Ešte pred prelomom tisícročí nebývalo na Hájskych vodopádoch ani nohy. Ak tam niekto zablúdil, tak to boli deti z Hája, ktoré si pri tom druhom ‚vodoleji‘ postavili hrádzu. Bývalo tam po krk vody, a tam sa čľapotali. Pracoval som na tých miestach od roku 1998, a robím tu podnes. Často som v navlas podobných horúčavách priam letel – súc spotený, dopichaný, dotrhaný a dorezaný – strmhlav z okolitých svahov, kde som chodieval do roboty, a z pekla ma vyslobodila až ľadová voda v druhom vodopáde, kam som sa bez škrupúľ vrhol oblečený aj s batohom. Vtedy sa vo vodopádoch dalo kúpať „na holáky“, lebo tam sa jednoducho nechodievalo. Až kým do vody nedruzgol das poltonový kus penovcovej steny, mohli sa vo vodopáde kúpať naraz hoci piati. Hájske vodopády v tom čase uvoľňovali osobité čaro, akési nepolapiteľné fluidum; vytvárali komornú atmosféru, a uprostred horúceho leta predstavovali refúgium. Až oveľa neskôr obec skultivovala prístupové cesty a bezprostredné okolie. Zrazu sa o Hájskych vodopádoch písalo v novinách, a ľudia si k nim našli cestu. Dnes návštevníci prichádzajú v húfoch zo všetkých kútov Slovenska i zo zahraničia. Dostať pokutu za nesprávne parkovanie pri Hájskych vodopádoch patrilo kedysi do ríše sci-fi, ale návštevnosť na týchto miestach v súčasnosti už prekračuje únosnú mieru.
Hájske vodopády v ich dnešnej podobe predstavujú síce pozoruhodný fenomén, ale nemožno ich označiť za čisto prírodný prvok v krajine Hájskej tiesňavy. Už len preto, že sú v mimoriadne veľkej miere postihnuté irreverzibilnou exploatačnou činnosťou miestneho historického človeka. Analógiou je Hrhovský vodopád v susednej obci, ktorý takisto vznikol umelo – ťažbou, v tomto prípade oveľa staršieho travertínu. Voda z vyvieračky Veľká hlava (Nagy-fej) v Hrhove padá do priestoru niekdajšej povrchovej travertínovej bane. Ťažobná jama je obrovská, má hádam 100×100 m – presne som to nemeral – a leží priamo uprostred obce. Pred pár rokmi sme tam dokonca popísali tzv. jaskyne Hrhovských vodopádov.
Priestor Hájskych vodopádov možno teda označiť za opustenú baňu, v ktorej človek ťažieval po stáročia sypké pramenné vápence – teda penovce. Táto mladučká hornina tvorí značnú časť výplne dna Hájskej tiesňavy. Na rozdiel od kompaktného travertínu, ktorý sa za starých čias ťažieval v neďalekých obciach (Hrhov, Hrušov, Silická Jablonica), a potom sa rezával ručnou pílou na kvádre, sa hájsky penovec údajne používal skôr pri omietaní hájskych domov. Omietky bývali vraj iskrivé. Ako prvý Hájske vodopády – a vlastne celú Hájsku tiesňavu – veľmi precízne, detailne a odborne preskúmal v roku 1925 inžinier Július Zikmund, Čech, vtedajší „vrchní rada státních drah“, ktorý pracoval v Košiciach. Bola to mimoriadna osobnosť. Jeho precízne speleologické mapy z Čertovíka či z Medzevskej pahorkatiny opatrujeme v našom Múzeu (Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši) ako poklad. Zachované historické manuskripty svedčia o jeho nevšednom vzťahu k prírodným a kultúrnym hodnotám nášho kraja. Mimoriadne vysoko si ich cenil a nesmierne aktívne sa zasadzoval o ich výskum a ochranu. Bol to síce pedant, estét a punktičkársky technokrat, ale mal obrovské srdce plné citu, a jeho túžba po poznaní a dokumentovaní prírodných krás Slovenského krasu a Čiernej hory nemala medze. Nepreháňam – ten chlap by mal mať minimálne pri KSK sochu. Moja bývalá kolegyňa bola doň normálne ‚buchnutá‘; podchvíľou mi nosievala do kancelárie jeho podobizeň:
„Gabo, pozri sa, aký to bol fešák! A jeho mapy sú dokonalé, hotové umelecké diela!“
Ako vyštudovaná banská meračka mi zápalisto o nich rozprávala a dávala ich do kontrastu s mapami jedného významného slovenského objaviteľa, ktorý nerozoznával ani mäkké a tvrdé i/y. Hovorím jej:
„To nemôžeš porovnávať, ten chlap je predsa objaviteľ a normálne koval baranom spiežovce, je zázrak, že vôbec nejakú mapu nakreslil!“
Samozrejme, moja kolegyňa považovala precíznosť za cnosť cností, a Zikmund jej svojím odborným grifom a dokonalým technickým prejavom učaroval. Dávala mi ho za vzor a vravievala mi vyčítavo dívajúc sa na môj pracovný stôl:
„Pozri, aký tu máš bordel!!!“
No a práve vďaka slovutnému pánovi Zikmundovi dnes vieme, že podstatná časť priestoru, ktorý vymedzuje Hájske vodopády, bola človekom odťažená, už nejestvuje. Už neexistujú dokonca ani pozoruhodné, tzv. syngenetické jaskyne konštruktívnych Hájskych vodopádov, ktoré Ing. Zikmund preskúmal pri svojej pionierskej prieskumnej výprave v roku 1925. Zachovali sa iba dve, a to nádherná, prekrásne vyzdobená jaskyňa s prírodnými podzemnými jazerami a s poetickým názvom Morské oko (v miestom jazyku Tengerszem). Aj keď predstava potápačov a Hájskeho potoka, v ktorom sa čľapoceme znie bizarne a neuveriteľne, je fakt, že Morské oko museli preskúmať práve oni –
košickí speleopotápači. Jaskyňa sa totiž nachádza priamo POD Hájskym potokom. Druhá zachovaná je jaskyňa, ktorá slúži Hájčanom ako vodný zdroj. A ešte čosi: v súvislosti s jaskyňami Hájskych vodopádov som tu spomenul zvláštny termín „syngenetické jaskyne“. O čo ide? Syngenetické jaskyne na rozdiel od epigenetických vznikajú súčasne s materskou horninou – v našom prípade s penovcom. V tom tkvie ich osobitosť.
Niekedy na budúci týždeň bude vznikať v týchto čarovných miestach o Hájskych vodopádoch a o iných dominantách Hája, resp. Hájskej tiesňavy reportáž istého košického média. Budem tu totiž sprevádzať jednu pani redaktorku, ktorá o hájske dominanty prejavila špeciálny záujem. A v rukáve mám pripravený jeden tromf – hotové pikové eso. Hádam bude príležitosť vytasiť sa s ním.
Zdroj:FB
