. sme dorazili do Kutaisi, našli reštauráciu, navečerali sme sa a hľadali sme hotel, kde by sme do rána prečkali. Hlavne malý Majko by si mal odpočinúť. Idúc po ulici na malý hotelík sme natrafili.

Majko a Erik išli fotiť nočné Kutaisi, ja som si dobre oddýchol aj s Denisom. Majko ale vôbec nespal.

Ráno taxík na letisko, tam odbavenie (mne zobrali fľašu vína), sadli sme do lietadla spoločnosti WizzAir, pokojný let do Budapešti, ktorá nás privítala sychravým počasím. Cesta domov, raňajky v McDonalde. Unavený Majko mi zveril šoférovanie až domov a zvládol som to.

František Škorík

Páčil sa Vám tento článok? Zdieľajte ho na sociálnych sieťach!

- Inzercia -spot_img
- Inzercia -
Obnoviť ⭯
  1. Krásny článok, pripomenulo mi to cestu z roku 1984, keď sme išli škodovkou zo Serede až do Jerevanu a naspäť najmä časť Tbilisi, Sevan, Jerevan. Do Tbilisi sme išli cez Ukrajinu , Rostov na Done, Pjatigorsk do Vladikavkazu, potom cez Kavkaz do Tbilisi a Jerevan, naspäť z Tbilisi /aj Gori/cez Kutaisi do Suchumi a potom okolo Čierneho mora až do Krasnodaru …, bol to ešte v období hymny
    Союз нерушимый республик свободных…

Comments are closed.

UPOZORNENIE:
- Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
- Nešírte neoverené informácie a hoaxy. Šírte len to, k čomu poznáte relevantný zdroj a podľa možnosti ho uvádzajte.
- Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidiel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
- Vkladať príspevky do diskusie nie je povolené cez proxy servery a anonymizéry. Takéto príspevky môžu byť zmazané bez akéhokoľvek ďalšieho komentovania a zverejňovania dôvodov.
- Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy.
- Akékoľvek útoky, osočovanie a invektívy voči podpísaným autorom článkov redakcii, alebo vydavateľovi budú zmazané, resp. v prípade, že budú zakladať podstatu niektorého z trestných činov, alebo iného porušenia zákona, autor príspevku by mal počítať s možnosťou zjednania nápravy právnou cestou.
- Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.

- Inzercia -spot_img
- Inzercia -
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
spot_img