Písal sa 30. august 1959, kedy slávnostne odovzdali do prevádzky nový most cez Váh, spájajúci Sereď a Šintavu. Otvorený bol v rámci osláv 15. výročia Slovenského národného povstania.
Nový most nahradil pôvodný drevený, ktorý už mal narušenú statiku. Ide o dielo významného architekta Emila Belluša a českého statika Josefa Wünscha. Výstavba trvala od roku 1956 do roku 1959. Ide o šesťoblúkový most o dĺžke 360 metrov a šírke 12,6 metra. Most nad piliermi zdobia erby miest, ktorými rieka Váh preteká: Sereď, Komárno, Žilina, Trenčín a Liptovský Hrádok.
Podľa Rastislava Petroviča je most vyrobený z prefabrikátov, ktoré vyrábali v šintavskom Priemstave. Ako v minulosti napísal, z technického hľadiska je seredský most prvým a posledným československým predpätým segmentovým železobetónovým mostom. Otvorenie mosta pri ceste na seredskej strane pripomínal aj malý pamätník z roku 1959. Dnes je nezvestný. Kamenné obrubníky cesty na moste boli poškodené pásmi sovietskych tankov 21. augusta 1968. Dnes ich stopy už nenájdeme, obrubníky neskoršie vymenili za súčasné betónové.
Počas prevádzky mosta došlo k niekoľkým poruchám. Mnohí Seredčania si iste pamätajú roky 1981 – 1982, kedy sa zistil pokles prvého piliera. Doprava musela byť obmedzená na rýchlosť 40 km/h a maximálna nosnosť vozidiel na 40 ton. Väčšou rekonštrukciou prešiel most v roku 1992, od tej doby sa používa dodnes bez väčších zásahov.
Na výstavbe mosta sa spolupodieľal aj Dušan Sedlár, ktorý brigádu v šintavskej panelárni opísal v jednom z našich predchádzajúcich článkov. Na stavbu mosta spomína nasledovne: “Ak sa dnes na most a jedno pole medzi piliermi pozriete, tak snáď ešte je vidieť, že stredná časť mostu je v tvare písmena K a tie nožičky sú smerom dole. Panely v tejto časti sa volali „Káčká“. Pokračovaním na každú stranu k pilierom boli „Íčká“ a tie panely, ktoré dotvárajú klenbu resp. oblúk boli „Jéčká“. Tie panely nie sú z plného materiálu, ale vo vnútri sú duté. Nie je to jedna dutina v celom paneli, ale je tam vždy niekoľko dutín akoby bublín. Bubliny boli robené tak, že na konštrukciu „bubliny /bol to kváder, zvarený z roxorového profilu/, ktorý mal zrazené hrany, sa pridrôtovalo jemné pletivo a na pletivo sa naniesla vrstva jemného cementového poteru. „Bubliny“ sa v presných vzdialenostiach ukladali do formy, upevnili sa a po naliatí betónu sa spustili vibrátory, ktoré boli upevnené na forme. Hluk to bol strašný a aj po rokoch obdivujem Šintavanov, že to niekoľko rokov vydržali. Myslím, že hluk od výroby panelu končil večer o 22 00 a keď pršalo, bolo to počuť v Seredi až na námestí. No a obaliť konštrukciu tej „bubliny“ dutiny, to bola naša práca. Bola to veľmi nepodarená robota. Museli sme si vystrihnúť tvar toho pletiva, oká boli veľké tak 5×5 mm prišiť armovacím drôtom a zabaliť celú konštrukciu do toho pletiva. Začiatok, to ešte išlo, ale koniec už nebol taký jednoduchý. Bolo si treba urobiť správny strih, Vedieť kde začať a ako a kde končiť. Proste, muselo sa to vedieť a skoro sme pochopili, prečo takáto robota čakala na nás. Mali sme malé dlane a ruky ale aj tak doškriabaný sme boli až po ramená.“
