Milanov spôsob láskavého a trpezlivého humoru ma sprevádza celý život. Spočíval v ochote vždy si počkať, kým poslucháčovi dôjdu inotajnosti a dômyselnosti jeho naoko lakonickej reči. Milan Lasica nie iba bavil, on nás, svojich divákov, pozdvihoval k sebe, robiac z nás aktérov spoločného príbehu. Mohli sme sa s ním zasmiať nad vlastnou biedou, a ten smiech neurážal. Ako s nami išiel čas, Lasicove láskavé videnie sveta napokon dostávalo zapravdu a nadôvažok, isteže, potlesk. Teda prinajmenej od tých, ktorým to došlo…
Milan Lasica síce pôsobil akoby len trpezlivo čakal na naše zmúdrenie, ale v skutočnosti objavil ten najlepší spôsob, ako mu pomôcť. Stal sa tak už za čias totality jedným z tých, čo nám napriek riziku, ktoré to so sebou nieslo, pomáhali zbavovať sa strachu . Tým približoval okamih našej slobody. Ak by sa u nás za to udeľovali hodnosti, bol by generálom boja za (slovenskú aj českú) slobodu.
Stal sa preto prinajmenej dvojnárodným umelcom, čoho ilustráciou je zľudovenie hlášok z jeho a Satinského dialógov, rovnako aj piesní naspievaných s Jarom Filipom … možno naše deti už nebudú vedieť (kým si to nevygúglia) , kto vymyslel rozkošnú otázku, že kto ešte nebol ministrom, nech sa hlási u súdruha Žinčicu …ale stavím sa, že tu i tam ju pobaveno-nahnevane vytiahnu.
Takže už sú spolu , veľká trojka – Filip, Satinský a Lasica. Posledný z nich odišiel na konci koncertu, po záverečnej klaňačke, vo svojom divadle, pred svojimi divákmi… neuveriteľné.
To my sa klaniame, majstre… a ďakujeme za všetko, čo Ste urobili pre slobodu našich myslí, a zdravie našich duší.
Odpočívajte v pokoji.
Zdroj: FB
