Odkedy pracujem v Prahe, v oveľa väčšej miere sa vo verejnej doprave a v obchodoch stretávam s cudzincami. Predsa len v hlavnom meste našich susedov je ich podstatne viac ako v Galante alebo v Seredi. Aj ako v Bratislave. A teraz nemám na mysli Japoncov, Izraelcov, Američanov a iných turistov, ktorí si prišli pozrieť pamiatky Stovežatej a utratiť tam svoje (alebo rodičovské) peniaze. Ale tých, ktorí sa do Českej ale aj Slovenskej republiky sťahujú za prácou.
Okrem dobre etablovaných a podnikajúcich Vietnamcov a iných aziatov sú to najmä občania Ukrajiny. Vykonávajú práce všetkého druhu – od pomocných robotníkov na stavbách, cez pracovníkov pri páse, až po pokladníčky v supermarketoch. Stretávam sa s nimi dennodenne a občas sa pustím aj do debaty, keďže ruštinu (Ukrajinci ju naozaj všetci ovládajú) si ešte čiastočne pamätám zo základnej školy. Ale nie len v Prahe sa konajú zaujímavé debaty s týmito pracovnými prisťahovalcami. Aj v Seredi sa môžete porozprávať so Srbmi, Macedóncami, Čiernohorcami o dôvodoch, ktoré ich nútia opustiť rodné krajiny a cestovať za prácou do vyspelej Európy (oni nás naozaj takto vidia).
Možno sa vám teraz bude zdať, že s takouto lacnou pracovnou silou ako sú upratovačky a murári by ste si nemali čo povedať. Ale chyba lávky! Viete vôbec, že medzi týmito imigrantmi sú veľmi často aj vysokoškolskí vzdelaní ľudia, právnici, inžinieri, profesori? Prekvapuje vás to? Mňa nie. Zo svojich ciest po Ukrajine viem, že napríklad zdravotná sestra tam zarobí asi 3000 hrivien. Nemusíte hľadať kurz na internete. Je to asi 100 €. A primerané tomu sú aj platy spomínaných profesii. 300 až 400 € tam zarobí málokto. A preto sú ochotní zaplatiť niekoľko mesačných platov sprostredkujúcej agentúre, požičať si niekoľko ďalších desiatok eur od príbuzných a vycestovať na západ, aby najprv uvedené peniaze vrátili do rodinného rozpočtu a potom zarobili aj niečo naviac, čo umožní ich blízkym žiť ako-tak slušný život. Oni sú totiž dlhodobo mimo rodiny a krajiny. To, že im agentúry sľubujú prácu do troch dní po príchode a v skutočnosti na ňu čakajú asi mesiac (s tými požičanými desiatkami eur v peňaženke), uvádzam len tak na okraj.
A tak pri debate s cudzincom zistíte napríklad to, že trolejbusára v Bratislave robí bývalý člen filharmonického orchestra v Kyjeve, pokladníčka v supermarkete, u ktorej pravidelne platíte, je inžinierka z Noveho Sadu, chlapík, čo vám na záhrade staval chatku, je stredoškolský profesor biológie z Prištiny a že v Seredi na ubytovni čaká už mesiac na pracovné povolenie právnik zo Záporožia, aby mohol pracovať pri páse v neďalekej automobilke.
Nemajme preto voči týmto ľuďom predsudky. Oni sa len snažia zabezpečiť svoje rodiny rovnako, ako našinci, ktorí pracujú v Rakúsku, Nemecku, Holandsku, či vo Veľkej Británii. A pokiaľ si ešte pamätáte zopár ruských slovíčok, skúste ich osloviť. Možno sa aj vy dozviete nejaký zaujímavý príbeh. A budete sa na nich pozerať trochu inak.
Vyborny clanok Marek vychadzajuci z osobnych poznatkov ! Potvrdzujem, ano je to tak.