Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažnosť na porušenie práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vzatím do väzby po tom, ako ústavný súd dal súhlas na takýto krok

MS SR |MM|   Európsky súd pre ľudské práva zverejnil rozhodnutie vo veci Molnár proti Slovenskej republike, ktorým zamietol sťažnosť na porušenie práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vzatím do väzby po tom, ako ústavný súd dal súhlas na takýto krok.

Sťažovateľ, ktorý bol v tom čase sudcom, bol spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný v rámci rozsiahleho vyšetrovania korupcie, zneužitia právomoci verejného činiteľa a zasahovania do nezávislosti súdu. Sťažovateľovi bolo v marci 2020 vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a bol zadržaný. Prvá námestníčka generálneho prokurátora podala ústavnému súdu žiadosť o súhlas so vzatím sťažovateľa do väzby. Sťažovateľ mal možnosť sa k tomuto návrhu v konaní pred ústavný súdom vyjadriť a 12. marca 2020 ústavný súd vyslovil súhlas so vzatím sťažovateľa do väzby. Následne na návrh príslušného prokurátora Špecializovaný trestný súd vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (tzv. kolúzna väzba a tzv. pokračovacia väzba); jeho rozhodnutie potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa obrátil na ESĽP a sťažoval sa na porušenie svojich práv podľa článku 5 ods. 3 a 4 (právo na osobnú slobodu a bezpečnosť) a článku 6 ods. 1 (právo na spravodlivé súdne konanie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu z 12. marca 2020, ktoré bolo podľa neho nezákonné (najmä pretože návrh na rozhodnutie podala prvá námestníčka generálneho prokurátora a nie generálny prokurátor) a tiež svojvoľné a nedostatočne odôvodnené.

ESĽP rozhodol o sťažnosti aj bez jej oznámenia žalovanej strane (Slovenskej republike). Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie ústavného súdu bolo predpokladom pre následné rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby, a teda nepredstavovalo „rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch sťažovateľa alebo o jeho trestnom obvinení“. Netýkalo sa priamo ani obmedzenia jeho osobnej slobody. Preto je námietka sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, podľa názoru ESĽP, nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa podľa článku 5 Dohovoru, ESĽP zdôraznil, že argument o nesplnení zákonných podmienok z dôvodu nedostatku oprávnenia prvej námestníčky generálneho prokurátora na podanie žiadosti preskúmal a odmietol najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby. Podobný argument odmietol ako nepodložený aj sám ESĽP v inom prípade proti Slovenskej republike. Ďalej bol ESĽP toho názoru, že nič nenasvedčuje tomu, že by rozhodnutie ústavného súdu bolo svojvoľné alebo nebolo dostatočne odôvodnené. Túto časť sťažnosti preto ESĽP považoval za zjavne nepodloženú.

ESĽP vyhlásil sťažnosť ako celok za neprijateľnú.

Rozhodnutie je dostupné na:

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22tabview%22:[%22document%22],%22itemid%22:[%22001-207709%22]}