Veľkonočná nedeľa v roku 1945 priniesla do Serede slobodu

Ondrej Urban, predseda Zväzu vojakov Sereď / Onedlho opäť oslávime Veľkonočné sviatky. Tento rok síce s obmedzeniami a zákazmi, ale predsa len v pokoji a mieri. Na ten mier sme si už zvykli a považujeme ho takmer za samozrejmosť. V roku 1945 Veľkonočná nedeľa pripadla na 1. apríla a v Seredi mala úplne inú príchuť. Príchuť vojny, ktorá priniesla utrpenie, aké si mladšie generácie možno ani nevedia predstaviť. Blížil sa koniec 2. svetovej vojny v Európe, ale už vlastne porazené fašistické Nemecko ešte hrýzlo aj na Slovensku. Týždeň pred Veľkou nocou, na svitaní 25. marca 1945, začali jednotky 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Jakovlevič Malinovského (pod jeho velenie spadala 7. gardová armáda, 40. armáda, 53. armáda, 1. rumunská armáda, 4. rumunská armáda, 1. gardová jazdecká-mechanizovaná skupina, 5. letecká armáda) prekročením rieky Hron Bratislavsko-brniansku operáciu ako finálnu fáza oslobodzovania juhozápadnej časti Slovenska a juhu Moravy, ktorá vyvrcholila oslobodením Bratislavy 4. apríla a Brna 26. apríla 1945. 2. ukrajinský front mal k dispozícii 352 000 vojakov, 6160 diel a mínometov, 246 tankov a 637 bojových lietadiel. Veliteľ 5. leteckej armády na podporu bojovej činnosť 7. gardovej armády a 1. gardovej jazdeckej-mechanizovanej skupiny vyčlenil 5. bitevný letecký zbor generálmajora Nikolaja Petroviča Kamanina (4. gardová bitevná letecká divízia plukovníka Valentína Filipoviča Saprykina, 264. bitevná letecká divízia plukovníka Jevgenija Vasilieviča Klobukova a 331. stíhacia letecká divízia plukovníka Ivana Andrejeviča Semenenka), 218. bombardovaciu divíziu plukovníka Nikolaja Konstantinoviča Romanova, 312. nočnú bombardovaciu leteckú divíziu plukovníka Vasilija Pavloviča Čanpalova.

Proti 2. ukrajinskému frontu stáli nemecké a maďarské jednotky Skupiny armád Juh, ktorej velil generál pechoty Otto Wöhler. Disponovala takmer 200 000 vojakmi, 1800 delami a mínometmi, 120 tankami a 150 bojovými lietadlami. Jej súčasťou bola 2. tanková armáda, 6. tanková armáda, 6. armáda a 8. armáda. Tá sa skladala z XXIX. armádneho zboru, XXXXIII. armádneho zboru, LXXII. armádneho zboru, tankového zboru Feldherrnhalle II, a pod velením generála horských vojsk Hansa Kreysinga viedla ústupové boje na území Slovenska na sever od Dunaja. Leteckú podporu poskytovala 4. letecká flotila pod velením generálplukovníka Otta Desslocha s veliteľstvom v Modre. Priestor medzi Nitrou a Sereďou bránil LXXII. armádny zbor pod velením generála pechoty Antona Grassera v zostave 153. divízia granátnikov (29.3.1945 veliteľské stanovište v Pate, veliteľ generálmajor Hermann Winkler), 357. pešia divízia (veliteľské stanovište vo Veľkom Záluží (vtedy Ujlak), veliteľ generálporučík Josef Rintelen), časti 182. pešej divízie (vo Veľkom Záluží, generálporučík Richard Baltzer), 271. divízia ľudových granátnikov (v Oslanoch, veliteľ generálmajor Martin Bieber). Najúdernejšiu silu 8. armády predstavoval tankový zbor Feldherrnhalle II, ktorý bol vytvorený pod velením generála tankových vojsk Ulricha Kleemanna v priestore Nové Zámky, Nitra, Sereď na začiatku marca 1945. Jeho základ tvorila tanková divízia Feldherrnhalle 1 s veliteľstvom v Trnovci (veliteľ generálmajor Günther Pape) a tanková divízia Feldherrnhalle 2, vytvorená zo zvyškov 13. tankovej divízie s veliteľstvom vo Veľkom Záluží (veliteľ generálmajor Franz Bäke). Veliteľstvo zboru Feldherrnhalle bolo dislokované v Šuranoch. Do zostavy zboru patril aj 503. oddiel ťažkých tankov Tiger B, prezývaných Königstiger (Kráľovský Tiger), ktorý sa stiahol z predmostia v Nitre ako posledná bojujúca jednotka. 29.3.1945 sa kvôli obnove bojaschopnosti tankov a oddychu presunul do Serede. Všetky nepojazdné tanky sa podarilo úspešne odtiahnuť z Nitry aj napriek nepretržitej delostreleckej paľbe a náletom sovietskych lietadiel americkej výroby A-20 Boston 218. bombardovacej leteckej divízie v ranných hodinách 26.3., ktoré si vyžiadali desiatky mŕtvych a ranených obyvateľov, sa podarilo 30.3. opraviť 12 tankov a 31.3. oddiel zaujal blokujúce postavenie pri zámku v Bábe. Ostatné tanky boli z ešte stále fungujúcej železničnej stanice v Seredi odoslané vlakom na západ. Sovietske útoky na jeho postavenie cez deň zlyhali, čo umožnilo väčšine ustupujúcich nemeckých jednotiek prejsť na západný breh Váhu. V noci 31.3.1945 veliteľ kapitán Nordwin von Diest-Körber premiestnil oddiel do Hrnčiaroviec nad Párnou (vtedy Gerencsér). V Seredi obnovoval bojaschopnosť aj I. oddiel tankovej divízie Feldherrnhalle 1 (pôvodne mal označenie samostatný tankový oddiel Panzer-Abteilung 208 a 31.3.1945 mal bojaschopných 9 tankov Panzer IV a 8 tankov Panzer V Panther). 30.3.1945 zaujal postavenie na predmostí mosta cez Váh na severovýchodnom okraji Šale. Keď nemeckí ženisti vyhodili tento most do vzduchu, oddiel musel hľadať inú cestu na sever, aby sa vyhol postupujúcim sovietskym jednotkám, ktoré prekonali rieku Nitra v Šuranoch. Po celonočnom presune dosiahol 31.3.1945 Sereď a prešiel na západný breh Váhu. Tu počkal na dodávku pohonných hmôt a po ich doplnení sa posádky tankov pripravovali na opustenie Serede na severozápad smerom na Trnavu. Pred blížiacou sa Červenou armádou ušlo zo Serede aj 33 príslušníkov SS na čele s Aloisom Brunnerom, ktorí Židov a antifašistov väznených v koncentračnom tábore. Ešte 31. marca 1945, deň pred oslobodením Serede však stihli z neho vypraviť posledný transport s 360 osobami.

Vo svojich doterajších článkoch o oslobodení Serede som vychádzal z dostupných prameňov, najmä pamätí armádneho generála Issu Aleksandroviča Plijeva: „V bojoch za oslobodenie Rumunska, Maďarska a Československa“, vydaných v roku 1971 a hlavnú úlohu pri oslobodení Serede som prisudzoval 1. gardovej jazdeckej-mechanizovanej skupine pod velením generálporučíka Issu Aleksandroviča Plijeva. Skladala sa zo 4. gardového jazdeckého zboru pod velením generálmajora Vasilija Sergejeviča Golovského (9. gardová jazdecká divízia, 10. gardová jazdecká divízia, 30. jazdecká divízia, 152. stíhací protitankový delostrelecký pluk a 4. gardový stíhací protitankový delostrelecký prápor, 12. gardový mínometný pluk, 255. protilietadlový pluk) a 6. gardového jazdeckého zboru pod velením generálporučíka Sergeja Vladimíroviča Sokolova (8. gardová jazdecká divízia, 13. gardová jazdecká divízia, 8. ďalekovýchodná jazdecká divízia, 142. gardový stíhací protitankový delostrelecký pluk). Veliteľ 2. ukrajinského frontu si skupinu nechal v zálohe a po nasadení mala využiť prielom nemeckej obrany, rozvíjať útok na Sereď a Trnavu. V smere jej postupu sa snažil 946. peší pluk nemeckej 357. pešej divízie a 13. peší pluk maďarskej 20. pešej divízie využiť rieku Váh ako veľkú vodnú prekážku na zadržanie sústredeného útoku sovietskych vojsk. Opevňovacie práce v okolí Serede prebiehali už od decembra 1944. Podieľalo sa na nich okolo 300 mužov pionierskej stavebnej roty 23 Technického zboru národnej obrany a, do ich evakuácie do Holíča, aj príslušníci poľnej roty Pribina Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ale najmä civilní obyvatelia, ktorí povinne museli nastúpiť do pracovného nasadenia v prospech nemeckej armády. 4. gardový jazdecký zbor prekročil v priebehu 31.3.1945 Váh v priestore južne od Trnovca nad Váhom na improvizovaných útočných pltiach, prisunutých loďkách A-3 a zostrojenej člnovej kompe, obkľúčil Galantu a do 17:00 hod. ju úplne obsadil. Delostrelecké, tankové, zásobovacie a automobilové jednotky sa prepravili po pontónovom moste, ktorý cez Váh položil 7. pontónový prápor 1. pontónovej mostnej brigády 2 km západne od osady Šók a na kompe s nosnosťou 40 ton západne od statku Nový Dvor, ktorú prevádzkoval 40. pontónový prápor. 9. gardová jazdecká divízia (veliteľ plukovník Aleksander Petrovič Smirnov) oslobodila Takšoň (dnes Matúškovo). Útvary 30. jazdeckej divízie po oslobodení Galanty začali prenasledovať protivníka odchádzajúceho smerom na severozápad s úlohou obísť Sereď a čo najrýchlejšie obsadiť Trnavu. Protivník prešiel jednotkami 946. pešieho pluku a 13. tankovej divízie podporovaných intenzívnou delostreleckou a mínometnou paľbou do obrany na čiare Sereď, Vlčkovce (vtedy Farkašín), Opoj, Križovany nad Dudváhom (vtedy Kerestúr), Majcichov, Modranka, so silnými zaistením v priestore Malý Háj, Vlčkovský Háj, kde zriadil uzly odporu, Hrnčiarovce, aby kryl odchod svojich hlavných síl smerom na severozápad. 30. jazdecká divízia so 138. jazdeckým plukom ako predvojom narazila na silnú delostreleckú a guľometnú paľbu zo smeru Opoj – Vlčkovce. Do 05:30 hod. 1.4.1945 vytlačila protivníka z čiary Malý Háj, Vlčkovský Háj a od 07:30 viedla boj o Vlčkovce, kde kládol obzvlášť tvrdý odpor. 138. jazdecký pluk v súčinnosti s 1815. samohybným delostreleckým plukom (17 kusov samohybných diel SU-76) a 134. tankovým plukom (bojaschopných 8 kusov tankov MK-9 britskej výroby) ich do 11:40 hod. oslobodil. Zoskupenie protivníka v Seredi sa pokúsilo 1.4.1945 o 09:30 hod. využiť cestu zo Serede do Vlčkoviec na vyvedenie svojich vojsk z obkľúčenia. Čelo kolóny tvorilo 5 tankov I. oddielu tankového zboru Feldherrnhalle, ďalšie tanky ich nasledovali vo vzdialenosti 1 km. Veliteľ 1. roty nadporučík Müller pri prieskume zistil, že sovietske vojská už cestu do Trnavy odrezali a v prestrelke utrpel vážne poranenie. Veliteľ oddielu kapitán Mentor Loytved sa rozhodol preraziť si cestu útokom do tyla 138. jazdeckého pluku, severne od Malého Hája sa však tanky dostali do paľby 152. stíhacieho protitankového delostreleckého pluku pod velením hrdinu Sovietskeho zväzu podplukovníka E. A. Kostyleva, prideleného 30. jazdeckej divízii. Keď sa priblížili k postaveniam sovietskych delostrelcov, prvá spustila paľbu 5. batéria. Veliteľ čaty gardový poručík Iľgov prvou ranou zasiahol čelný tank, ktorý sa po zásahu naklonil k okraju cesty a začal z neho stúpať hustý dym. V tanku zahynul veliteľ oddielu. Za ním vzplanul druhý tank, v ktorom zahynul veliteľ štábnej roty poručík Ernst Vootz. Nasledujúci granát trafil automobil s pohonnými hmotami, ktorý zachvátili plamene. Dvom tankom sa podarilo preraziť, ale po niekoľkých minútach odletela jednému z nich po presnom zásahu veža, druhý mal roztrhnutý pás. Na ďalšie dva tanky, ktorým sa podarilo preraziť, spustila paľbu 3. batéria. Posádky tankov sa snažili ujsť, opustiac svoje stroje. Veliteľská čata 5. batérie pod velením poručíka Petrova ich prenasledovala, štyroch tankistov zabila a troch zajala. Zmocnila sa štyroch nepoškodených tankov. Ostatné tanky sa otočili naspäť a unikli smerom na severozápad.

10. gardová jazdecká divízia (veliteľ generálmajor Sergej Trofimovič Šmujlo) 31.3. do 22:00 hod. ovládla Gáň (40. gardový jazdecký pluk), Hody (36. gardový jazdecký pluk), Veľkú Maču (42. gardový jazdecký pluk), Nebojsa (veliteľstvo divízie) a dostala úlohu presúvať sa za 30. jazdeckou divíziou po pochodovej osi Veľká Mača, Vlčkovce, Modranka so 42. gardovým jazdeckým plukom ako predvojom. 300 m severovýchodne od Veľkej Mače narazila na silnú guľometnú, delostreleckú a mínometnú paľbu z priestoru hrnčiarne, ktorú potlačil 36. gardový jazdecký pluk. Dve eskadróny 40. gardového jazdeckého pluku dostali za úlohu ovládnuť statok Nový Dvor, odkiaľ tiež pálili nemecké delá a mínomety, a v súčinnosti so 4. stíhacím protitankovým oddielom s jednou batériou 152. stíhacieho protitankového delostreleckého pluku sa podieľať na obsadení Serede, aby zabezpečili krytie pravého boku hlavných síl 4. gardového jazdeckého zboru proti útoku počas ich presunu na Trnavu.

Podľa nových poznatkov z doteraz nedostupných dokumentov, zverejnených po odtajnení na portáli https://pamyat-naroda.ru, niesla hlavnú ťarchu bojov pri oslobodzovaní Serede a okolia 7. gardová armáda generálplukovníka Michaila Stepanoviča Šumilova, ktorú tvoril 27. gardový strelecký zbor, 24. gardový strelecký zbor, 25. gardový strelecký zbor a posilňujúce prostriedky: 109. húfnicová delostrelecká brigáda veľkej mohutnosti, 90. ťažká húfnicová delostrelecká brigáda, 61. kanónová delostrelecká brigáda, 52. húfnicová delostrelecká brigáda, 49. ľahká delostrelecká brigáda, 14. mínometná brigáda, 2. samostatná stíhacia protitanková delostrelecká brigáda, 114. gardový stíhací protitankový delostrelecký pluk, 41. gardová kanónová delostrelecká brigáda, 493. mínometný pluk, 298. mínometný pluk, 263. mínometný pluk, 27. samostatná gardová tanková brigáda (a v rámci nej aj rumunský 2. tankový pluk), mala pokračovať v rozhodnom útoku a do večera 2.4.1945 ovládnuť čiaru Trnava, Senec, Dunajská Lužná (vtedy Mišdorf). Od 18:00 hod. 31.3.1945 prevzala do svojej zostavy aj 23. strelecký zbor s 19. 25. a 252. streleckou divíziou.

Sereď sa nachádzala v útočnom pásme 27. gardového streleckého zboru, ktorý zohral pri jej oslobodení rozhodujúcu úlohu. Vo svojej podriadenosti mal 141. streleckú divíziu (veliteľ generálmajor Vasilij Nikolajevič Moložajev), 93. gardovú streleckú divíziu (veliteľ plukovník Piotr Markovič Maroľ), 375. streleckú divíziu (generálmajor Vasilij Dmitrievič Karpuchin) a ďalšie jednotky. 93. gardová strelecká divízia do večera 30.3.1945 oslobodila Hájske a Hornú Kráľovú. Pri postupe smerom na Patu musela čeliť protiútoku 10 ťažkých tankov a niekoľkých obrnených transportérov s podporou paľby ťažkého delostrelectva zo Serede pozdĺž cesty z Paty do Veľkého Zálužia (vtedy Ujlak). Do večera dosiahol 285. gardový strelecký pluk čiaru západne od hospodárskeho dvora Gejzov, 1 km východne od Paty, 278. gardový strelecký pluk východný okraj Paty, 281. gardový strelecký pluk postupoval v druhom slede cez Hornú Kráľovú. 278. gardový strelecký pluk a 285. gardový strelecký pluk po krátkom oddychu obnovili o 5:00 hod. 1.4.1945 útok, vytlačili protivníka z Paty a pokračovali v útoku smerom na Pustatinu Sv. Chrasť (dnes Vinohrady nad Váhom). Protivník, kládol urputný odpor medziľahlých čiarach vopred pripravených na obranu, pričom pechotu podporovalo až 17 tankov. Jednotky 93. gardovej streleckej divízie hnali protivníka až k rieke. Po dosiahnutí okraja lesa na východnom brehu Váhu (Paradič) o 13:00 hod. začal s prepravou cez rieku v priestore 1 km severozápadne od Horného Čepeňa 285. gardový strelecký pluk a o 14:00 hod. východne od Horného Čepeňa aj 278. gardový strelecký pluk. Počas prepravy museli celý čas čeliť paľbe tankov a guľometov z Valtovho Šúra. Do 19:40 hod. sa prebojovali k Zemianskym Šúrovciam a Valtovmu Šúru, pričom museli bojovať o každú ulicu a každý dom. Do 21:00 hod. boli obidve osady oslobodené. V priebehu 1.4.1945 stratila divízia 12 mŕtvych a 40 zranených a spôsobila protivníkovi straty vyše 100 mŕtvych a zranených, zničila 1 mínometnú batériu, 2 guľomety a umlčala paľbu 2 mínometných batérií a 2 guľometných hniezd. Ukoristila 3 mínomety, 1 protitankové delo, 5 guľometov a 5 samopalov.

V pásme 141. streleckej divízie pokračoval protivník 31.3.1945 v silnom odpore. V noci na 31.3.1945 podnikol 2 protiútoky silou pešieho práporu s 9 obrnenými vozidlami z priestoru Mladý Háj, cez deň medzi 10:00 až 13:00 hod. ďalšie dva protiútoky silou dvoch rôt pechoty s podporou 7 tankov a 4 obrnených transportérov zo smeru východne od Paty. Do 15:00 hod. dosiahol 796. strelecký pluk priestor zámku v Bábe, 745. strelecký pluk priestore 1,5 km západne hospodársky dvor Gejzov. 687. strelecký pluk zostával v druhom slede v osade Jarok. V noci na 1.4.1945 ustúpili nemecké jednotky na vopred pripravenú obrannú líniu so širokými zákopmi, vybudovanými postaveniami a protitankovou priekopou na čiare Veľký Báb, Krivý Mlyn, usadlosť Hedviga, 1 km východne od Šintavy. Ráno o 07:00 hod prešli jedným peším práporom a 4 tankami znova do protiútoku zo smeru od Pustých Sadov (vtedy Pustá Kerť) proti 745. streleckému pluku a o 10:00 hod. z lesného porastu východne od Vinohradov nad Váhom proti 796. streleckému pluku. Po odrazení obidvoch protiútokov v súčinnosti s rumunským 2. tankovým plukom prešli obidva pluky divízie znova do útoku. 2. tankový pluk pritom stratil 2 tanky 31.3. a ďalšie 3 tanky 1.4.1945. Po zlomení odporu protivníka dosiahol 745. strelecký pluk o 11:30 východný breh Váhu a pod ochranou dymovej clony ho prekonal a k 24:00 hod. ovládol Zemianske Šúrovce. 796. strelecký pluk dosiahol priestor Urbánek, o 16:00 hod. prekonal Váh a ovládol Várov Šúr. Prepravu cez Váh podporovala až do 20:00 hod. paľbou z miesta na druhú stranu rieky vyčlenená čata tankov T-3 z priestoru kóty 176. V priebehu bojov 1.4.1945 utrpel protivník straty do 210 mŕtvych a zranených, zničených bolo 20 guľometných hniezd, 2 tanky a jeden obrnený transportér. 141. strelecká divízia ukoristila 2 delá, 10 guľometov, 2 ťahače, pričom sama stratila 59 mŕtvych a zranených. Rumunský 2. tankový pluk stratil 2 tanky 31.3. a ďalšie 3 tanky 1.4.1945. O 13:30 2.4. sa pluk zhromaždil v Šintave, do 21:00 hod. sa prepravil cez Váh do Serede a pokračoval v presune do Trnavy.
375. strelecká divízia v noci z 29.3. na 30.3.1945 ovládla Močenok, na úsvite 30.3.1945 Hájske, do večera 31.3.1945 oslobodila Šoporňu a postupovala smerom na Šintavu a Sereď. V snahe udržať príchody k rieke sústredili nemeckí velitelia v priestore Šintavy veľké množstvo pechoty, delostrelectva a tankov, ktoré zaujali hlbokú, na sledy členenú obranu z piatich línií zákopov a protitankových priekop. 1241. strelecký pluk prenikol do Šintavy ráno 1. apríla 1945 obchvatným manévrom zo severovýchodu. V boji od domu k domu do 12:30 hod. dosiahol breh Váhu a z chodu začal prechod cez rieku približne v priestore dnešnej oddychovej zóny v Dolnej Strede. Prerazil hlboko členenú obranu protivníka v Seredi a do večera ovládol železničnú trať a kótu 127 juhozápadne od Horného Čepeňa. V priebehu 24 hodín spôsobil protivníkovi straty 80 mŕtvych a zranených, zajal 6 zajatcov a v Šintave ukoristil 3 obrnené transportéry, 3 stredné tanky, 3 samohybné delá, 1 kanón kalibru 75 mm a 6 guľometov. Sám pritom neutrpel žiadne straty. 1243. strelecký pluk postupoval zo Šoporne v druhom slede divízie, o 17:00 hod. dorazil na breh Váhu a z chodu ho prekonal v priestore severozápadne od okraja Váhoviec. Do polnoci postúpil na severozápadný okraj Serede. 1245. strelecký pluk do 12:00 1.4.1945 ovládol juhovýchodnú časť Šintavy. Veliteľ pluku sa rozhodol po úplnom vyčistení Šintavy z chodu prekonať Váh severovýchodne od cukrovaru a pluk do večera dosiahol západný okraj Serede. Protivníkovi spôsobil straty asi 30 vojakov a dôstojníkov, zabitých a zranených, zničil 3 guľomety, získal 1 zajatca, pričom stratil 6 mŕtvych a 15 zranených.

Po ľavom boku 27. gardového streleckého zboru postupoval 24. gardový strelecký zbor, tvorený 6. gardovou vzdušnou výsadkovou divíziu, 81. gardovou streleckou divíziou, 72. gardovou streleckou divíziou a 303. streleckou divíziou. 6. gardová vzdušná výsadková divízia (veliteľ generálmajor Michail Nikolajevič Smirnov) vyčistila východný breh Váhu od krycích skupín a jej strelecké pluky sa prepravili na západný breh v priestore 2 km severovýchodne od Únoviec. 14. gardový strelecký pluk dosiahol Váh o 5:00 hod. 31.3.1945, do 12:00 hod. úplne dokončil prepravu streleckých jednotiek a 82 mm mínometov, zaujal na západnom brehu predmostie a zabezpečoval prepravu 20. a 17. gardového streleckého pluku. Po dokončení prepravy všetkých 3 plukov okrem delostrelectva obnovila divízia o 17:00 hod. 31.3.1945 útok a k 22:00 dosiahla čiaru Váhovce – stanica Gáň. 14. gardový strelecký pluk na pravom krídle divízie ovládol Váhovce a postupoval do Serede. Protivník ustupoval na západ a severozápad, kryjúc svoj odchod skupinami samopalníkov aj delostreleckou a mínometnou paľbou. 1.4.1945 od 12:00 do 15:00 hod. podnikol zo Serede do Dolnej Stredy tri protiútoky, každý silou 150 – 200 mužov s podporou 4 obrnených vozidiel. 14. gardový strelecký pluk úspešne odrazil útoky protivníka a po zlomení silného odporu splnil stanovenú úlohu, aj keď si to vyžiadalo podporu 17. gardového streleckého pluku z druhého sledu divízie, ktorý veliteľ 24. gardového streleckého zboru rozkázal nasadiť do boja o Sereď. K 18:00 hod. 1.4.1945 dosiahla 6. gardová vzdušná výsadková divízia čiaru Vlčkovce, Majcichov. Za deň boja spôsobila 6. gardová vzdušná výsadková divízia protivníkovi straty zabitých a zranených 70 vojakov a dôstojníkov, zničila 3 guľometné hniezda, jedno samohybné delo. Do zajatia padlo 12 príslušníkov 946. pešiemu pluku 357. pešej divízie.

Ustupujúce nemecké vojská pri odchode na západný breh Váhu zničili most cez Váh v Šintave a všetky dostupné príručné prepravné prostriedky a materiál na jeho východnom brehu. Viaceré zdroje uvádzajú rôzne časové okamihy, kedy k výbuchu došlo. Citát z obecnej kroniky obce Križovany nad Dudváhom na www.facebook.com/groups napríklad uvádza, že detonácia zaznela už 31.3.1945 večer, podľa portálu http://sered-city.blogspot.com nad ránom 1. apríla asi 3:00 hod. a podľa spomienok pamätníka zo Serede pán Dušana Sedlára most vyhodili do vzduchu 1. apríla až okolo 11:00 alebo 11:30 hod. Ako uviedol „…pivnica, pod domom, kde sme boli schovaní sa snáď obrátila hore nohami. Normálne sa steny ako špongia zmačkli a znovu sa vyrovnali. Ale cez vetrák vnikalo do pivnice denné svetlo a dodnes by som tvrdil a veril, že to bolo doobeda, už za dňa“. Bez ohľadu na presný čas zničenia mosta, sovietske jazdecké a strelecké jednotky boli nútené prekonať Váh tak, že ho preplávali alebo využili improvizované útočné plte a lávky.

V noci z 1.4. na 2.4.1945 položil 103. pontónový prápor 1. pontónovej mostnej brigády v Šintave cez Váh pontónový most s nosnosťou 20 ton a 40. pontónový prápor 1. pontónovej mostnej brigády začal prevádzkovať kompu s nosnosťou 45 ton. Most zostal v prevádzke do 4.4.1945, kedy ho 103. pontónový prápor rozobral a previezol do Šenkvíc. V priebehu 1.4.1945 prišiel do Serede aj 45. oddiel vojenských stavieb a 2.4.1945 začal spolu s dvomi mostnými stavebnými prápormi 2. ukrajinského frontu stavať stály most s nosnosťou 45 ton s celkovou dĺžkou 222,4 m, pričom na jeho stavbu použili aj časť stromov v parku okolo kaštieľa. Na jeho výstavbe sa podieľalo aj okolo 500 miestnych obyvateľov. Tento most slúžil obyvateľom Serede a Šintavy až do októbra 1946. 14.10.1946 vykonal čatár ašpirant Daniel Šimko z 1. roty ženijného práporu I/4 v podriadenosti 4. ženijnej brigády trhanie zrútenej železnej mostnej konštrukcie vo Váhu, čo umožnilo vyzdvihnutie niekoľkých oceľových oblúkov, ich uloženie na pilótové bárky a vyplnenie zničených úsekov dreveným mostom s asfaltovým povrchom firmou Ing. Jána Kodla. Okrem toho vykonal zasypanie protitankovej priekopy v Šintave. Stavba mosta si vyžiadal aj obete z radov sovietskych vojakov. 5.4.1945 zahynuli príslušníci 131. samostatného mostného stavebného práporu rotný Grigorij Agafonovič Nikolajev a seržant Ivan Stepanovič Semionov. Obidvoch pochovali v Seredi a neskôr preniesli na Slavín v Bratislave. 45. oddiel vojenských stavieb zostal v okolí Serede do 8.4., pričom od 5.4.1945 začal zároveň chystať drevo na výstavbu mosta cez rieku Moravu pri obci Uhorská Ves (dnes Záhorská Ves). 207. samostatný odmínovací oddiel do 7.4.1945 vykonal odmínovanie 1454 km ciest na celom juhozápade Slovenska, piatich obcí a miest (Šintava, Trnovec nad Váhom, Trnava, Hlohovec, Sládkovičovo), ako aj 7,6 km2 plôch v priestore prepráv cez Váh v Seredi. V noci z 2.4. na 3.4.1945 sa cez Sereď do priestoru rozmiestnenia Trnava, Hrnčiarovce, Zeleneč presunul 50. strelecký zbor pod velením generálmajora Nikolaja Tarjeloviča Tavartkiladzeho v zložení 6. strelecká divízia a 42. gardová strelecká divízia, ktorý bol od 28.3.1945 v zálohe 2. ukrajinského frontu. V noci zo 7.4. na 8.4.1945 prešiel cez Sereď 7. mechanizovaný zbor pod velením generálmajora Fiodora Grigorieviča Katkova v zložení 16., 63., 64. mechanizovaná brigáda a 41. gardová tanková brigáda. Do 5.4.1945 bol rozmiestnený v okolí Budapešti ako záloha hlavného veliteľa a po pridelení 2. ukrajinskému frontu sa presunul cez Nové Zámky, Šaľu a Sereď, aby ráno 8.4.1945 zaujal priestor Trnavské Vinohrady, Ružindol, Biely Kostol, Zvončín, Suchá nad Parnou, Špačince s úlohou rozvíjať útok smerom na Brno. Seredčania mohli sledovať pôsobivú silu, tvorenú 121 tankami T-34 a IS-122, 42 samohybnými delami kalibru 100 a 76 mm, 95 ťahanými delami, 152 mínometmi, 39 obrnenými automobilmi a 70 obrnenými transportérmi.
Po materiálnej stránke spôsobil prechod frontu cez Sereď v porovnaní s inými mestami relatívne malé škody. Pri bombardovaní Serede dvojplošníkmi Polikarpov Po-2 patriacich 992. leteckému pluku 312. nočnej bombardovacej leteckej divízie v noci na 30.3.1945 bol hlásený zásah 7 budov, 1 požiar a 1 silný výbuch, spôsobený pravdepodobne zásahom skladu munície. Pán K. Scherhaufer počas rozhovoru s vedúcou Mestského múzea v Seredi v roku 2015 spomenul, že sovietske lietadlá zasiahli nemecké autá s muníciou, ktoré Nemci parkovali na námestí a tie vybuchli. V noci na 31.3.1945 spôsobilo bombardovanie 4 výbuchu a požiar. Najväčšie škody spôsobilo samozrejme zničenie mosta cez Váh, poškodený bol aj nadjazd nad železnicou a hodnota škôd v cukrovare bola vyčíslená na 900 000 Kčs. Škody utrpel aj závod firmy Franck továreň na kávoviny a seredský kaštieľ, kam sa septembri 1944 nasťahovali príslušníci SS. Po oslobodení si v ňom Červená armáda zriadila poľnú nemocnicu. Jednalo sa pravdepodobne o 136. armádnu leteckú nemocnicu, v ktorej podľa záznamov skonal 10.5.1945 na následky popálenín vodič 159. vojenskej predajne 5. leteckej armády vojak Ivan Nikolajevič Uvarov a 17.6.1945 na následky poranení palubný strelec 131. bitevného leteckého pluku seržant Vasilij Afanasijevič Kuznecov. Boli takisto pochovaní v Seredi a neskôr prenesení na Slavín. O zranených sovietskych vojakov sa starali aj slovenskí zdravotníci v občianskej nemocnici, napríklad MUDr. Viliam Kratochvíľa a sestry Červeného kríža Mária Bukovská a Mária Hričovská, ktorým v mene zranených vojakov poďakoval starší seržant E. Anikin (Pravda, 27.4.1945) gardový staršina Michal Teodosjevič Močalov (Pravda, 5.5.1945). K 1.5.1945 boli v Seredi dislokované aj tylové jednotky 2. ukrajinského frontu, konkrétne 1443. sklad delostreleckej výzbroje a 668. sklad ženijného materiálu.

Oslobodzovacie boje v okolí Serede si vyžiadali nemalé obete z radov sovietskych vojsk. Všetci sovietski vojaci, ktorí za našu slobodu padli v Seredi a okolí 31.3. a 1.4.1945 boli pochovaní na miestnych cintorínoch a po vybudovaní pamätníka na bratislavskom Slavíne boli ich pozostatky prenesené na toto dôstojné pietne miesto. Dokument s názvom „Vojnovo-pamiatkový komplex Slavín, Bratislava: zoznam pochovaných vojakov“ uvádza, že v Seredi zahynuli vojak Ivan Stepanovič Zavoloka, slobodník Stepan Vasilievič Ljapin, mladší seržant Тamilov, v Hornom Čepeni mladší seržant Alexej Andrejevič Kazačuk, v Šintave vojak Michail Ivanovič Iľčišin, vojak Viktor Fedorovič Lechin, seržant Agalar Agalarovič Mustifaev, vojak Vladimír Kuzmič Nartov, vojak Ivan Nikolajevič Taratuta, vojak Jakov Jemeľjanovič Ťuťunnik, vojak Uľjan Nikitovič Veličko, v Dolnej Strede rotný Nikolaj Grigorievič Chardykov, vojak Vasilij Pimenovič Civinskij, mladší seržant Petr Tichonovič Kopološev, rotný Kažir Мorgov, mladší seržant Stanislav Stepanovič Dančul, vojak Konstantin Alexandrovič Kilimendra, vojak Nikolaj Dmitrijevič Moldrik, mladší seržant Grigorij Moisejevič Morgun, mladší seržant Petr Tichonovič Kopolšev, vojak Muravskij Kozma Antonovič, vojak Ivan Lukič Ostapenko, seržant Stepan Dmitrijevič Papkov. Na pomníku sovietskych vojakov pri Šintave sú uvedené ešte mená dvoch vojakov, ktorí padli pri jej oslobodzovaní – Ivan Pavlovič Sazanov a Karšižan Artikov, v zozname vojakov pochovaných na Slavíne však nie sú uvedení. Podľa portálu http://padlinaslovensku.feldgrau.sk zahynulo v Dolnej Strede ďalších 14 príslušníkov Červenej armády: F. S. Bludorov, Ivan Fedorovič Bojko, Alexandr Nikolajevič Burov, Petr Fedorovič Fadejev, Vasilij Fedorovič Jegorov, Iosip Konjurov, Petr Tichonovič Kopoľšec, Aleksandr P. Mažinlov, Petr A. Prakudik, Pavel Semenovič Prijma, Jakov Ivanovič Putečojev, Grigorij Michajlovič Sanin, Ivan Pavlovič Sizanov, Nikolaj Fedorovič Zajcev. Dokument Vojnovo-pamiatkový komplex Slavín, Bratislava: zoznam pochovaných vojakov však uvádza ako miesto úmrtia týchto 14 vojakov Dunajskú Stredu.

Pramene:
Franz-Wilhelm Lochmann – The Combat History of German Tiger Tank Battalion 503 in World War II, Stackpole Books, 2000
Stefano Di Giusto – Le Panzer-Sicherungs-Kompanien e il Panzer-Abteilung 208 – I. / Panzer-Regiment “Feldherrnhalle”, Tankograd Publishing – Verlag Jochen Vollert, 2010
Anna Falisová, Miroslav Sabol a Ľudovít Hallon – Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944-1948: (hospodárstvo, infraštruktúra, zdravotníctvo), Historický ústav SAV, 2011
Плиев И. А. – В боях за освобождение Румынии, Венгрии, Чехословакии, Орджоникидзе, Ир, 1971
Igor Baka – Posledná vojenská mobilizácia ľudáckeho režimu a spoločnosť na Slovensku na konci vojny, Vojenská história 2/2016, Vojenský historický ústav, Bratislava, 2016
Pavol Šteiner – Boje druhej svetovej vojny na juhozápadnom Slovensku v spomienkach priamych účastníkov, príslušníkov nemeckého Wehrmachtu: Memoárová literatúra ako vojensko-historický prameň, Studia Historica Nitriensia 2019, ročník 23, č. 1
Pavol Šteiner – Rumunský 2. tankový pluk v prvej fáze Bratislavsko-brnianskej operácie, Studia Historica Nitriensia 2013, ročník 17, č. 2
Nortbert Számvéber – Days of Battle Armoured Operations North of the River Danube, Hungary 1944-45, Helion & Company, 2013
http://padlinaslovensku.feldgrau.sk/
http://tankfront.ru
http://www.warmech.ru/easteur_0/evrukr13-2.html 1944-1945 Освобождение Юго -Восточной и Центральной Европы войсками 2-го и 3-го Украинских фронтов
https://pamyat-naroda.ru
http://www.lexikon-der-wehrmacht.de
https://www.wikipedia.org/